Robert Carsen a Piková dáma ve Štrasburku

  1. 1
  2. 2

Outsider Hermann – chyba v Matrixe 

V nedeľu 21. júna zaplavila francúzske mestá a dedinky hudba. Aj v alsaskom Štrasburgu sa v rámci tradičného Fête de la musique dali na každom rohu stretnúť muzikanti – od profesionálnych kapiel na hlavných pódiách cez dídžejov, ktorí roztancúvali okoloidúcich pred barmi, až po starých pánov hrajúcich najmä pre vlastnú radosť. Len na teleso interpretujúce klasickú hudbu som nenarazila. Jej domicilom ostala aj v tento večer Opéra National du Rhin, kde sa odohrala druhá repríza Čajkovského Pikovej dámy v réžii Roberta Carsena. Slávny Kanaďan je v sympatickom opernom stánku pravidelným hosťom: inscenoval tu janáčkovský cyklus, Pucciniho Bohému a Toscu či Verdiho Rigoletta. Koncom budúcej sezóny sa do Štrasburgu vráti s novou podobou Verdiho Dona Carlosa.

Carsen patrí k neveľkej skupine tvorcov, ktorí dokážu uspokojiť divákov hľadajúcich v operných inscenáciách originálny výklad a zároveň neuraziť tých, čo majú averziu voči „svätokrádežným“ koncepciám. Toto renomé potvrdil aj Pikovou dámou. Temnú story o nešťastníkovi, ktorého túžba po bohatstve a spoločenskej akceptácii doženú do osídiel zhubnej hráčskej vášne, situoval do prostredia kartárskeho salónu. Javisko ovládla zelená farba: také sú hráčske stoly, oblečenie obsluhujúceho personálu aj steny, ktorých kosoštvorcové tapacírovanie evokuje nielen tvar piky, ale tiež mäkké obloženie izieb pre ťažkých psychiatrických pacientov. Hermeticky nepriedušný priestor, do ktorého sa nedá preniknúť (Hermann), no ani z neho uniknúť (Líza).

Inscenovaná predohra anticipovala záver tragédie: na podlahe kasína leží mŕtvy Hermann, vedľa neho revolver. Zbor pánov v elegantných čiernych smokingoch venuje nešťastníkovi chladný pohľad a opustí miestnosť. Hermann vstane, na scéne sa objavia Líza s Grófkou. Nasleduje mŕtvolné defilé trojice postáv, čo v tomto príbehu prídu o život. Hermann sa usadí za jeden z hráčskych stolov a rekonštrukcia tragédie sa môže začať.Kasíno naplní smotánka. Popri sebavedomých pánoch a elegantných dámach vyzerá Hermann v sivom baloniaku ako „chyba v Matrixe“. A spoločnosť k nemu tak aj pristupuje: s výnimkou posmešného Tomského (málo farebný barytón Romana Ialcica) ho všetci ignorujú, akoby tam ani nebol. Uzavretý svet funguje sám pre seba, pochybní outsideri tu nie sú vítaní. Pohybu na javisku je málo, strohé gestá podčiarkujú chlad elitnej society. Detský zbor bol škrtnutý: deti do odľudšteného prostredia nepatria – ak aj nejaké existujú, zrejme ostali doma s vychovávateľkami. Hermannova ária Я имени ее не знаю, v ktorej sa pred Tomským vyznáva z lásky k neznámej dievčine, pôsobí v studenom zelenom šerosvite ako zúfalý výkrik.

Zbor počas orchestrálnej búrky v synchronizovanej choreografii odstráni kartárske stoly (využívanie zboru vo funkcii scénotvorného činiteľa je typickým znakom Carsenových inscenácií), na javisku ostane len pár pováľaných stoličiek, za ktorými sa skrývajú vystrašené ženy, a Hermann blúzniaci v ostrom lúči. Z ukrčených dám sa vykľujú Líza s Polinou a kamarátkami. Stoličky poukladajú do kruhu, uvoľnia si upätý outfit a s rozpustenými vlasmi a bosými nohami sa bavia spevom a tancom. Nikým nevnímaný Hermann najprv námesačne blúdi okolo kruhu, potom skrčený vedľa neho počúva Polininu romancu (farebne podmanivý, krásne koncentrovaný, zvonivý mezzosoprán Eve-Maud Hubeaux). Líza ho zazrie (či si vyvolá spomienku na neho?) a ako zhypnotizovaná sa vrhne von z kruhu pripomínajúceho ochranu proti zlým duchom. Polina ju v poslednom momente zadrží a Hermann sa stratí z javiska.Zábavu ukončí prísna vychovávateľka karhajúca dievčatá za spoločensky neakceptovateľné správanie (že sa nehanbíte, tancovať po rusky!). Tie sa opäť nahodia „za dámy“ a opustia scénu. Iba Líza tu spieva sladké vyznanie plné pochybností (Откуда эти слëзы) smerom k prázdnej stoličke. Po pár taktoch adresovaných do auditória sa otočí – a na stoličke sedí Hermann: akoby ho sem teleportovala jej túžba. Hlasy oboch umelcov – ukrajinského tenoristu Mishu Didyka aj ruskej sopranistky Tatiany Monogarovej – sú lyrickejšie, než by sa do dramatickej Čajkovského opery žiadalo, v tejto chvíli to však neprekáža. On je vrúcne vláčny, s lesklou a voľnou vysokou polohou, ona mäkko zvonivá. Mladých ľudí spája túžba po priateľskejšom svete a po láske. Tá im však nie je dopriata. S prvým bozkom ich posúvajúca sa zadná stena vytlačí na proscénium. Hermann ujde a majestátna čiernovlasá Grófka v čiernej róbe s hermelínovou pelerínou (fyzicky pôsobivá, vokálne však málo charizmatická Małgorzata Walewska) nenávistne vyzve Lízu, aby išla spať. Dievčina ju so zvesenou hlavou submisívne nasleduje. No o chvíľu sa zaľúbenci na javisko vrátia: padajúca opona zakrýva hystericky sa objímajúci a bozkávajúci pár.

Prestávka sa však na tomto obvyklom mieste po skončení prvého dejstva nekoná. Keď sa opona zdvihne, sme opäť v salóne. Dámy a páni hrajú karty (pri každom stole sa odvíja rovnaká choreografia), Jeleckij vyznáva lásku Líze (ária Ja vas ljublju). Gréka Tassisa Christoyanissa pozná slovenské obecenstvo z koncertu Bratislavských hudobných slávností 2015. Vtedy fascinoval citom pre dramaturgickú výstavbu a výrazové nuansy náročného cyklu, priam fyzicky zhmotniac rozorvanosť duše putujúceho tovariša/Mahlera. Aj Čajkovského kniežaťom potvrdil môj vtedajší dojem: podstatou umenia aristokraticky pôsobiaceho speváka nie je farebná výnimočnosť materiálu (pomerne lyrický barytón s pevnou vysokou polohou), ale nekaždodenná interpretačná inteligencia.

  1. 1
  2. 2

Mohlo by vás zajímat