Program Tribute to Tetley (Pocta Glenovi Tetleymu) priniesol na javisko Stuttgartskej opery tri choreografie Glena Tetleyho, ktoré je potrebné vnímať v kontexte doby vzniku a miesta ich pôvodného i aktuálneho uvedenia. V kontexte Stuttgartského baletu ide o nostalgickú spomienku na človeka, ktorý po smrti Johna Cranka (choreografa, ktorý bol „zodpovedný“ za takzvaný 2. stuttgartský zázrak) prebral vedenie Stuttgartského baletu a v kontexte času o progresívneho autora, ktorý neváhal kombinovaním moderného a klasického tanca hľadať nové výrazové prostriedky. V súvislosti aktuálnej dramaturgie môžeme hovoriť o ctení si stuttgarskej baletnej tradície, a tiež o nasýtení dopytu stuttgartského baletomanského publika, pre ktoré je príznačné zbožňovanie domáceho baletného súboru (pravdepodobne viac než kdekoľvek inde na svete).
Boží hlas vo Volunteries
Tetleyovský triptych otvorila neoklasická choreografia Volunteries. Tá vznikla v roku 1973 ako pocta legendárnemu Johnovi Crankovi po jeho náhlom úmrtí na palube lietadla. Tetley choreografiou Volunteries naservíroval smútiacemu baletnému súboru, ktorého Crankova nečakaná smrť psychicky paralyzovala, povzbudzujúcu terapiu, ktorá bola plná krásy a nádeje. Na rozdiel od Kennetha MacMillana, ktorý po Crankovej smrti s tanečníkmi pripravil choreografické obrazy Faurého Requiem (stále sa s bázňou v Stuttgarte uvádza), Tetley sa vybral cestou oslavy tanca v jeho fascinujúco čistej a obnaženej podobe. Pre svoje vyjadrenie pocty si vybral organový koncert Francisa Poulanca. Pre choreografa, ktorý bol fascinovaný hudbou organu od detstva (jeho dedko bol pastorom), predstavoval zvuk organu niečo ako „boží hlas“. Krásu, lásku a svetlo.
A presne v tomto duchu vytvoril aj choreografiu Volunteries pre sólistický pár, trojicu demi-sólistov a šesť párov baletného zboru. I keď sólistický pár celej kompozícii dominuje, z pohľadu náročnosti choreografie o hierarchii nemožno hovoriť. Tanečníkov vizuálne odlišuje len farebná paleta na vzore „pixelov“ po stranách bielych celotrikotov. Tetley obdaroval celé obsadenie mimoriadne náročnými dvíhačkami, ktoré plynú v symbióze s Poulencovými akordmi. Priznaná fyzikalita tanečníkov v bielych trikotoch, plynulosť pohybového textu a éterickosť vznášajúcich sa tanečníc v kontraste s duchovnou hĺbkou skutočne pôsobili ako dotyk dokonalosti – Tetleyho pomyselný „boží hlas“. Samotný zážitok bol umocnený prvotriednou interpretáciou prvých sólistov Elisy Badenes a Martího Paixàu – kým Badenes bola vznášajúcou sa múzou, Paixà stopercentnou partnerskou oporou. Za ich výkonom nezaostával ani corps de ballet, ktorý presvedčivou interpretáciou náročného tanečného textu opäť potvrdil svoje vysoké postavenie v celosvetovom meradle.
Ricercare – prienik tanečných techník
Strednú časť programu tvorilo intímne dielo Ricercare, ktoré vo svetovej premiére uviedli 25. januára 1966 v American Ballet Theatre. V súvislosti s uvedením tohto diela sa hovorilo o prelomovej choreografii, ktorá borila hranice medzi klasickým a moderným tancom. Tetley vytvoril dielo na rovnomennú skladbu izraelského skladateľa Mordecaia Setera, ktorú interpretuje sláčikové kvarteto. Na rozdiel od Pulenca nejde o hudbu, ktorej melódie by vám ostali v pamäti. Poslucháčsky náročné dielo kontrastuje s choreografickým obsahom, ktorým sú milenci a ich vzťah. Jedinou scénickou architektúrou je objekt bielej „mušle“, ktorá symbolizuje posteľ, miesto fyzickej lásky. Milovanie, ale najmä čas po ňom a čas pred ďalším milovaním, sú priestorom, ktorý Tetley využil na vykreslenie psychického rozpoloženia milencov v rôznych stavoch vyplývajúcich z naplnenia ich fyzických a citových potrieb.
Tetley vytvoril dueto, rozorvané, vášnivé, boľavé… Línie techniky klasického tanca doplnil o floorwork a množstvo kontrakcií, pohybovú viazanosť vymenil za solitérne umiestnené tanečné prvky a expresívne pózy. Vplyv modernizmu do baletu je nepopierateľný. Avšak, akokoľvek bolo dielo pred 60. rokmi prelomové, dnes samostatný tanečný text bez poznania historického kontextu pôsobí nesúrodo, ba priam nudne. Paradoxne, stuttgartské publikum ho prijalo s nadšením. Dôvodom môže byť interpretácia domáceho miláčika – Friedemanna Vogela, ktorý napriek svojmu veku stále na javisku vyzerá esteticky a príťažlivo a je schopný plastického tanečného prejavu. Tanečnou partnerkou mu bola Anna Osadcenko, ktorej pohybová expresivita pohybového slovníka sedela. Najpútavejšia ostáva vizuálna stránka diela – architektonický prvok a nasvietené telá tanečníkov v dynamických pózach.
