Ohlédnutí za Bratislavou v pohybe: Tančeme, dokud jsme (živí a schopní tvořit)

Úvodný večer priniesol na jednom mieste po sebe odohrané dva javiskové tvary – a tie už ani nemohli byť rozdielnejšie. Francúzske duo Les Idoles s predstavením Reface vystriedala choreografia Frana Díaza pod názvom Born By the Sea.

Ako strácať a znovu nachádzať vlastnú tvár
Na javisku stojí dvojica žien – rovnaké džínsové oblečenie, bosé nohy, parochne, podobný výzor. Zo začiatku je ich jediný a stále opakovaný pohyb  malé krúženie v strede tela (panvou) za zvuku čudného bzučania. Pohyby sú striedavo odstredivé, dostredivé, ale dominuje ich synchrónne podanie. Pripomínajú jazdu v metre (bez držania), kývanie vetchých bylín vo vetre, kyvadlo. Kakofonický zvuk sa zintenzívňuje, performerky Les Idoles zdvíhajú obočie. Obe si odstraňujú parochne a komunikujú mimikou tváre, na ktorej však majú nanesenú vrstvu fólie a rôznych samolepiek. Ich mimický repertoár sa skladá najmä z čudných výrazov, sú groteskné aj desivé. Sú to grimasy nepekných tvárí, ale koľko rôznych možností! Cítiť za tým sústredené skúmanie, čo všetko je možné vykresať zo svalov tváre. Odstraňujú sa vrstvy – parochňa, fólia, parochňa. Ich výrazy sú hyperrealistické, ale aj naturalistické. Sila pohybu nie je v akcii, je vo variabilite a vynaliezavosti premeny, keď reč tela charakterizuje nejakú, zakaždým inú postavu: žena, muž, starček, figúrky pripomínajúce postavy z Becketta, zamrznutie expresívnej tváre je zas podobné Munchovmu výkriku. Tváre majú nespočetne varianty pri využití minimálnych prostriedkov – pomocou nálepiek vedia vytvoriť aj rôzne deformácie tváre (napr. rázštep).

Tieto obrazy umocňujú výrazné sprievodné zvuky (zrýchlený dych, hluk ťažkých strojov, škrípavé zvuky, typické pre žáner horor). Performerky Chandra Grangean a Lise Messina však veľmi presne dávkujú aj humor, iróniu, satiru, žmurkajú na diváka drobnými fórmi. Neskôr dvojica mení svoju pozíciu a pohybuje sa po štvornožky. Zrazu akoby sme sa ocitli medzi zvieracími, inými ako ľudskými bytosťami. Modelačnými zásahmi na tvári pomocou samolepiek evokujú performerky divé, domorodé, naturálne kmene. Ich pohyb sa freneticky zrýchľuje za zvukov bubnov. Mení sa aj svetelná stopa – na červenú. V nasledovnej, kontrastne spomalenej sekvencii je najprekvapivejším vizuálnym nápadom prelepenie očí aj úst telovou farbou, čiže ich vymazanie z tváre. Symbolika nevidenia a bez hlasu je zrejmá. V závere sú všetky masky preč a okolo dvojice ostala špina a neporiadok, franforce, ktoré patrili ich telu, ale už nepatria. Máme pocit, akoby sa pred nami odohralo vyzliekanie z kože – konečne vidíme tváre performeriek, obnažené, teda skutočné. Je to aj metafora demaskovania človeka, jeho ochranných vrstiev a masiek v socializácii.

Je život beh alebo útek?
Duet tanečníkov Keren Leiman a Paxtona Rickettsa Born By the Sea za minimalistického voiceoveru tlmočil viac situácie a atmosféru, ako zmapovateľný príbeh. Muž a žena sa stretávajú, aby sa znovu rozdelili, v konfliktoch do seba narážajú, aby sa následne vyhýbali jeden druhému a obchádzali sa. Hľadajú si vlastné cesty, inokedy majú jednu spoločnú, až v jednom bode akoby splynuli do jedného zhluku. Kompozičným prostriedkom bolo najmä striedanie plynulých a trhaných, rapsodických  pohybov. Choreograf Fran Díaz má hravý prístup k modelovaniu času, využíva slowmotion a stoptime, posun v čase, rewind, ale aj synchronizáciu. Ako hudobný sprievod si zvolil techno. Tanec dvojice sa neobmedzuje na spektrum ľudských bytostí, sledovať môžeme aj pohyby lietajúcich vtákov či omráčených zvierat. Tanec má miestami aj podobu bojových umení. Choreografia bola vyskladanou trajektóriou, viac ako imitáciu reality pripomínala jej filmové skreslenia, strihy. Aj jednotlivé časti často viac pôsobili ako zacyklená sekvencia, než prirodzený pohyb, ktorý poznáme z prírody či zo spektra ľudských rozmachov končatín.

