Opera SND chystá Lehára. Exotika byla vždy v módě, říká o Zemi úsměvů režisér Juraj Nvota

Juraj Nvota. Meno rezonujúce vo svete filmu, divadla a tento rok po prvýkrát aj v opere. Na scénu Opery Slovenského národného divadla prináša už tento týždeň výnimočné dielo Franza Lehára – Zem úsmevov.Opereta plná nádhernej hudby, ukrýva pod povrchom bolestivú skutočnosť neschopnosti prekonať pomyselné i skutočné hranice nielen medzi krajinami, ale hlavne medzi ľuďmi ako takými.

Žijeme v dobe, keď je podľa niektorých ľudí spájanie diametrálne odlišných kultúr často viac na škodu, pretože sa jedinci z iných krajín nie vždy vedia prispôsobiť spoločnosti, v ktorej žijú. Táto skutočnosť vyvoláva už dlhší čas polemiky, hlavne po sérii nešťastných udalostí, ktoré sledujeme vo svete. Je podľa vás možné prostredníctvom umenia a umeleckým spracovávaním aktuálnych spoločenských tém zmeniť túto skutočnosť?

Umenie má na výber. Môže byť symptómom masovej neurózy dneška, ale ako vraví psychiater a filozof Viktor Emil Frankl, môže byť aj príspevkom k jej terapii. Postavy príbehov, ktoré museli prejsť aj peklom zúfalstva, prinášajú nádej a obeť za iných ľudí. Naša Líza zo Zeme úsmevov po trpkej skúsenosti vraví: „Domov nie je miesto, kde bývaš, ale miesto, kde ti rozumejú“. Keď umenie nevie diváka vyzbrojiť imunitou proti zúfalstvu, potom ho musí aspoň prestať infikovať zúfalstvom – dodáva Frankl. Exotika bola vždy v móde. Bola by škoda, keby toto slovo z nášho slovníka zmizlo. Všetci sme jedineční. Len veda v obave, že by nás musela skúmať jednotlivo, volí variant, že sme všetci rovnakí.

Ako vnímate momentálnu situáciu, vo vzťahoch medzi kultúrou Východu a Západu. Myslíte si, že vo východnej kultúre existujú prvky, z ktorých by si mala brať európska spoločnosť príklad a naopak? Alebo ste názoru, že myslenie týchto dvoch „svetov“ je nezlučiteľné?

Vždy to tak bolo, že Východ a Západ do seba navzájom prenikali. Východ dnes v nebývalej miere prijíma kresťanstvo. Na Západe vlna východných náboženstiev klesá, lebo nám Európanom všetko rýchlo zovšednie. Východu môžeme závidieť takmer žiadnu alebo malú rozvodovosť. Medicína tiež dokazuje, aké je naše myslenie rozdielne. Je čo prijať, aj čo ponúkať.

Do kín prichádza váš nový film Rukojemník s Milanom Lasicom, Libušou Šafránkovou a s Richardom Labudom, ktorý ste natočili za neskutočných štyridsať dní. Film rozoberá hranice medzi krajinami a zároveň hranice medzi ľuďmi. Môžeme polemizovať nad spojitosťou medzi týmito dvoma produkciami?

Máte pravdu, sú tu isté súvislosti. Ostnatá hranica v Rukojemníkovi rozdeľovala rodinu. Hranica východných a západných tradícií zas rozdelila milujúcu dvojicu. Dejiny ľudstva, ale aj tú najhorúcejšiu súčasnosť charakterizuje krvavé posúvanie hraníc. Ukrajinsko-ruský konflikt a okupácia Krymu pôsobia, akoby sa odohrávali v stredoveku. Žiaľ, je to nebezpečná súčasnosť.

V čom vidíte hlavný rozdiel medzi režírovaním operety, činohernej inscenácie a filmu?

