Opera ve Walesu

„Wales je krajina hôr, Lloyda Georga, pstruhov, výletníkov, čiernych kráv, bridlice, hradov, dažďa a keltského jazyka. Tie hory sú lysé a fialové, divné a plné kamenia; v hoteloch sú vlhké fotografie usporiadateľov speváckych súťaží, ktoré sú tamojšou špecialitou; waleské ovce majú dlhé chvosty a keby ste ma boli rozkrájali, je to všetko, čo viem o Severnom Walese,“ takto charakterizoval krajinu Karel Čapek v cestopisných fejtónoch Anglické listy. Kraj (vo waleštine Cymru), ako zvyknú Walesania hovoriť svojej domovine, zapôsobil na českého spisovateľa svojou vznešenosťou zakonzervovanou v tradíciách. Taký je Wales a taká je aj jeho hudba.

Opera vo Walese
Za operou cestou necestou (12)

Mágia zelenkastého kusu zeme, po ktorom sú roztrúsené desiatky majestátnych hradov, ožívala skrz ústa básnikov, veršotepcov a minstrelov. Rozprávanie príbehov je pre waleskú kultúru mimoriadne dôležité a dnes nás navádza na miesto stretu literatúry, hudby a divadla – na festival National Eisteddfod of Wales. Presný dátum zrodenia jedného z najstarších aktívnych festivalov na svete nie je známy. Odborníci ho datujú približne do 12. storočia a jeho korene boli zapustené v meste Cardigan. Národní bardi a odvážni mladí básnici z celého Walesu súperili o priazeň panovníka. Víťaz získal slávu, uznanie a miesto hneď pri panovníkovi počas slávnostnej večere. Od roku 1861 sa festival koná v ustálenej podobe a každým rokom ho hostí iné waleské mesto. Na festivale zazneli okrem literatúry aj diela od renomovaných waleských skladateľov, ktorí takisto medzi sebou súťažili. S jedným z nich sa spája aj zrod Národnej waleskej opery.

Národná opera
Operné dielo Blodwen skladateľa Josepha Parryho, ktoré malo premiéru 21. mája 1878 v Temperance Hall v mestečku Aberystwyth, bolo nielen prvou uvedenou operou vo Walese, ale aj prvou operou skomponovanou Walesanom, a to rovno v domácom jazyku. Joseph Parry bol vzdelaným a scestovaným skladateľom. Na cestách po Amerike a Veľkej Británii stihol vidieť rozličné opery, ktoré ho povzbudili k tomu, aby sám skúsil jednu skomponovať. Nakoniec sa priklonil nie k angličtine, ale k waleštine, a libreto si vyžiadal od svojho priateľa, básnika Richarda Daviesa pôsobiaceho pod pseudonymom Mynyddog. Hoci spev, najmä chrámový a zborový, mal vo Walese dlhoročnú tradíciu, divadlo sa už takej veľkej popularite netešilo. Najmä protestanti z radov nonkonformistov ho vnímali ako niečo dekadentné a neprístupné k ich náboženskému presvedčeniu. Operný žáner bol pre obyvateľov Aberystwythu veľkou neznámou. Mysleli si, že ide o čosi, čo je spojené s tavernami (miestne krčmy) a nevestincami. Hlboko veriaci skladateľ nechcel ísť do konfliktu s miestnymi kazateľmi, no k problému sa postavil rázne. Presvedčil publikum, že jeho dielo má bližšie k hudbe než k divadlu. Tejto osvete napokon zasvätil ďalších dvadsať rokov svojho života.

Dielo sa po premiére tešilo veľkej popularite a menami hlavných hrdinov Howell a Blodwen začali matky krstiť svoje novonarodené deti. Až po určitom čase sa opera dočkala veľkolepého uvedenia s kostýmami, na veľkej scéne a s väčším hereckým ansámblom. Udialo sa tak v meste Aberdare v interpretácii súboru Choral Union. V tejto adaptácii sa predstavil významný waleský básnik a novinár Llew Llwyfo. Opera Blodwen sa stala kmeňovým repertoárom prvej waleskej národnej opery – Welsh National Opera – ktorá bola založená v roku 1890. S prvou etapou fungovania spoločnosti sa spomínajú mená John Morgan, Carl Rose, Helena Hughes Brown a dirigent, skladateľ a spevák Idloes Owen. Vďaka ich úsiliu sa dovtedy provinčná spoločnosť Lyrian Grand Opera postupne transformovala na Welsh National Opera Company. K úplnej profesionalizácii prispel záujem waleského publika o opery Giuseppe Verdiho, ako aj angažovanie profesionálnych spevákov, napríklad nezabudnuteľného tenoristu Waltera Midgleya. V roku 1968 sa podarilo profesionalizovať aj operný zbor, ktorý už o dva roky neskôr sprevádzal súbor Welsh Filharmonic.

