Oslnivé Ballet Icons Gala jako konfrontace uměleckých kvalit
Baletné galakoncerty sú výnimočnou príležitosťou v jeden večer vidieť rôznorodý repertoár a majstrovstvo popredných interpretov reprezentujúcich odlišné baletné školy a zväčša aj štýly domácich súborov. Podujatia tohto druhu sa vyznačujú exkluzivitou, ktorá vychádza z ich samotnej podstaty – na jednej strane ide o dramaturgický výber tanečných čísiel, ktoré spolu počas sezóny nie je možné vidieť, a na druhej strane o interpretačnú konfrontáciu, ktorá vzniká stretom umelcov z rôznych súborov. A ako to už pri konfrontácii býva, každý sa snaží predviesť sa v tom najlepšom svetle. Londýnske Ballet Icons Gala bolo aj vďaka motivácii jednotlivých umelcov medzi kolegami zažiariť plné fantastických výkonov. Ale tam kde sú víťazi, neraz bývajú aj porazení.
Program otvorilo pas de deux z tretieho dejstva Čajkovského baletu Spiaca krásavica v interpretácii domácich miláčikov – Marianely Núñez a Williama Bracewella. Šlo o symbolický úvod, pretože práve Spiaca krásavica bola dielom, ktorým sa po vojne otvárala Kráľovská opera v Londýne a stala sa signifikantným dielom Kráľovského baletu. Uvedenie Spiacej krásavice v Spojenom kráľovstve iniciovala prvá dáma anglického baletu Ninette de Valois, ktorá ho považovala za vhodný prostriedok demonštrácie zvyšujúcej sa tanečnej techniky súboru, ktorý dnes poznáme ako Kráľovský balet. Toto uvedenie by nebolo možné bez zápiskov choreografie, ktoré na Západ priniesol Nikolaj Sergejev. Obľúbený titul sa s malými úpravami objavuje v repertoári súboru veľmi často, a to v typickej anglickej interpretácii, ktorá je v porovnaní s kontinentálnymi interpretáciami štýlovo odlišná. Sólisti do posledného detailu naplnili očakávania domáceho publika, no podľa mňa zbytočné pohybové staccato a vsuvky civilného prejavu v tvári Núñezovej nekorešpondovali s legátovou vznešenou predstavou o princeznej Aurore. Do veľkej miery to pravdepodobne súvisí s takýmto naštudovaním role, sólistka má veľmi silnú a istú techniku. William Bracewell mi charizmou a temperamentom vo variácii pripomínal legendárneho Rudolfa Nurejeva. Úvodné pas de deux bolo dôstojným otvorením galakoncertu.
Po známom pas de deux nasledovalo menej známe s názvom Delibes Suite, ktorého choreografiu vytvoril v roku 2003 bývalý danseur étoile Parížskej opery a súčasný riaditeľ parížskeho baletného súboru José Martinéz. Španielsky tanečník ponúkol choreografiu v štruktúre klasického pas de deux v štyroch častiach na skladby Léa Deliba z baletov Coppélia a La Source. Je to jedno z najšarmantnejších pas de deux, ktoré sa úplne vzdáva repetitívneho frázovania väzieb, čím neustále púta divácku pozornosť. Neopozerané krokové väzby kopírujú hudobnú predlohu, sú nápadité, hravé, briskné… a veľmi náročné. V delikátnej choreografii zažiarili sólisti Berlínskeho štátneho baletu Iana Salenko a David Motta Soares. Salenko svojou dokonalou koordináciou, filigránskou technikou, istotou a eleganciou posunula interpretáciu klasických pas na novú úroveň. Aj tie úplne najťažšie krokové väzby vyzneli v jej podaní ako najprirodzenejší ľahučký pohyb. Rovnako šarmantný bol jej partner. Z môjho pohľadu šlo o jeden z vrcholov večera.
