Příběh Quasimoda a Esmeraldy bude v Košicích originální, slibuje Ján Ďurovčík

Jeden z najznámejších slovenských choreografov Ján Ďurovčík (1971) sa po viac ako desiatich rokoch vracia do Štátneho divadla Košice, aby v úlohe režiséra a choreografa pripravil prvú premiéru Baletu košického divadla v začínajúcej sezóne 2012/2013, ktorou bude do tanečného divadla pretavený nesmrteľný príbeh lásky, zrady i nenávisti, Zvonár u Matky Božej na motívy slávneho románu Notre Dame de Paris.

Ako vznikala vaša spolupráca s košickým baletom?

Už dávno, aj keď si na rok určite nespomeniem, lebo ešte nie som taký starý, aby som si presne pamätal roky ako to býva u starších, som choreografoval pri muzikáloch Oliver Twist a Sweet Charity v Košiciach, ktoré sme tam robili spolu s Jozefom Bednárikom. V divadle vtedy ešte pôsobili Vanda Konečná, Juraj Bernáth, malý Braňo Holíček. Už vtedy bola práca s baletným súborom na kvalitnej úrovni. Ubehlo mnoho rokov a z Košíc prišla ponuka znova. Predovšetkým, vždy je to v počiatkoch realizácie nejakého projektu iné. Aj v prípade Zvonára som sa nerozhodol sám, aj keď isté možnosti práce v Košiciach už v minulosti mohli prísť. Vždy je to o oslovení a o spolurozhodovaní s vedením divadla pre ktoré robím. Tento krát sme spolu s Dominikom Bérešom, vtedajším šéfom košického štátneho baletu hľadali tému, ktorá by bola zaujímavá aj pre mňa, ale hlavne pre divadlo a jeho trvalých i potenciálnych nových divákov, no a spolu sme taký titul našli. Vždy sa rozhodujem v spolupráci s partnerom – vedením divadla, samostatne rozhodujem len prípade vlastného divadla.

Aké boli prvé dni, prvé skúšky so súborom Baletu Štátneho divadla Košice a aké sú vaše skúsenosti s profesionálnymi baletnými súbormi?

Vystriedal som už veľa baletných súborov, ale nie len baletných a ono je to vždy rovnaké. Nájdete v nich výborných aj menej kvalitných ľudí, na ich prácu sa teším rovnako, pretože vám každý predostrie iné signály. Ale najdôležitejšie je, aby ten kolektív mal svojho ducha, karmu, aby mal atmosféru a ja sa potom snažím tu atmosféru využiť v prospech inscenácie. Košický ansámbel som pracovne stretol strašne dávno, ale viem, že prešiel veľkým kvalitatívnym skokom. Vďaka Ondrovi Šothovi sa z neho stal uznávaný súbor s výborným repertoárom. A hlavne s dušou. Verím, že to v inscenácii budete cítiť. Energia, dynamika, vášeň či experiment, na to všetko košický súbor má výbornú perspektívu. Dnešné dni som milo prekvapený. Košický súbor nie je len taký súbeh rôznych umelcov, ktorý niekedy hrozí v baletoch. A práve tú ich „kolektívnu dušu“ sa budem snažiť využiť, použiť a možno aj zneužiť v prospech inscenácie. V prvé dni sme sa spoznávali, ale pomaly som sa už začal orientovať v tom, kto je na čo dobrý a budem sa snažiť ušiť im celé predstavenie takpovediac na mieru. Ale podstatné je to, že cítim, že ten súbor kolektívne funguje a má nejakého ducha a to je veľmi dobré, lebo práve to musí byť cítiť v takom type inscenácie.Téma nesmrteľného príbehu Notre Dame v tanečnom svete nie je neznámy. Pred desiatkami rokov vytvoril baletnú verziu známy francúzsky choreograf Roland Petit. Bude Ďurovčíkov Zvonár iný?

