Za Františkom Cabanom
Okolo roku 1960 galéria v historickej budove Slovenského národného divadla, dnes už neexistujúca, zívala prázdnotou. Mala však aspoň niekoľko pravidelných návštevníkov. Okrem mňa a brata Jaroslava k nim patrili budúci barytonisti Slovenského národného divadla Štefan Hudec a Robert Szúc, no ešte skôr tam sedávali o čosi starší adepti operného spevu z bratislavského konzervatória – Bandy Macháček a František Caban.
Tento sa z nich dostal do Opery Slovenského národného divadla ako sólista posledný (o šestnásť rokov po Macháčkovi a desať rokov po oboch dvoch ďalších), no už predtým mal za sebou bohatú umeleckú dráhu v Štátnej opere v Banskej Bystrici, krátkodobo v Nemecku a následne v Brne.
Caban bol skromným chlapcom, ktorý ako študent nikdy príliš nekritizoval niektoré slabšie výkony sólistov onej veľkej speváckej éry Opery Slovenského národného divadla. V tom čase už spieval v Lúčnici i v Slovenskom filharmonickom zbore. Potom za dvadsať sedem rokov svojej profesionálnej kariéry barytonistu si vytvoril mimoriadne široký repertoár. Vzhľadom na dramaturgické preferencie slovenských operných divadiel vytvoril veľa verdiovských postáv (Germond, Posa, Renato, Luna, Amonasro), ktoré prenášal z jedného divadelného súboru do druhého. Pravdu povediac, farbou hlasu ani spôsobom interpretácie nebol ideálnym verdiovským spevákom, no vďaka poctivej práci na úlohách vždy predviedol dobrý výkon. V Banskej Bystrici začal pre mladých barytonistov „povinnou“ úlohou Valentina z Gounodovho Fausta, potom okrem verdiovských postáv bol aj kráľom v Orffovej Múdrej žene (ku kvalitnej interpretácii mu mohla pomôcť aj skúsenosť z galérie Slovenského národného divadla, z ktorej sledoval výborného Bohuša Hanáka v bratislavskej inscenácii opery). V tamojšom súbore v populárnej opere banskobystrického rodáka Jána Cikkera Juro Jánošík stvárnil Uhorčíka, v Borodinovom Kniežati Igorovi namiesto titulnej postavy len Galického.
Oveľa náročnejšou úlohou bol Figaro z Barbiera zo Sevilly alebo trojúloha diabla z Offenbachových Hoffmannových poviedok, v ktorých ženskú trojúlohu s ním spievala mladá Edita Gruberová. V rokoch 1969–1971 Caban pôsobil najprv vo Frankfurte, kde spieval skôr druhoodborové úlohy, potom Bielefelde, kde si rozšíril repertoár o Pucciniho Scarpiu a Bergovho Wozzecka. V rokoch 1975–1982 pôsobil v Janáčkovej opere v Brne, kde si vybudoval aj bohatý český repertoár. Spieval Smetanovho Tomeša v Hubičke, Vladislava v Daliborovi, Voka v Čertovej stene i Prusa v Janáčkovej Veci Makropulos. Stretol sa tu aj s dielom Wagnera (Beckmesser v Majstroch spevákoch norimberských). Už koncom sedemdesiatych rokov niekoľko razy hosťoval v Opere Slovenského národného divadla (ako Amonasro a Scarpia). Jeho prvou novonaštudovanou úlohou ako sólistu Slovenského národného divadla bol Aeneas v Kriškovej estetizujúcej inscenácii Purcellovej opery. Potom už išiel od jednej hlavnej úlohy k druhej (väčšinou v alternácii s Pavlom Maurerym). Bol Wagnerovým Blúdiacim Holanďanom, Mozartovým Donom Giovannim, Bizetovým Escamillom, Rossiniho Figarom, Mascagniho Alfiom, Verdiho Boccanegrom i Renatom. Jeho azda najprofilovejšou úlohou bol Mojmír zo Suchoňovej „kráľovskej“ opery, kde mu v záverečnom posolstve bol opäť vzorom Bohuš Hanák. František Caban sa narodil 22. marca 1937 a zomrel predčasne pred dvadsiatimi piatimi rokmi 30. mája 1991.