Bývalý sólista Dánskeho kráľovského baletu a tanečník súboru Gauthier Dance Sebastian Kloborg bol hviezdou ďalšieho tanečného čísla – dueta Once I had a Love. Kloborg vytvoril emocionálne zafarbenú choreografiu dueta na skladbu Heart of Glass – Crabtree remix, ktorý vznikol spojením rovnomennej skladby hudobnej skupiny Blondie a druhej časti husľového koncertu Philipa Glassa. Choreograf pre seba a Mariu Kochetkovu vytvoril mäkký a plynulý tok pohybov s nádhernou partnerinou. Kloborgova interpretačná skúsenosť odmietajúca tvrdosť klasického baletu nakoniec čiastočne zjemnila aj Kochetkovej tanečný prejav a aj dueto, ktoré kvôli interpretácii ľahko mohlo skĺznuť k baletnému klišé, bolo nakoniec nádherne precítené i zatancované.
Senzitívne dueto vystriedalo umelecky sterilné predvedenie pas de deux z tretieho dejstva Čajkovského Labutieho jazera. Sólistka Bavorského štátneho baletu Madison Young disponuje ideálnym fyzickým nástrojom s perfektnými dispozíciami pre klasický tanec, ale zdá sa, že ešte nenašla spôsob ako tento nástroj stopercentne využívať. Niežeby niečo neurobila, ale jej pohybovému prejavu chýbali istota a kvalita, (ktoré má Salenko) a ide skôr o intuitívne tancovanie s využívaním vrodených dispozícií než o uvedomelý pohyb. Takýto detail bežné publikum samozrejme nerozoznalo a veľkým potleskom odmenilo najmä tours fouettés v code. Z môjho pohľadu podal lepší výkon jej partner Victor Caixeta, vedúci sólista Holandského národného baletu, ktorý bol technicky istý a elegantný, v prejave charizmatický a sebavedomý.
Toujours (Vždy) bol názov dueta v choreografii Mary Galeazzi na hudbu Domenica Clapassona. Bývalá prvá sólistka Kráľovského baletu tvorila toto osobné dielo v priebehu dvoch rokov a venovala ho pamiatke svojho otca, ktorý odišiel na začiatku pandémie. Choreografia sa vyznačuje veľmi nápaditou partnerinou plnou dvíhačiek, ktoré symbolizujú otcovu neustálu podporu počas jej života. Intímne dueto fungovalo aj vďaka výbornej súhre partnerov – Mary Galeazzi a Jasona Kittelbergera. Galeazzinin klasický prístup a Kittelbergerov súčasný pohyb vytvárali jemnučký kontrast, ktorý nebol rušivý, ale naopak, pôsobil veľmi organicky.
Inès McIntosh a Shale Wagman, obaja v súčasnosti pôsobiaci v balete Parížskej opery, sa prezentovali známym pas de deux z baletu Le Corsaire. Obľúbenému klasickému pas de deux dominoval Wagman so svojou neuveriteľnou technikou, ktorý pod vplyvom nového angažmánu v balete Parížskej opery a prispôsobeniu sa jej pohybovej estetike a technickým štandardom aktuálne tancuje „čistejšie“. V tretej časti pánskej variácie ponúkol divákom allegro en manége, v ktorom predviedol „nepomenovateľný“ skok – kombináciu nakloneného pas grand jeté en tournant (tzv. kozel) s jeté entrelacé. Publikum jeho akrobatické kúsky ocenilo ováciami. Je prirodzené, že jeho partnerka nemohla Wagmanovým skokom konkurovať, navyše namiesto pôvodnej rotačnej variácie predviedla variáciu Kráľovnej dryád z baletu Don Quijote, ktorá z pohľadu technického majstrovstva nie je taká efektná.