Spoločným je príbeh, ktorý vždy v súvislosti s aktuálnou dobou inscenácie ožíva a premieta sa v nových reáliách. Nie je nutné ho umelo aktualizovať, presúvať do súčasnosti. Divák je dosť inteligentný na to, aby vedel podobenstvo prijať ako súčasnú správu. Opereta je symbiózou činoherných a spievaných častí, kde by dialóg mal pripraviť cestu emócii vyjadriteľnej len hudbou a spevom. Činoherné inscenácie charakterizuje hĺbka ponoru do ľudských vzťahov a motívov nášho absurdného správania, kde chtiac-nechtiac hrá dominantnú rolu dialogické konanie. Film sa vyjadruje v obrazoch, ale platí preň taká istá analýza konfliktu, vzťahov a situácií ako pre operetu a činohru. Takže obsah rovnaký a forma odlišná.

Čo ste pokladali za hlavnú inšpiráciu pre obsadenie tenora Miroslava Dvorského do úlohy exotického princa Su-Čonga?

Obsadzuje sa vždy vo vzťahoch a podľa charakteru speváckeho partu. Su-Čong je veľvyslanec a stáva sa ministerským predsedom ríše. Toto i noty jasne naznačujú, že princ nie je žiadny Romeo, ale zrelý tenor.

Adriana Kohútková je v postave Lízy reprezentantkou európskej noblesy a sebavedomia, zatiaľ čo Helena Becse-Szabó akcentuje rozmer krehkej a večnej nádeje v naplnenie ideálu lásky. Čo ste očakávali od týchto dvoch sopranistiek v rámci ich rozdielneho vkladu a originálneho vykreslenia charakteru postavy?

Výsledok ťaženia emancipovanej a romanticky zasnívanej ženy býva zvyčajne rovnaký. Sú to dve cesty, ktoré vedú k tomu istému poznaniu. Prvá verí, že prelomí aj tisícročnú tradíciu, a druhá neverí, že by tradícia mohla ohroziť ich lásku. Pre postavu Lízy je takéto kontrastné obsadenie obohatením.

Navštívili ste niekedy Čínu? Čerpali ste pri realizácii operety zo svojich spomienok? A ako prispel k celkovému tvaru inscenácie choreograf?

Bol som v Indii a v Južnej Kórey. V Číne nie. Ale choreograf Jaroslav Moravčík Čínu zažil dôverne a suverénne vládne štylizovaným javiskovým rituálom, či už dobovej Viedne alebo Číny. Prináša svoj neprehliadnuteľný rukopis, ktorý však disciplinovane slúži celku Zeme úsmevov.

S Tomášom Rusínom spolupracujete pravidelne. V Slovenskom národnom divadle sme mali možnosť vidieť vaše spoločné produkcie činoherných inscenácií Manon Lescaut a Veľa kriku pre nič. V čom vás pán Rusín umelecky inšpiruje a v čom spočíva tajomstvo vašej plodnej umeleckej spolupráce?

Jeho scénografia je vždy vzdušná, veľkorysá a odvádza príbeh od realistickej ilúzie.V Zemi úsmevov výrazne pracujete s farebnou symbolikou…

Tomášovu scénu kostýmami zafarbuje Zuzana Štefunková-Rusínová. Viedeň je krištáľovo biela so zlatými stoličkami a Čína je zlato-červená, pritom sa scénografia mení len pramálo.

Ste známy tým, že do svojich činoherných réžií vkladáte veľké množstvo hudby. Aký je váš vzťah k nej? V čom môže hudba konkurovať slovu a naopak?

Hudba a slovo si nekonkurujú, dopĺňajú sa. Árie a duetá ladia so spievanými veršami, majú spoločný rytmus a náladu. V činoherných predstaveniach sa snažím, aby sa aj hudba rovnocenne s ostatnými zložkami podieľala na výslednej syntéze. Aby nemala len predelovú funkciu počas hrmotnej prestavby scény, ale aby sa zúčastňovala na príbehu predstavenia.