Dôležité nebolo iba uvádzanie titulov od domácich autorov, ale aj premena postoja k adaptáciám klasických operných diel. Politika používať anglický a waleský jazyk namiesto originálu síce pomáhala publiku porozumieť libretu, no ochudobňovala ho o rôzne spevácke špecifiká. Mnohé hosťujúce hviezdy sa s tým nevedeli stotožniť, a často tak dochádzalo k bizarným riešeniam, kedy niektoré diela od jedného autora zazneli v angličtine, inokedy zase v origináli. Presadiť súčasnú prax – uvádzať dielo v originálnom jazyku s anglickými titulkami – pomohol austrálsky dirigent Charles Mackerras, ktorý s opernou spoločnosťou spolupracoval dlhé roky. Horlivý propagátor diela Leoša Janáčka a žiak Václava Talicha pracoval veľmi precízne a jeho naštudovania priťahovali pozornosť kritikov ako magnet. Na uvedenie opery Pelléas a Mélisanda s dirigentom Pierrom Boulezom prišlo až osemdesiat novinárov. Záujem médií bol dlhé roky živený kvalitnými predstaveniami a New York Times vyzdvihol waleský operný súbor ako jeden z najlepších v Európe. Očakávania verejnosti, novinárov aj samotných účinkujúcich vyústilo do veľkého tlaku. Prinášať iba kvalitu sa stále nedá. Potrebný je k tomu dostatok financií, a keď ich niet, tak treba z niečoho zľaviť. Zvlášť, keď svetová hospodárska kríza spustila lavínu nielen v obchode, ale aj v umení. Ťažká situácia pre spoločnosť, ktorá vygenerovala stratu takmer milión libier. Stabilizácia bola bolestivá a priniesla prepúšťanie, znižovanie platov, redukciu a nekvalitnú dramaturgiu v sezóne 2001/2002, ktorú miestna tlač označila za najhlúpejšiu v histórii spoločnosti. Dobrým krokom vedenia bolo prijatie ponuky presťahovať sa do multifunkčnej budovy Wales Millennium Centre, v ktorom začal proces obrody spoločnosti, ktorá dnes uskutoční stodvadsať predstavení ročne s repertoárom osem titulov a návštevnosťou takmer stopäťdesiat tisíc ľudí ročne. Úspech čiastočne uspokojil aj kritikov, ktorí však pripomínajú, že opäť nastal čas sa obrátiť k domácim titulom. Veď z repertoáru waleských autorov je z čoho vyberať.

Kúzelníci a baníci v áriách
Hravé a fantazijné motívy prepájal vo svojich prácach Mervyn Burtch. Väčšia časť z jeho tvorby sa odvíjala od známych príbehov, ktoré spracoval originálnym kompozičným jazykom, len málokedy prekračujúc hranicu tonality, s príklonom k lyrizmu a s dôrazom na cit a humor. Rozprávkovosť tém rozvinul v ouvertúrach Pinocchio a Aladdin, ako aj v trinástich detských operách. Tie zväčša vznikli pre projekt WCMD Opera, ktorého hlavným cieľom bolo priviesť waleské deti k opere. Z tohto podnetu nakoniec spoluzakladal platformu KidsOp a priamo pre ňu skomponoval úspešné operné dielo Wizard Things na libreto Marka Morrisa. Stret reálneho a fantazijného sveta necháva ožívať čarodejníka Merlina v malom mestečku Pontaberfanwy. Merlin pracuje ako turistický sprievodca a nikto netuší o jeho zázračných schopnostiach. Všetkých zaujíma iba mýtus, na ktorom si domáci založili turistický biznis, čo im neumožňuje vidieť skutočného mága. Ako to už býva, Merlinovu totožnosť odhalia až deti, pretože dospelí sú príliš nedôverčiví alebo nemajú čas venovať sa kúzlam a fantázii. Opera sa waleskému publiku páčila. Fantasy prvky ohúrili detských divákov, dospelí upriamili pozornosť na satiru, ktorá komentovala modernú spoločnosť. Bohatá orchestrálna inštrumentácia spojila detských a dospelých hudobníkov. V tejto opere účinkujú deti v zbore a perkusívnom ansámbli.