Choreografi Travis Clausen-Knight a James Pett uviedli vo svetovej premiére trio A Stranding, ktoré vytvorili na hudbu Maxa Richtera. Obaja páni boli zároveň v náročnej choreografii partnermi Marie-Agnès Gillot, bývalej hviezdy baletu Parížskej opery, a obaja by si za svoj výkon zaslúžili cenu. Bývalá tanečnica totiž už zďaleka nie je vo forme, v akej bývala, a dvíhať ju muselo vyžadovať veľké úsilie a silu. Práve interpretácia sólistky uberala skutočne peknej a nápaditej choreografii na účinku. Tŕňom v oku neboli jej tanečno-pohybové schopnosti, na ktorých kvalite stále cítiť skúsenosti hviezdnej kariéry, ale samotná fyzická stavba. Gillot už zďaleka nemá postavu tanečnice, ktorú divák pri profesionálnom výkone očakáva. Ak bolo zámerom ukázať, že balet je pre všetkých, nie som si istý, či toto gala bolo vhodnou platformou. Pri pohľade na toto číslo sa mi natískala otázka, čo všetko je vhodné pre uvedenie na javisku. Kde sú hranice a kto ich určuje?
Dramaturgickým prekvapením bolo zaradenie pas de deux z baletu zo sovietskej éry Laurencia. Rekonštrukcia choreografie Vachtanga Čabukianiho a Michaila Messerera choreograficky, hudobne ani ideovo nezapadla do celkového programu, no na londýnske publikum pôsobila veľmi exoticky. Neaktuálnu choreografiu, ktorej chýbajú logické väzby slúžiace na prepojenie jednotlivých krokov, interpretovali Mayara Magri z Kráľovského baletu a Giorgi Potskhishvili z Holandského národného baletu. Mal som pocit, že pri tomto čísle akademická forma prehrala na plnej čiare a víťazom sa stali živelnosť a cirkus.
Našťastie po prestávke prišiel v podobe Fordlândia estetický balzam. Mimoriadne vydarená tanečná miniatúra tečúca na vlnách morského príboja (po javisku bola rozprestretá padákovina, ktorá vytvárala dojem vlniaceho sa mora) vznikla na hudbu islandského skladateľa Jóhanna Johanssona. Choreograf Juanjo Arqués využil partnerský vzťah primabaleríny Lucie Lacarry a Matthewa Goldinga na vytvorenie tanečnej metafory o odlúčení, harmonickom splynutí s prírodou a nakoniec o potrebe spojenia. Celé číslo by sa dalo označiť ako gesamtkunstwerk, kde všetko, počnúc námetom a hudbou, cez výtvarnú stránku a plynulosť choreografie až po interpretáciu, harmonicky koexistuje v prospech celkového dojmu. Tanečný dialóg Lacarry s Goldingom, napriek dramatickému obsahu choreografie, bol ako nežné milovanie. Ich výkon je dôkazom, že aj taneční interpreti v zrelom veku môžu byť vo forme a ponúknuť publiku nezabudnuteľný zážitok.
Kúsok francúzskej tanečnej elegancie priniesla étoile milánskej La Scaly Nicoletta Manni a jej partner (aj životný), prvý sólista Timofej Andrijashenko v legendárnom Grand pas classique. Choreografia Viktora Gsovského ukazuje krásu baletného umenia na náročnosti akademickej techniky. Menovaní sólisti zatancovali náročné pas de deux skutočne akademicky čisto a dlhoročný pozorovateľ ich umeleckého rastu môže konštatovať, že ostatné roky pod vedením Manuela Legrisa sa blahodarne podpísali na ich majstrovstve. Každý pohyb sólistov bol uvedomelý, kroky a dopady po skokoch na javisku nebolo počuť, všetko bolo v súlade s predpísanou formou.
