Robert Carsen a Piková dáma ve Štrasburku

Outsider Hermann – chyba v Matrixe 

V nedeľu 21. júna zaplavila francúzske mestá a dedinky hudba. Aj v alsaskom Štrasburgu sa v rámci tradičného Fête de la musique dali na každom rohu stretnúť muzikanti – od profesionálnych kapiel na hlavných pódiách cez dídžejov, ktorí roztancúvali okoloidúcich pred barmi, až po starých pánov hrajúcich najmä pre vlastnú radosť. Len na teleso interpretujúce klasickú hudbu som nenarazila. Jej domicilom ostala aj v tento večer Opéra National du Rhin, kde sa odohrala druhá repríza Čajkovského Pikovej dámy v réžii Roberta Carsena. Slávny Kanaďan je v sympatickom opernom stánku pravidelným hosťom: inscenoval tu janáčkovský cyklus, Pucciniho Bohému a Toscu či Verdiho Rigoletta. Koncom budúcej sezóny sa do Štrasburgu vráti s novou podobou Verdiho Dona Carlosa.

Carsen patrí k neveľkej skupine tvorcov, ktorí dokážu uspokojiť divákov hľadajúcich v operných inscenáciách originálny výklad a zároveň neuraziť tých, čo majú averziu voči „svätokrádežným“ koncepciám. Toto renomé potvrdil aj Pikovou dámou. Temnú story o nešťastníkovi, ktorého túžba po bohatstve a spoločenskej akceptácii doženú do osídiel zhubnej hráčskej vášne, situoval do prostredia kartárskeho salónu. Javisko ovládla zelená farba: také sú hráčske stoly, oblečenie obsluhujúceho personálu aj steny, ktorých kosoštvorcové tapacírovanie evokuje nielen tvar piky, ale tiež mäkké obloženie izieb pre ťažkých psychiatrických pacientov. Hermeticky nepriedušný priestor, do ktorého sa nedá preniknúť (Hermann), no ani z neho uniknúť (Líza).

Inscenovaná predohra anticipovala záver tragédie: na podlahe kasína leží mŕtvy Hermann, vedľa neho revolver. Zbor pánov v elegantných čiernych smokingoch venuje nešťastníkovi chladný pohľad a opustí miestnosť. Hermann vstane, na scéne sa objavia Líza s Grófkou. Nasleduje mŕtvolné defilé trojice postáv, čo v tomto príbehu prídu o život. Hermann sa usadí za jeden z hráčskych stolov a rekonštrukcia tragédie sa môže začať.Kasíno naplní smotánka. Popri sebavedomých pánoch a elegantných dámach vyzerá Hermann v sivom baloniaku ako „chyba v Matrixe“. A spoločnosť k nemu tak aj pristupuje: s výnimkou posmešného Tomského (málo farebný barytón Romana Ialcica) ho všetci ignorujú, akoby tam ani nebol. Uzavretý svet funguje sám pre seba, pochybní outsideri tu nie sú vítaní. Pohybu na javisku je málo, strohé gestá podčiarkujú chlad elitnej society. Detský zbor bol škrtnutý: deti do odľudšteného prostredia nepatria – ak aj nejaké existujú, zrejme ostali doma s vychovávateľkami. Hermannova ária Я имени ее не знаю, v ktorej sa pred Tomským vyznáva z lásky k neznámej dievčine, pôsobí v studenom zelenom šerosvite ako zúfalý výkrik.

Zbor počas orchestrálnej búrky v synchronizovanej choreografii odstráni kartárske stoly (využívanie zboru vo funkcii scénotvorného činiteľa je typickým znakom Carsenových inscenácií), na javisku ostane len pár pováľaných stoličiek, za ktorými sa skrývajú vystrašené ženy, a Hermann blúzniaci v ostrom lúči. Z ukrčených dám sa vykľujú Líza s Polinou a kamarátkami. Stoličky poukladajú do kruhu, uvoľnia si upätý outfit a s rozpustenými vlasmi a bosými nohami sa bavia spevom a tancom. Nikým nevnímaný Hermann najprv námesačne blúdi okolo kruhu, potom skrčený vedľa neho počúva Polininu romancu (farebne podmanivý, krásne koncentrovaný, zvonivý mezzosoprán Eve-Maud Hubeaux). Líza ho zazrie (či si vyvolá spomienku na neho?) a ako zhypnotizovaná sa vrhne von z kruhu pripomínajúceho ochranu proti zlým duchom. Polina ju v poslednom momente zadrží a Hermann sa stratí z javiska.Zábavu ukončí prísna vychovávateľka karhajúca dievčatá za spoločensky neakceptovateľné správanie (že sa nehanbíte, tancovať po rusky!). Tie sa opäť nahodia „za dámy“ a opustia scénu. Iba Líza tu spieva sladké vyznanie plné pochybností (Откуда эти слëзы) smerom k prázdnej stoličke. Po pár taktoch adresovaných do auditória sa otočí – a na stoličke sedí Hermann: akoby ho sem teleportovala jej túžba. Hlasy oboch umelcov – ukrajinského tenoristu Mishu Didyka aj ruskej sopranistky Tatiany Monogarovej – sú lyrickejšie, než by sa do dramatickej Čajkovského opery žiadalo, v tejto chvíli to však neprekáža. On je vrúcne vláčny, s lesklou a voľnou vysokou polohou, ona mäkko zvonivá. Mladých ľudí spája túžba po priateľskejšom svete a po láske. Tá im však nie je dopriata. S prvým bozkom ich posúvajúca sa zadná stena vytlačí na proscénium. Hermann ujde a majestátna čiernovlasá Grófka v čiernej róbe s hermelínovou pelerínou (fyzicky pôsobivá, vokálne však málo charizmatická Małgorzata Walewska) nenávistne vyzve Lízu, aby išla spať. Dievčina ju so zvesenou hlavou submisívne nasleduje. No o chvíľu sa zaľúbenci na javisko vrátia: padajúca opona zakrýva hystericky sa objímajúci a bozkávajúci pár.