Samota samca ako surrealistický sen
Očakávaným titulom festivalu bol aj španielsky umelec Daniel Abreu. Ten sa predstavil so svojím sólovým projektom El hijo (Syn). Zo začiatku tanečník pracuje s dvomi drevenými kvádrami: na nich stojí, sedí, opiera sa, leží, akoby skúšal možnosti dotyku s telom. Leží vyvrátený dole hlavou, je to akási extrémna jogová pozícia. Neostáva len v nej, dokáže sa na drevenom podstavci otáčať okolo vlastnej osi. Pri pohybe do stojky pripomína Krista na kríži naruby. Túto choreografiu sprevádza dunivá hudba založená na bubnovaní. Pomaly prechádza do kakofonických, uchu nepríjemných tónov. Tanečník zrazu odchádza za scénu a na podlahu sa premieta nahé mužské telo. Je jedno, alebo sú dve? Obraz sa mení, až končí rozmazaný, rastrovaný. Tanečník sa vracia na javisko v obrovskej modrej maske so zdobenou vysokou hlavovou časťou. Jeho výzor aj pohyby pripomínajú ázijské divadlo. V tejto maske netancuje, sú to len kroky a obyčajné netanečné pohyby. Sprevádzajú ho čudné zvuky zmiešaných rádiových staníc. Na lane dotiahne na javisko jeleňa. Javiskový tvar využíva jednoduchý, ale veľmi efektný svetelný dizajn, miestami využíva dokonca tieňohru.

Celá performancia sa zdráha zjednodušeniu alebo naratívnemu zreprodukovaniu. Namiesto toho je kompozícia pripomienkou sna, osamotenej situácie. Je to aj hra farieb, pozeráme sa na niečo, čo odišlo a už nie je. Drobná matná spomienka ako slabo viditeľné stuhy vejúce vo vetre. Niečo, čo ostalo po pohybe ako neviditeľná stopa trajektórie. Zvuková stopa, v ktorej hľadáme oporu videného, zaniká v nezrozumiteľnosti, hlas hltá slabiky, slová, výroky nedávajú zmysel. Nakoniec odznie veta, s ktorou divák dokonale súcití: I just don´t understand it at all. Sme zmierení s tým, že tomu vôbec nerozumieme. Je to prúd snového (ne)vedomia, ktorý sa pred nami odvíja. Náhle herec animuje jeleňa ako bábku. V tme a dyme tancuje, až kým sa nestráca z dohľadu v krúživom pohybe. Je to nonsens, záblesk, výjav v sne. Obrazy sú len náhle momentky zjavené uprostred tmy na pol sekundy.

Štúdia pádu
Okrem inscenácie IHOPEIWILL podpísanej Jarom Viňarským a threeiscompany, ktorá priniesla tento rok Soni Ferienčíkovej a kolektívu ocenenie DOSKY v kategórii Mimoriadny počin v tanečnom divadle, zastúpila slovenský súčasný tanec na festivale partia nazvaná Yuri Korec & Co a ich Príbeh. Performeri Eva Priečková, Eli Hooker, Jakob Jautz, Alexandra Mireková a Silvia Sviteková sú počas celého trvania javiskového tvaru divákom otočení chrbtom. Ich strieborno-sivé kostýmy sú navyše niečo medzi unisex a crossgender – zozadu celkom nevidíme, kto z nich je muž a kto žena, ich odev klame telom a účesy nás môžu tiež zmiasť…

