Opera ve Slovinsku

Opera v Slovinsku
Za operou cestou necestou (10)

Slovinsko treba vnímať nielen ako súčasť balkánskeho celku, ale zároveň ako prozápadnú krajinu, ktorá inklinuje k francúzskym a talianskym tradíciám, hoci sa v hudobnom umení snažila zbaviť ich nánosov. Prvé väčšie zmienky o slovinskej hudbe sa objavujú už v období renesancie, a to s osobnosťou Jacobusa Handl-Gallusa komponujúceho madrigaly a motetá, ktoré sa stali populárne aj mimo hraníc Slovinska. Základ divadelnej scény položil súbor Academia Philharmonicorum. Jeho založenie v Ľubľane povzbudilo slovinských skladateľov k tvorbe pronárodnej hudby a určilo štýlovú orientáciu v najbližších storočiach.

Počiatky slovinskej opery sa datujú do dôb osvietenstva, kedy prozaik a dramatik Feliks Anton Dev uverejnil svoje literárne dielo v almanachu Pisanice od lepih umetnosti, ktoré sa stalo libretom pre prvú slovinskú operu Belin. Téma bola prinajmenšom kontroverzná. Stavala sa nepriateľsky voči cudzím elementom a oslavovala slovanstvo. Vyšla v čase úmrtia Márie Terézie, v dobe zavádzaní reforiem jej syna Jozefa aj silnejúceho slovinského národného obrodenia. Skoro sa táto realizácia nepodarila, keďže nemčina bola vyhlásená za oficiálny úradný jazyk a germanizácia potláčala všetky autonómne prejavy i v umení a kultúre.

Príbeh pojednáva o troch nymfách (ktoré sú metaforou na slovinský národ) prinášajúcich bôžikovi Bellinovi (ktorý je zase zosobnením slovinského jazyka) dary k ucteniu a spoločnej slávnosti. V tom im však bráni veterník Bora, ten predstavuje cudzí element nútiaci k poslušnosti násilím. Hlavný konflikt opery ukazuje, že lásku si nemožno vynútiť a ľudia by si mali sami rozhodnúť, čo je pre nich najprirodzenejšie.

Operu hudobne spracoval Jakob Frančišek Zupan. Ten si v rámci germanizácie krajiny prešiel veľkým utrpením a pre svoje buričské myšlienky nemohol publikovať svoje práce ani učiť hudbu. Prišiel o bývanie, zomrela mu žena a navyše mu úrady neschválili vyšší dôchodok, a tak sa ubral do ústrania na samotu do Kranjskej Gory, kde žil až do svojej smrti a kde aj objavili rukopis tejto opery. Prvá písomná zmienka o opere Belin sa objavila v roku 1868, potom sa na ňu na dlhší čas zabudlo. Až na začiatku 21. storočia sa vďaka odbornému textu literárneho vedca Janka Šlebingera začalo o nej rozmýšľať ako o prvej možnej opere vzniknutej v slovinskom jazyku.

Separácia slovinských hudobníkov od nemeckej tvorby
Opera sa dostávala do Slovinska postupne a za jej zrodom badať hneď niekoľko dôležitých udalostí. Po prvé to bolo založenie spoločnosti Dramatično društvo v roku 1867, ktorá od začiatku podporovala operné inscenácie, najmä vďaka skladateľovi a tenoristovi Franovi Gerbičovi, ktorý pestoval hudobné schopnosti nielen u hudobníkov, ale aj u miestnych hercov. A po druhé to bolo vybudovanie mestského divadla v Ľubľane Deželnem gledališču (dnes známeho ako Ljubljanska opera) v roku 1982, kde sa hrávali nemecké a slovinské operné a divadelné predstavenia.

Budova teda hostila dve repertoárové divadlá: nemecké štátne divadlo Deutsches Theater (predstavili sa v ňom také osobnosti ako Gustav Mahler a Fritz Reiner) a slovinské divadlo, ktoré v tej dobe hrávalo ešte bez stáleho orchestra, iba s výpomocou vojenskej kapely. Väčšinou sa na tomto mieste hrávali talianske opery a to v origináli, iba zriedka sa prekladali do angličtiny.

Jedným z najznámejších prekladateľov bol úradník, archivár, knihár a polyglot Anton Tomaž Linhart. Preberaním cudzích diel súbor tápal, situáciu sa podarilo zmeniť až v roku 1908 s prijatím stálych členov orchestra, ktorí sa zároveň stali zakladateľmi Slovinskej filharmónie. Spočiatku bol problém aj silnejúca germanizácia. Po obrodení presunuli nemeckých hudobníkov do novej budovy (dnes nazývanej Ljubljanska Drama) a táto separácia umožnila väčšiu nezávislosť od nemeckej produkcie i talianskeho repertoáru. Postupne si pozornosť začali získavať slavistické diela, ktoré ovplyvnili vznik pôvodnej slovinskej tvorby.

Vedúcim orchestra a neskôr i riaditeľom Ľubľanskej opery sa stal skladateľ a dirigent Mirko Polič, ktorému sa podarilo predstaviť mnohé súdobé operné diela od takých skladateľov ako Igor Stravinskij, Sergej Prokofjev, Ernst Křenek, Dmitrij Šostakovič a Pancho Vladigerov, a hoci spoločnosť stále mala v mysli zakorenený nátlak z minulosti, nevynechal ani nemecký repertoár prezentovaný dielami Richarda Straussa a Richarda Wagnera.

Za jeden z najväčších úspechov tejto éry možno považovať uvedenie Prokofjevovej opery L’amour des trois oranges (Láska ku trom pomarančom), s ktorou súbor vystúpil na jednom holandskom festivale a v Paríži, kde zaznamenali obrovský úspech. Nahrávka tejto opery z roku 1957 v podaní dirigenta Bogo Leskovica bola dokonca ocenená prestížnou Phillips Grand Prix.

V medzivojnovom období sa podarilo zmodernizovať dramaturgiu, čím nastal priestor pre operné diela od domácich autorov, ako napríklad Benjamin Ipavec, ktorý spolu so skladateľmi Antonom Foersterom (českého pôvodu) a Franom Gerbičom patril k poprednému triu slovinského hudobného romantizmu. Samotného Ipaveca prezývali aj slovinským Schubertom, vďaka sklonu k vokálnemu lyrizmu.

Skladateľ skomponoval operu o troch dejstvách Teharski plemiči, ku ktorému napísal libreto básnik a prekladateľ Anton Funtek na námet románu prozaika Ferdo Kočevara o mlynárovi Janezovi – Mlinarjev Janez: Slovenski junak ali uplemenitba Teharčanov. V hlavnej úlohe sa predstavila jedna z najdôležitejších postáv slovinskej opery barytonista Josip Nolli, ktorý sa etabloval aj na medzinárodnej scéne v Prahe, Budapešti, Barcelone, Moskve či Miláne. Neskoršie sa Nollie začal venovať aj opernej réžii a stal sa jedným z najvýznamnejších slovinských divadelníkov.