Lesk drahých kameňov sa mal blýskať v brilantnom duete z baletu Rubies (2. časť baletu Jewels) Georgea Balanchina. Po smrti otca neoklasického baletu (Balanchine zomrel v roku 1983) sme si postupne zvykli na to, že jeho repertoár sa na starom kontinente tancuje „nebalanchinovsky“. Často sa vytráca vzťah končatín k centrálnej osi tela – kríženie končatín podľa tzv. Balanchinovského kríža, s čím súvisí aj váha tela umiestnená nad prstami chodidiel, nikdy nad pätami, spôsobom otvárania dolných končatín do otvorených pozícií a jeho dynamika, spôsob vykonávania relevé/abaissé, prstoklad, atď. Inak tomu nebolo ani v tomto prípade, keď jeho hravé kroky interpretovali Maria Kochetkova a Osiel Gouneo. Kroky ostali pôvodné, ale pohybová dynamika, špecifické frázovanie, tanečnosť a originálna estetika sa vytratili. Nekomplexné vnímanie originálnych choreografií ústi k strate základnej idey choreografa. Vzájomný vzťah choreografie a hudby (v tomto prípade Stravinského), na ktorom stoja všetky Balanchinove balety, bol skôr jednostranný než obojstranne naplnený.
Ďalším vrcholom večera bolo pas de deux Diana a Acteon. Sólisti Bavorského štátneho baletu Margarita Fernandes a António Casalinho predviedli všetko, čo fanúšik klasického baletu od interpretov očakáva – čistá forma, zvládnutá koordinácia, muzikalita a technika na vysokej úrovni. Pomyslenou čerešničkou na torte boli Casalinhove trojité tours en l´air, ktoré dvíhali divákov zo stoličiek. Plynulý melodický tok Notturna Ottorina Respighiho naplnil vedúci sólista Kráľovského baletu Matthew Ball choreografickými veršami v neoklasickom tanečnom štýle. Dueto To & Fro je po obsahovo-výrazovej aj po stránke formy snahou o dokonalosť. Pozorovať vznášajúcu sa Mayaru Magri v Ballovom fyzickom objatí bolo transcendentálnym zážitkom, ktorý chcete, aby neskončil. Opäť jeden z vrcholov večera.
Po pocite vnútorného vzrušenia prišlo v podobe pas de deux z druhého dejstva romantického baletu Giselle, ktoré zatancovala prvá sólistka American Ballet Theatre Chloe Misseldine a vedúci sólista Kráľovského baletu v Londýne Reece Clark, uvoľnenie a spomalenie. Interpretácia akéhokoľvek fragmentu zo Giselle vyžaduje okrem zvládnutej tanečnej techniky a romantického štýlu, aj mágiu. Giselle v druhom dejstve musí byť efemérnou entitou, ktorá je pre smrteľníka nedosiahnuteľným snom – to môže balerína dosiahnuť len dokonalou pohybovou koordináciou, ktorá v jemnom spomalení pohybov horných končatín navodí žiadaný dojem. Absenciou tohto elementu sa vytráca samotná podstata tohto baletu a z ikonickej Giselle sa stávajú len v čase a priestore zoradené tanečné kroky. Napriek obdivu k technickým zručnostiam tanečníkov som mágiu Giselle nepocítil.
Predposledné číslo programu – choreografia Thando – ostala vo mne ako veľký otáznik. Lákavý opis choreografie ponúkol programový bulletin, v ktorom sa píše o inšpirácii kvalitami lásky, túžbou milovať a byť milovaný, ideálom lásky a zdôrazňovaním sily dvoch ľudí, keď sa spoja (slovo thando znamená v xhoštine láska). Choreografiu aj hudbu vytvoril Mthuthuzeli November, ale výsledný tvar pôsobil skôr ako baletná štylizácia pohanského rituálu než ako personifikované podoby lásky. Tento rozdiel vo vnímaní možno pripísať rozdielnemu kultúrnemu zázemiu. Akokoľvek, publikum prijalo choreografiu v interpretácii Anny Tsygankovej a Giorgiho Potskhishviliho s nadšením. Vyvrcholením programu bolo pas de deux z tretieho dejstva baletu Don Quijote, ktoré s dávkou španielskeho temperamentu zatancovali Maia Makhateli a Timothy van Poucke. Chémia medzi partnermi fungovala rovnako dobre ako ich tanečné zručnosti, čo naplno uspokojilo aj náročné publikum.