Prestávka sa však na tomto obvyklom mieste po skončení prvého dejstva nekoná. Keď sa opona zdvihne, sme opäť v salóne. Dámy a páni hrajú karty (pri každom stole sa odvíja rovnaká choreografia), Jeleckij vyznáva lásku Líze (ária Ja vas ljublju). Gréka Tassisa Christoyanissa pozná slovenské obecenstvo z koncertu Bratislavských hudobných slávností 2015. Vtedy fascinoval citom pre dramaturgickú výstavbu a výrazové nuansy náročného cyklu, priam fyzicky zhmotniac rozorvanosť duše putujúceho tovariša/Mahlera. Aj Čajkovského kniežaťom potvrdil môj vtedajší dojem: podstatou umenia aristokraticky pôsobiaceho speváka nie je farebná výnimočnosť materiálu (pomerne lyrický barytón s pevnou vysokou polohou), ale nekaždodenná interpretačná inteligencia.

Líza odtrpí Jeleckého vyznanie a odchádza s ním zo salónu, zanechajúc Hermannovi list a kľúčik od svojej izby. Hermann si uvedomí, že má vďaka nemu na dosah Grófkino tajomstvo troch kariet. Nasledujúce zborové číslo vítajúce cárovnú som doposiaľ vnímala ako hudobne pôsobivý, no dramaturgicky retardujúci úsek Čajkovského opery. Carsen z oslavy cárovnej spravil pointu prvej časti svojej inscenácie. Z povraziska sa na pospájané hráčske stoly znesie veľká zelená posteľ s masívnym čelom, na ktorej – zasypaný bankovkami a adorovaný smotánkou, čo ho doposiaľ ignorovala – triumfuje šťastný a vo svojej blúznivej predstave konečne spoločensky akceptovaný Hermann.Po prestávke sme ho nachádzame v Grófkinej spálni. Posteľ z predchádzajúceho obrazu sa pomaly otáča na točni, raz prázdna, inokedy s ležiacou postavou, a Hermannom zmietajú pochybnosti: Čo keď žiadne tajomstvo neexistuje? Čo keď je len výplodom jeho chorej duše? Vzápätí sa musí ukryť za posteľou, do spálne vstupuje vládkyňa domu. Stará grófka je despotická striga – kým sa sťažuje na nudný svet, zástup slúžtičiek plní jej potreby prv, než ich stihne vysloviť. Šansón moskovskej Venuše Je crains de lui parler la nuit vyznieva ako smútočné pastorále za stratenou mladosťou, po stene lietajú odrazy zo zrkadielka sťa mátožné bludičky. Grófka vyhodí slúžky, z hlavy si zloží čiernu parochňu a odrazu je pred nami ostarnutá kópia blonďavej Lízy.

„Spálňový“ duet Grófky a Hermanna dostáva v súčasných inscenáciách zväčša erotický podtext. U Very Nemirovej (Viedenská štátna opera, 2007) aj u Petra Konwitschného (Graz, 2011) umrela Grófka znásilnená svojím „posledným milencom“. Carsen však nemal potrebu vyhrotiť situáciu. Jeho Hermann nie je sexuálny násilník, o Grófkino tajomstvo žobroní ako malý chlapec. A keď si ona, vydesená revolverom, čo na ňu vytiahol a vzápätí zhrozený odhodil, siahne rukou k srdcu a bez veristickej expresie tíško skoná, Hermann chlácholí prichádzajúcu Lízu a detinsky sa ospravedlňuje: chcel len poznať to tajomstvo. Opona zakryje posteľ s mŕtvou starenou a dvomi plačúcimi deťmi.V nasledujúcom obraze sa herňa stáva chrámom: hráčsky stôl je katafalkom, na stoličkách chrbtom k divákom sedí smútočné zhromaždenie. Zjavenie Grófky (vynorí sa z tmy javiska, poodchýli veko truhly a v lúči ľadového svetla odhaľuje tajomstvo troch kariet), ktoré vydesený Hermann počúva spod katafalku, nepôsobí banálne ani smiešne, ako sa to pri duchárskych scénach v moderných inscenáciách zvyčajne stáva. Napokon, Hermanna sme už zažili blúzniť niekoľkokrát, takže jeho ďalšia halucinácia nás v tejto extrémnej situácii neprekvapuje.