Pätica performerov a performeriek stojí oproti zvláštnej, takisto strieborno-sivej stene, ktorá môže byť horou, alebo aj padajúcou lavínou. Túto nie celkom jasnú situáciu sprevádza aj skreslená hudba, zahmlená do akejsi podoby echa, môžeme byť v jaskyni, ale takisto aj v nejakej postapokalyptickej (post)krajine, prípadne niekde celkom mimo Zeme… Základný pôdorys choreografickej výstavby je vlastne veľmi jednoduchý a na prvý pohľad môže vyvolávať zdanie, že až  banálny. Performeri jeden po druhom padajú a následne sa zo zeme dvíhajú, aby sa pád zopakoval. Tieto základné pohyby pádu a dvíhania sa zo zeme sú takmer donekonečna variované, performeri padajú každý po svojom, zakaždým inak, je to akási štúdia nespočetných konfigurácií pádu a zdvihnutia. Niekedy je to dokonca len taký „polopád“ – postavy klesajú na kolená, proti zacúvaniu sa zakolíšu, postava zmeravie, ale nespadne celkom. Inokedy sa telo doslova zrúti, skotúľa sa, capne na zadok, spadne na chrbát, ostane ležať alebo ustrnie v póze, akoby skamenelo. Príbeh je teda štúdiou pádu, jedného pohybu a jeho možností. Paradoxný je aj názov – ak sa tu vôbec dá hovoriť o príbehu, je to príbeh otvorený na maximum, ponechaný celkom na diváka, ktorý si doň môže – alebo skôr musí? – dosadiť vlastnú verziu.

Hoci je toto predstavenie založené na akcii tela a teda fyzickosť v ňom priamo dominuje, pokojne sa dá prečítať aj ako podobenstvo ľudského života. Koľkokrát človek padne, a zakaždým znovu vstane, je to kolobeh, ktorý sa nedá oklamať, preskočiť. Jedno patrí k druhému – nedá sa celý život iba stáť, ale ani sedieť na zadku či ležať. Sínusoida pokoj-pohyb-pokoj-pohyb-pokoj… nás determinuje a je našou istotou.

Tancujme až do svitania
Španielske tanečné zoskupenie Mucha Muchacha zložené z mladých žien prinieslo do Bratislavy radostnú tanečnú smršť pod názvom Para quatro jinetes (Pre štyroch jazdcov) a stalo sa absolútnym miláčikom publika. Folklór pre ich tvorbu nie je zvolený interpretačný žáner ani cieľ. Je to dávny prameň, ktorý už nevieme rekonštruovať, môžeme si ho len nanovo vymodelovať podľa vlastnej imaginácie. Tak v úvodnej časti venovanej prababičkám ostávajú tanečníčky od pása nahor nahé, čo len akcentuje ich divokú, rituálnu, nespútanú archaickú tanečnú seansu, ktorou sa pomyselne vracajú v čase a vciťujú sa do atmosféry legiend, mýtov a prastarých obradov. Tanečníčky, ktoré na scéne sprevádzajú dvaja DJ-i, v nasledujúcej časti pracujú aj so slovom, keď nás pozývajú do Španielska, aby nám v prostredí fiktívneho rozhlasového štúdia priblížili komický mystifikačný príbeh o prepojení španielskeho folklóru s Johnom Lennonom a skupinou Beatles.

Divácky najviac adorované však bolo až samotné finále, ktoré sa zmenilo na svojskú podobu techno párty na javisku, kam tanečníčky pozvali aj ľudí z publika. Tí sa nenechali dlho prosiť a húfne sa pridali (a do konca predstavenia sa postupne pridávali ďalší a ďalší) k spontánnemu, živelnému oslavovaniu tanca ako prostriedku, ktorý nás zbližuje, zoznamuje, robí rovnými, umožňuje nám zažiť kolektívnu energiu vo svete značne individualizovanom. To, čo môže na prvý pohľad pôsobiť ako príjemný a odľahčený záver, sa však v sprievodnom voiceoveri odhaľuje ako premyslený dramaturgický oblúk – tak ako naše prababičky mali svoje ženské tanečné kruhy kdesi v prírode, tak my máme (môžeme mať) novodobé rituály, ako v sebe prebudiť prílev životnej energie a uvoľnením tela sa dostať možno aj do stavu podobnému tranzu. Stačí len oddať sa tancu a, ako nás aj samy tancujúce Mucha Muchacha vyzývajú: Ostaňme tancovať na tomto parkete až do svitania!

Psáno z festivalu Bratislava v pohybe 2024 mezi 12. říjnem a 20. listopadem 2024.