Hoci existuje nepreberné množstvo skladieb od waleských autorov, ten najznámejší z nich bol k percepcii waleskej hudby nesmierne skeptický. Alun Hoddinott bol smutný najmä z toho, že waleská hudba nie je vo svete prijímaná s väčším rešpektom. Bol to paradox, keďže sám mal to šťastie, že jeho dielo sa stalo známe aj mimo Veľkú Britániu. Hovorí sa o ňom ako o najvšestrannejšom a najplodnejšom britskom skladateľovi všetkých čias. K hudbe sa dostal ako štvorročný chlapec, keď navštívil orchestrálny koncert. Zvuk huslí, ktorých sa tak trochu bál aj sa z nich vytešoval, ho nasmeroval k výberu povolania. Začal hrať na husle a v sedemnástich sa stal zakladajúcim členom National Youth Orchestra of Wales. Už počas štúdia na University College prejavoval okrem interpretačného a skladateľského talentu aj cit pre organizovanie. Popri aktívnej skladateľskej činnosti sa stihol angažovať v rôznych umeleckých spolkoch, čo vyústilo do založenia významného podujatia Festival of 20th Century Music, ktoré sa konalo v Cardiffe. Na festivale sa uvádzali diela z 20. storočia, predovšetkým z pera britských autorov, ako napríklad Benjamina Brittena, Lennoxa Berkeleyho, Malcolma Arnolda, Alana Rawsthorneho alebo Grace Williams, ale nechýbali ani zástupcovia ďalších krajín. Festival navštívil aj slávny Olivier Messiaen. Naberanie inšpirácie z cudzích kultúr sa u Hoddinotta prejavovalo celkom značne. Vďaka štúdiu skladieb Bélu Bartóka si uvedomoval, že nacionalistický prúd sám o sebe nemá zmysel, keď vynechá svoje korene či menšiny žijúce na svojom území. Brilantne to vyjadril v orchestrálnom diele Nocturne No. 1 z roku 1955.

K opernému žánru prišiel pomerne neskoro a svoju prvú operu The Beach of Falesa napísal ako štyridsaťtri ročný. Premiéru uviedli vo Welsh National Opera v hlavnej úlohe s veľkolepým a svetovo uznávaným waleským barytonistom Geraintom Evansom. Z celkového počtu piatich skomponovaných opier vyniká dielo Tower, ktoré je autobiografickým spracovaním príbehu odborového predáka najstaršej ťažobnej spoločnosti pôsobiacej vo Veľkej Británii, Tyrona O’Sullivana. Leitmotívom opery je boj obyvateľov s korporáciami a kritika kapitalizmu. Táto tematika pripomenula neľahký čas sociálnych reforiem vykonaných vládou premiérky Margaret Thatcher a tak trochu odrážala aj to, čo sa dialo vo východnej Európe medzi poľským hnutím Solidarita a komunistami.

Najhrávanejší skladateľ pochádza z Walesu
Je ním sir Karl Jenkins narodený v roku 1944 v meste Swansea. Predstavuje prototyp úspešného moderného autora, ktorý dokázal uspieť v akademickom prostredí i v populárnej hudbe. Vyštudovaný hobojista sa najprv zviditeľnil v kapele Soft Machine, v ktorej pôsobil medzi rokmi 1972 a 1984. Kultové zoskupenie bolo jedno z prvých, ktoré spojili jazz s rockom a psychedelickým zvukom. Jenkins prišiel do skupiny ako úspešný absolvent Cardiff University, veľmi dobre technicky pripravený – skoro sa až núka paralela s Mariánom Vargom a jeho pôsobením v skupine Prúdy. Vyzbrojený znalosťami z harmónie, kontrapunktu a orchestrálnej inštrumentácie a s veľkým hladom po jazzovej muzike. Ako hobojista pôsobil v National Youth Orchestra of Wales, kde interpretoval všeličo možné, od Bacha až po Stravinského. Fascinovaný dielom Milesa Davisa a Johna Coltrana prišiel do Soft Machine v ich najslávnejšej ére, kedy rocková scéna bola vo vytržení z ich spoločných koncertov s Jimmym Hendrixom, a hneď sa zúčastnil nahrávania slávneho albumu Six, ktorý magazín Melody Maker označil za najlepší jazzový album za rok 1973. Po rozpade kapely začal spolupracovať s bývalým spoluhráčom Mikom Ratledgom a skladať hudbu pre film a reklamu. Karl Jenkins reklamnú oblasť nikdy nepodceňoval. Zákazky pre firmy ako Jaguar, Renault či Pepsi pre neho predstavovali lukratívny zdroj financií, zároveň to bola pre neho nová a zaujímavá skúsenosť: „Naučil som sa popritom mnoho nových techník, pretože sme čerpali z rôznych hudobných prameňov a museli sme nájsť zdroje, odkiaľ pochádzajú a pre ktoré autentické nástroje sú písané. To sú obzory,“ takto to zhodnotil v jednom rozhovore. Nikdy sa nehanbil za to, že písal na objednávku, veď podľa jeho slov sa aj Bach či Mozart museli podobne živiť, a z nutnosti prežiť vznikli nádherné skladby.