Opäť nepokorený Stravinskij?
Hudobným vrcholom programu bola bezpochyby Tetleyho interpretácia Stravinského Svätenia jari. Choreograf pri spracovaní nesiahol po pôvodnom librete, ale koncept postavil viac na fyzickom než intelektuálnom zážitku. Neopomenul ale myšlienku očisty a znovuzrodenia. Hlavnou postavou sa v jeho koncepcii stáva charizmatický mladý muž, ktorý je nedobrovoľným nositeľom všeobecného utrpenia a symbolom hriechov. Ak chce spoločnosť prežiť, mladík musí pre jej dobro zomrieť. Tetley zúfalstvo mladého muža, ktorý musí (ale nechce) zomrieť podčiarkol nepomenovanými postavami matky a otca. Tí sa viac-menej bezmocne prizerajú osudu svojho syna, niekedy trpiac, inokedy pragmaticky. Symbol obety v kontexte celého baletu vyznieva ako zámienka pre fyzický maratón takmer nahých tanečníkov na „lesnej“ scéne, čo dielu dodáva príchuť pohanskosti. Vplyv techník moderného tanca, a najmä Marty Graham, je prítomný v celej choreografii, ktorá nedá tanečníkom priestor na výdych. Práve táto fyzická náročnosť a s ňou spojená vyčerpanosť (v spojení s burácajúcou hudbou) sú hnacím motorom inscenácie.
Sila prežitku je úmerná nasadeniu umelcov – tanečníkov a hudobníkov, ktorí v spoločnom vyčerpaní letia v ústrety neodvratnému koncu – smrti vyvoleného a následnej povestnej sekunde ticha. Vyvoleného tancoval Riccardo Ferlito, ktorý po fantastickom výkone, v ktorom sa nebál riskovať a tancovať skutočne na hrane predvediteľnosti, získal cenu Birgit Keil 2026 (spojenú s finančnou odmenou 10 000,-€). V kontexte tohto diela nie je možné opomenúť sústredený výkon celého baletného zboru, no špeciálna pozornosť a slová chvály patria dvom párom (štvorici) Mizuki Amemiye, Martinovi Semenzatovi, Vittorii Girelli a Fabiovi Adorisiovi (špeciálne výkony pánov Semenzata a Adorisia sú obdivuhodné). Akokoľvek, podľa môjho názoru je Tetleyho Svätenie jari ďalším z rady pokusov, ak nie pokoriť, tak aspoň sa tanečne vyrovnať Stravinského geniálnej partitúre. Ale Stravinskij stále vyhráva.
Zážitok z programu bol umocnený veľmi vyrovnaným výkonom hráčov Staatsorchesteru pod vedením Ermanna Floria. Tetleyovský program nemusí byť tým „pravým orechovým“ pre každého, ale myslím si, že v závislosti od miery mentálneho nastavenia a pochopenia súvislostí je jednoznačne artiklom, ktorý sa oplatí vidieť.
Tribute to Tetley
2. května 2026, 19:00 hodin
Opernhaus Stuttgart
Glen Tetley: Voluntaries
Realizační tým
Choreografie: Glen Tetley
Hudba: Francis Poulenc (koncert pro varhany, smyčce a tympány g mol, FP 93)
Scéna a kostýmy: Rouben Ter-Arutunian
Světla: John B. Read
Nastudování: Alexander Zaitsev
Účinkující
Pas de deux: Elisa Badenes, Martí Paixà
Pas de trois: Diana Ionescu, Satchel Tanner, Gabriel Figueredo
Tančí: Irene Yang, Aiara Iturrioz Rico, Fernanda Lopes, Natalie Thornley-Hall, Alicia Torronteras, Priscylla Gallo, Joaquin Gaubeca, Lassi Hirvonen, Daniele Silingardi, Serhii Zharikov, Christopher Kunzelmann, Adrian Oldenburger
Glen Tetley: Ricercare
Realizační tým
Choreografie: Glen Tetley
Hudba: Mordecai Seter (Ricercare)
Scéna a kostýmy: Rouben Ter-Arutunian
Světla: Joop Caboort
Nastudování: Bronwen Curry
Účinkující
Anna Osadcenko, Friedemann Vogel
Glen Tetley, Igor Stravinskij: Le Sacre du Printemps
Realizační tým
Choreografie: Glen Tetley
Hudba: Igor Stravinksij
Scéna a kostýmy: Nadine Baylis
Světla: John B. Read
Nastudování: Alexander Zaitsev
Účinkující
Trio: Riccardo Ferlito, Anna Osadcenko, Jason Reilly
Kvartet: Mizuki Amemiya, Martino Semenzato, Vittoria Girelli, Fabio Adorisio
Dále tančí: Farrah Hirsch, Annabelle McCarthy, Isabela Souza, Julliane Franzoi, Lily Babbage, Maria Andrés Betoret, Florenzia Paez, Katharina Buck, Aiara Iturrioz Rico, Edouardo Sartori, Dorian Please, Anton Tcherny, Mitchell Millhollin, Vincent Travnicek, Leon Metelsky, Peter Hull, Edouardo Russo, Jamie Constance