Plejáda tanečných umelcov, spolu dvadsaťdeväť (!) sólistov z prestížnych svetových scén, sa stretla na javisku počas spoločnej záverečnej klaňačky, ktorá sa konala v sprievode reprodukovanej hudby – konkrétne skladby z baletu Paquita. Myslím si, že bez tohto hudobného apendixu by diváci ocenili tanečníkov frenetickým potleskom v stoji, ale takto nevedeli, či majú tlieskať do rytmu (mnohí to ani nedokážu) alebo nemajú potleskom hudbu prerušovať. Spoločná klaňačka bola rozpačitá a pochovala prajnú atmosféru v hľadisku, účinkujúci by si zaslúžili plnohodnotný potlesk.
Organizácia baletného galakoncertu s takýmto veľkým počtom účinkujúcich si zasluhuje obdiv a uznanie. Ballet Icons Gala 2025 ponúklo vypredanému hľadisku londýnskeho divadla Coliseum široké spektrum tanečných štýlov, choreografických rukopisov a interpretácií – bolo baletným Crème de la Crème.
Ballet Icons Gala
(písané z predstavenia 9. marca 2025, London Coliseum, Londýn, UK)
Spiaca krásavica
Hudba Piotr Iľjič Čajkovskij
Choreografia Marius Petipa
Účinkovali Marianela Núñez, William Bracewell
Delibes Suite
Hudba Léo Delibes
Chopreografia José Martinez
Účinkovali Iana Salenko, David Motta Soares
Once I had a Love
Hudba Blondie, Philip Glass
Chopreografia Sebastian Kloborg
Účinkovali Maria Kochetkova, Sebastian Kloborg
Labutie jazero (pas de deux z 3. dejstva)
Hudba Piotr Iľjič Čajkovskij
Chopreografia Marius Petipa
Účinkovali Madison Young, Victor Caixeta
Toujours
Hudba Domenico Clapasson
Chopreografia Mara Galeazzi
Účinkovali Mara Galeazzi, Jason Kittelberger
Le Corsaire
Hudba Adolphe Adam, Riccardo Drigo, Ludwig Minkus
Chopreografia Marius Petipa, Joseph Mazilier
Účinkovali Inès McIntosh, Shale Wagman
A Stranding
Hudba Max Richter
Chopreografia Travis Clausen-Knight, James Pett
Účinkovali Marie-Agnès Gillot, Travis Clausen-Knight, James Pett
Laurencia
Hudba Alexander Krein
Choreografia Vachtang Čabukiani, Michail Messerer
Účinkovali Mayara Magri, Giorgi Potskhishvili
-pauza-
Fordlândia
Hudba Jóhann Johansson
Choreografia Juanjo Arqués
Účinkovali Lucía Lacarra, Matthew Golding
Grand pas classique
Hudba Daniel François Esprit Auber
Choreografia Viktor Gsovsky
Účinkovali Nicoletta Manni, Timofej Andrijashenko
Rubies
Hudba Igor Stravinskij
Choreografia George Balanchine
Účinkovali Maria Kochetkova, Osiel Gouneo
Diana a Acteon
Hudba Cesare Pugni
Choreografia Agrippina Vaganovova, Vachtang Čabukiani
Účinkovali Margarita Fernandes, António Casalinho
To & Fro
Hudba Ottorino Respighi
Choreografia Matthew Ball
Účinkovali Mayara Magri, Matthew Ball
Giselle
Hudba Adolphe Adam
Choreografia Marius Petipa podľa J. Coralliho a J. Perrota
Účinkovali Chloe Misseldine, Reece Clarke
Thando
Hudba Mthuthuzeli November
Choreografia Mthuthuzeli November
Účinkovali Anna Tsygankova, Giorgi Potskhishvili
Don Quijote
Hudba Ludwig Minkus
Choreografia Alexander Gorskij, Marius Petipa
Účinkovali Maia Makhateli, Timothy van Poucke
Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky
[mc4wp_form id="339371"]