Po nejakej dobe sa vrátil k skladaniu „vážnejších kúskov“. Návrat sa niesol s úspechom projektu Adiemus, kombinácie klasiky a etnických zvukov, hudobnej omše The Armed Man: A Mass for Peace, ako aj jeho najznámejšieho diela Palladio. Ich spoločnou charakteristikou je univerzálny kompozičný jazyk a výrazné melódie, ktoré zásadným spôsobom posúva dopredu rytmus. Bicie chcel použiť viac než len na pulzovanie: „Vždy som bol ovplyvnený ďalšími svetovými kultúrami a etnickou hudbou, a preto som investoval do etnických bicích nástrojov, najmä tých juhoamerických.“ Bicie nástroje predstavujú podstatnú zložku aj v inštrumentácii v jednej z jeho opier Eloise, ktorej príbeh má základ v severskej legende o princeznej, jej siedmich bratoch a nepriateľskej čarodejnici Volhek.

Waleská hudobná kultúra oplýva ešte jedným prvenstvom. Waleský skladateľ Peter Reynolds je držiteľom Guinessovho rekordu za najkratšiu skomponovanú operu. Operné dielo Earth, Sands of Time na libreto Simona Reesa trvá iba tri minúty a tridsaťštyri sekúnd, no obsahuje predohru, árie aj recitatívy. Aby toho nebolo málo, operu uviedli nie na divadelnej scéne, ale v jednom miestnom obchodnom dome v Cardiffe.

Ženy-skladateľky vo Walese
Z jej diela sa toho mnoho nezachovalo. Nielen preto, že doba ženám-skladateľkám nepriala, ale aj kvôli skorému rozhodnutiu opustiť svet hudby a umenia, ktoré zapríčinil jej manžel. Morfydd Llwyn Owen sa narodila päť rokov pred úmrtím Clary Schumannovej, s ktorou ju spájala brilantná klavírna technika a zmysel pre zádumčivé a tak trochu melancholické melódie. O jej vášni kolovali rozličné legendy, časť z nich sa odvolávala na rómsky pôvod. Pochádzala z obyčajného priemyselného mestečka Trefforest, ale čoskoro sa z neho presťahovala do Londýna, kde začala študovať na Royal Academy of Music. Hneď v prvý rok štúdia získala dve ocenenia, Charles Lucas Medal za kompozíciu a Oliveria Prescott Prize za excelentné študentské výsledky. Dodnes sa na tento výkon spomína s veľkou úctou. Bohužiaľ, väčšina z jej diel sa buď nezachovala, alebo sa dnes nehráva. Pritom také Nocturne for orchestra in D-flat major je nesmierne pútavé.

Okrem toho skomponovala niekoľko nádherných piesní s folklórnou inšpiráciou, ktoré aj sama interpretovala. Pozornosť však pútala aj svojím ženským šarmom. Traduje sa, že za svoj krátky život dostala až dvadsať návrhov na sobáš a medzi pytačmi boli takí muži ako básnici D. H. Lawrence a Ezra Pound. Nakoniec si vzala Ernesta Jonesa, psychoanalytika, ktorý bol dôverníkom aj oficiálnym životopiscom Sigmunda Freuda. Práve Jonesovi mnohí dávali za vinu, že svojej novomanželke prikázal ukončiť hudobnú kariéru. Spomína sa, ako veľmi mu prekážalo, že by jeho žena mala mať kariéru, namiesto toho ju chcel vidieť v domácnosti ako vzornú manželku. Pre emancipovanú a talentovanú Morfydd to bola rana pod pás, s ktorou sa nevedela zmierniť, a hudbu odsúvala po depresiách, ktoré vyvrcholili smrťou jej milovanej matky. Utrápená umelkyňa sa ešte viac cítila izolovaná od rodiny, priateľov a blízkych, čo ju nakoniec stálo aj život. Na dovolenke u svojho svokra dostala zápal slepého čreva a jej manžel sa ju rozhodol sám operovať. Neodviezol ju do nemocnice ani pri pretrvávajúcich bolestiach, a tak Morfydd Llwyn Owen zomiera v dvadsiatich šiestich rokoch v dôsledku infekcie spôsobenej otravou chloroformom. Hoci zomrela vo veľmi mladom veku a zanechala po sebe iba torzo skladieb, svojím životom sa stala mementom pre skladateľky, aby si šli za svojím snom a nemuseli bojovať s predsudkami tak ako ona. Motiváciou by mohlo byť aj štipendium, ktoré mohli nádejné skladateľky získať na Cardiff University, pomenované podľa samotnej Morfydd Llwyn Owen.