Líza čaká na Hermanna (poslala mu list – zúfalé volanie o pomoc) pološialene pochodujúc vo vnútri známeho svetelného kruhu. Hermann je však pre ňu stratený. Pomätene ju odstrčí („Nepoznám ťa!“) a beží do herne. Líza sa nehádže do Nevy, ale sa tackavým krokom blázna vracia do svetelného kruhu: čaká ju smutný koniec rybičky plávajúcej do zbláznenia v malom guľatom akváriu. Režijná koncepcia Roberta Carsena i na tomto mieste fungovala skvele, škoda, že ju speváci nedokázali adekvátne naplniť. Kým na lyrickejšiu prvú časť partu zvonivý materiál Tatiany Monogarovej stačil, v Lízinom životnom finále sa ukázali jej limity – prifarbovaním tónov nedokázala saturovať nedostatočnú obsažnosť a absenciu dramatickej dimenzie. Aj Misha Didyk už pôsobil unavene. Skúsený spevák (Hermanna má v repertoári desať rokov, od rolového debutu priamo v milánskej La Scale – priznám sa, že ma tento údaj v umelcovom životopise prekvapil) sa však dokázal vypnúť k pôsobivej záverečnej scéne. Pozíciu mu uľahčili Carsenova zmäkčujúca koncepcia nešťastného antihrdinu i Letonjovo hudobné pojatie, ústretové voči vokálnym dispozíciám interpretov. Sumarizujúcu áriu o živote, ktorý je len hrou (Što naša žizň? Igra!), spieva Hermann v unavenom rezignovanom piane. Jeho koniec je rýchly. Keď pri tretej karte zistí, že ho Grófka oklamala, bez veľkých gest si strelí do srdca. Z posledných síl prosí Jeleckého o odpustenie, no ten sa ne neho len ľadovo pozrie a so svojimi nóbl spoločníkmi opúšťa herňu, zanechajúc ho na zemi ako skapínajúceho psa. Ako im bol Hermann ukradnutý za života, tak ich nezaujíma ani na prahu smrti.

Štrasburská Piková dáma zaujala v prvom rade neobvykle citlivou, voči ľudskému nešťastiu empatickou koncepciou a jej koncíznym, na miskách váhy vybalansovaným hereckým naplnením. To, čo jej popri nie celkom adekvátnom speváckom obsadení odoberá zo stopercentného hodnotenia, je hudobné naštudovanie Marka Letonju (od roku 2012 šéf Štrasburského filharmonického orchestra). Kým pri sprevádzaní spevákov sa dal pritlmený, chvíľami až „suchý“ zvuk orchestra pochopiť ako ohľaduplnosť voči ich hlasovým limitom, v celkovom poňatí ostali zatajené viaceré atribúty Čajkovského partitúry: jej výrazová kontrastnosť, šťavnatá farebnosť inštrumentácie aj dramatický význam orchestrálnych pasáží.

Hodnotenie autorky recenzie: 75 %

Petr Iljič Čajkovskij:
La Dame de pique
(Pikovaja dama)
Hudobné naštudovanie a dirigent: Marko Letonja
Réžia: Robert Carsen
Režijné naštudovanie: Christian Räth
Scéna: Michael Levine
Kostýmy: Brigitte Reiffenstuel
Svetla: Robert Carsen, Franck Evin
Choreografia: Philippe Giraudeau
Orchestre philharmonique de Strasbourg
Chœurs de l’Opéra national du Rhin
(koprodukcia Opéra national du Rhin Strasbourg / Opernhaus Zürich)
Premiéra 16. júna 2015 Opéra national du Rhin Štrasburk
(napísané z reprízy 21. 6. 2015)

Hermann – Misha Didyk
Lisa – Tatiana Monogarova
Le comte Tomski – Roman Ialcic
Le prince Eletski – Tassis Christoyannis
La comtesse – Małgorzata Walewska
Pauline – Eve-Maud Hubeaux
Tchekalinski – Jérémy Duffau
Sourine – Andrey Zemskov
Tchaplitski – Peter Kirk
Naroumov – Nathanaël Tavernier
Le maître des cérémonies – Sunggoo Lee

www.operanationaldurhin.eu

Foto Klara Beck