Vždy keď sa hovorí o tanci dopredu, je to trošku ako fatamorgána… Proste skôr hovoríte o tom, čo by ste chceli vidieť, aké sú vaše zbožné priania a úmysly, ale či sa to naozaj podarí uvidíme. Niekedy aj to, čo urobíte nakoniec úplne inak, sa vám zapáči viac, ako pôvodný zámer. Chceme urobiť poctivé divadelne predstavenie s veľkým srdcom, búrlivou atmosférou a energickými tanečnými motívmi, ktoré dúfam pohladí diváka od mladého veku až po tých skôr narodeným, proste každý si tam musí nájsť svoje sympatie. Príbeh bude iný už hudbou, ktorá je pôvodná nová autorská tvorba skladateľa Henricha Leška, kostýmovo-scénickou výpravou a iný je aj dobou vzniku. A iný je tým, že je šitý na mieru. Inak by vyzeral v mojom vlastnom Slovenskom divadle tanca, inak v národnom v Prahe a inak v Tokiu. Je tu súbor, ktorý má nejaké parametre, sú tu sólisti, ktorý sa nejako hýbu a podľa toho bude aj vznikať. Ale hlavne iný bude v tom, že ja sa vždy snažím robiť divadlo. Musí to byť kus, ktorý takpovediac páchne divadlom, musí byť zrozumiteľný pre diváka a musí ho zahriať. Pre mňa je podstatné, že nebude taký, že sa človek akoby z diaľky díva na balet, ale taký, že divák bude v jeho vnútri, že nebude môcť pred ním ujsť. Ako choreograf pripravujete rôzne projekty, od klasického baletu, cez moderné tanečné divadlo, folklórne projekty až po muzikál. V ktorom z týchto žánrov sa Ján Ďurovčík nachádza pri košickom Quasimodovi?

Najpodstatnejšie pre mňa je divadlo. Milujem ho a postupne som dospel k tomu, že najviac ma baví robiť divadlo ako také. A je mi úplne jedno či je to veľký svetový muzikál, alebo taký, ktorý sme napísali, či je to klasický titul, alebo je to nejaká šou. Stále sa to snažím robiť ako divadlo a žánre vôbec neriešim. Každý autor má zvyčajne rukopis, ktorý nerád opúšťa. Samozrejme, je iné, keď autor pracuje s komerčným muzikálovým umením a iné, keď sa venuje vážnemu baletnému umeniu, k čomu sa náš Zvonár pokúsi priblížiť. Chcem priniesť novú tanečnú verziu osudu znetvoreného Quasimoda a krásnej cigánky Esmeraldy doslova pod oknami majestátnej katedrály Notre Dame v Paríži, odlišnú od toho, ako ju v minulosti spracovali Petit a Jarre.

Aký vzťah máte ku Košiciam? Ste „východniar“ – z východného Slovenska – pohybujúci sa vo veľkom svete?

Ja osobne Košice milujem a miloval som ich už aj pred tými desiatimi či dvanástimi rokmi. Vtedy predbehli všetky slovenské mestá. Vtedy sa človek prešiel po meste a neveril, že je na Slovensku. Počnúc nádherne upraveným centrom a končiac letnými terasami, na ktorých sa sedelo. Odvtedy ich dobehli aj iné mestá, ale ja Košice zbožňujem. Som tu jednoducho doma, veď pre mňa ako Michalovčana sú hlavným mestom. Mám rád ľudí v Košiciach, lebo im rozumiem, rozumiem ich humoru, hnevu a vždy keď som tu dlhšie, už po dvoch dňoch pobytu začnem zaťahovať po východniarsky. Preto sa na takpovediac na chvíľkovú zmenu môjho pobytu celkom teším. Čo očakávate od Zvonára u Matky Božej?

(smiech) Tak to ja nemám žiadne očakávania, ja chcem len robiť peknú prácu. Som presvedčený, že od tanečníkov môžem očakávať tvrdú a odhodlanú pracovnú atmosféru a od realizačného tímu zaujímavý výsledok ich tvorby, čo samozrejme priebežne konzultujeme. V pozícii očakávania je skôr divák či odborná verejnosť, nakoľko bude baletná verzia Notre Dame príťažlivá pre nich.

Čo vás čaká po premiére v Košiciach?

Teším sa na prácu v Ríme, kde uvediem tanečné divadlo Carmen a potom už zas Bratislava s titulom Romeo a Julia, pred tým však ešte slovenská verzia Pomády.

Ďakujem za rozhovor.

Zvonár u Matky Božej
Réžia a choreografia: Ján Ďurovčík
Hudba: Henrich Leško
Scéna: Martin Černý
Kostýmy: Roman Šolc
Asistent choreografie: Mariana Paulíková
Premiéra: 26. 10. 2012 Štátne divadlo Košice

Quasimodo – Maksym Sklyar / Vasyl Sevastyanov
Esmeralda – Eva Sklyarova / Lyudmyla K. Vasylyeva Kolimečkov / Shoko Yamada
Frollo – Mykhaylo Novikov / Tomáš Harvan
Kapitán Phoebus – Ivan Sheukautsov / Andrii Sukhanov / Vasyl Sevastyanov

www.sdke.sk

foto zo skúšok J.Marčinský