Toto štipendium získala napríklad jedna z najvýznamnejších európskych skladateliek Grace Mary Williams, ktorá vďaka tomu mohla študovať u profesora Davida Evansa. Jej kroky následne viedli na Royal College of Music, kde pokračovala v štúdiu u Gordona Jacoba a Ralpha Vaughana Williamsa. Vďaka ďalšiemu štipendiu sa dostala do Viedne, v ktorej mohla navštevovať operné predstavenia takmer nepretržite. Táto inšpirácia ju nesmierne tešila a v tomto období zložila mnohé svoje slávne diela, napríklad obľúbené Fantasia on Welsh Nursery Tunes, Sinfonia Concertante for piano and orchestra, Symphonic Impressions/Symphony No. 1 a Sea Sketches, ale takisto trpela kvôli odlúčeniu od rodiny v časoch druhej svetovej vojny. Po skončení vojny sa to tak zhoršilo, že na chvíľu uvažovala, že sa zriekne kompozície. Našťastie, hudobný svet neosirel a Grace sa vrátila do rodného mesta, kde sa jej stav zlepšil po tom, čo sa o ňu postarali rodičia. S novou silou sa k hudbe vrátila a začala dostávať jednu ponuku za druhou: komponovala pre rozhlasové hry, dokonca ako jedna z prvých skladateliek dostala príležitosť skomponovať hudbu k celovečernému filmu, partitúru k snímke Blue Scar; k tomu musíme pripočítať aj možnosť uvádzať vlastné skladby v koncertných sieňach.

Po vlastnom opernom diele Grace Mary Williams dlho túžila. Vlastne už vo Viedni ju táto myšlienka opantala, no naplno ju rozvinula až v Cardiffe pre Welsh National Opera. Dlhší čas uvažovala nad námetmi. Spracovanie životných peripetií odborového predáka Richarda Lewisa ani dramatika Thomasa Edwardsa sa nakoniec nezrealizovali, aj keď existujú partitúry náčrtkov. Až rokovania s riaditeľom produkcie opery Johnom Moodym ju posunuli k tomu, aby získala istotu, že dielo sa skutočne po skomponovaní aj uvedie. Jedinú dokončenú a uvedenú operu Parlour, ktorú spracovala vo vlastnom librete na motív poviedky En Famille od francúzskeho spisovateľa Guy de Maupassanta, zaradili do dramaturgického plánu a jej premiéra sa uskutočnila 5. mája 1966. Široká verejnosť síce k tomuto dielu prejavovala náklonnosť a sympatie, ale skôr sa to javilo, že je iba vďačná za ďalšiu waleskú operu. V skutočnosti ju príliš nezaujímala. Po roku bola z repertoáru odstránená. Ako dôvod sa uvádzala najnižšia divácka účasť a o jej znovuzrodení sa dlhé roky ani neuvažovalo. Nakoniec sa vďaka zbormajstrovi Welsh National Opera Davidovi Suttonovi opera ešte raz uviedla, a to v londýnskom v divadle St. Mary Abbott. Napriek jednoznačnému neúspechu prichádzali z úst vysokých kultúrnych činiteľov povzbudivé slová smerom k skladateľke. Uvažovalo sa o ďalšom opernom projekte, ale nakoniec k tomu nedošlo. Grace Williams naďalej komponovala a od uvedenia opery Parlour až do jej smrti v roku 1977 vzniklo ešte mnoho vokálnych a inštrumentálnych diel.

V súčasnosti sú pod umeleckým vedením WNO podpísaní režisér David Poutney a český dirigent Tomáš Hanus.