Romeo pod nepřejícími hvězdami
Romeo pod neprajúcimi hviezdami
Niekedy sa vyčítajú autorom subjektívne a dlhé recenzie. Ale vďaka Bohu za tento server, kde sa môže prostredníctvom dostatočného miesta dokonca besedovať o nových inscenáciách a nemusia sa správy o nich zhrnúť do dvoch viet ku každej zložke inscenácie a tým vlastne inscenáciu buď jednoducho vychváliť alebo odsúdiť. Pretože otázka novej inscenácie a inscenovania je vždy omnoho zložitejšia.
Zaradenia Romea do repertoáru je šťastné. Posledná inscenácia z roku 2001 v choreografii Nicholasa Beriozoffa dlhý život nemala. Po období všetkých možných aj nemožných slovenských a dokonca svetových premiér rôznych umeleckých pokusov, veľký romantický titul na dosky prvej scény patrí. Formu inscenácie, obnovené naštudovanie inscenácie Massima Moriconeho (*1958) z roku 1991, síce ospravedlňuje krátka doba, v ktorej nové vedenie nielen baletu ale aj celého divadla je, ale bohužiaľ jej chýba jasnejšia dramaturgická korektúra. V programe sa dočítame o úspechoch produkcie v dobe jej vzniku, ale nedočítame sa aký veľký je súbor Northern Ballet. Na priestornej scéne, bez pomoci funkčnej scénografie, inscenácia nepôsobí živo ani obzvlášť pútavo. Veľký odstup od divákov, široká nevyužitá forbína a malé počty tanečníkov v jednotlivých tancoch pôsobia matne. V prvom dejstve (na ulici) je to len pätica párov na námestí, päť párov na plese Kapuletovcov, opäť päť párov v tanci svadobnom. To, že má Júlia len štyri priateľky sa pochopiť dá, ale neustále zapĺňať scénu rojčiacimi deťmi vedľa tancujúcich je zo začiatku milé, ale v priebehu drámy už retardujúce.
Druhá vec je oslavované režijné videnie choreografa. Ak sa niektorým postavám venuje, cituje v ich mizanscénach Shakespeara niektoré úplne opomína, čo je škoda a tak ku plnokrvnej dráme, ku ktorej chce Moricone dospieť, tým nedochádza. Veronské knieža sa len mihne na konci prvého obrazu, ale v druhom dejstve Romea z mesta nevykáže. Montek sa len chvíľu šermuje s Kapuletom a tiež sa stratí. Matka Romea chýba úplne chýba. Znepriatelené rodiny tým nie sú v tradičnej a zaujímavej symbióze rodičov. I keď sa to na prvý pohľad nezdá, Merkucio a Tybalt nemajú nijako prepracovaný charakter. Romeovi chýba Rosalinda. Scény s pátrom Lorenzom sú tradičné a ničím neinovatívne. Neprejavuje sa ani oná dramatická neochota kňaza k okamžitej svadbe Romea a Júlie. Zaujímavá je koncepcia Pestúnky. Tá je divadelne inteligentná a vypracovaná. Nie je to žiadna obstarožná dáma, ale vekovo skutočne blízka dojka Júlie. Bohužiaľ v treťom dejstve sa jej charakter tiež neláme ako vidíme u dramatika, keď jednoducho povedané nechá Júliu „v štichu“. Romeo má síce viac priestoru ako v povedzme tradičných produkciách, ale bohužiaľ v prvom dejstve je vyobrazený veľmi plocho. Chýba jasne definovaná jeho poloha aj osobná skúsenosť s láskou. Čo je už zaujímavejšie, je stretnutie s Júliou na plese, keď nedôjde k žiadnemu náhodnému stretnutiu, ale Romeo ju dlho pozoruje a dokonca potom vedome pritiahne k sebe. Zaujímavé je duo Kapuletovcov. Kapulet je evidentne muž pod vládou svojej manželky, ktorá udržuje nepatričný vzťah k Tybaltovi. Ten si dovoľuje i na Kapuleta a skoro ho prefacká, keď nie je spokojný. Táto zdanlivá nečinnosť a submisivita lorda sa však zaujímavo a plasticky zmení, keď Júlia odmieta Parisa. Paris je bohužiaľ len doplnok a nedozvieme sa o ňom nič. Chladný vzťah Kapuletovej k dcére Júlii, nie je nijako zdôvodnený. Ohromná cesta, ktorou prejde Júlia od nevinného dievčatka k opustenej manželke, neprináša výrazné hroty. Pôsobivé je umiestnenie novomanželky v scéne zabitia Tybalta a záver jej variácie s jedom, kedy si na posteľ ľahne ako do rakvy, prikrýva sa a tak sa lúči s predošlým životom.
Tretím problémom inscenácie je nefunkčná scénografia Petra Janků. Tá je podľa choreografa hlavnou a výraznou zmenou oproti pôvodnej inscenácii, kde na javisku dominovala Verona. V SND je to scéna slávneho divadla Globe. Bohužiaľ len samotná scéna bez oného magického divadelného priestoru s hľadiskom, oným dvadsaťhranom, je nečitateľná. Vzadu je rozdelená horizontálnym balkónom, ktorý je len formálne využívaný. Po stranách nie je nič, len sufity zakrývajúce príchody a nástupy a svetelný park. Scéna je málo výtvarná a architektonická navzdory mohutnej stavbe tiež nie. Pri divadelnom portáli sa objavuje portál, ktorý niesol v Globe strechu nad javiskom, ale bez ukotvenia pôsobí cudzorodo. Funkčný je len raz, keď v ňom Lorenzo otvorí dvierka, kde má svoju alchymisticko-medicínsku lekáreň a tiež vtedy, keď tam Júlia sama nájde dýku a chce sa zavraždiť. Lorenza to privedie k myšlienke použiť kúzelný odvar a zahrať scénu jej smrti. Umiestnenie technických schodov v pozadí, ktorými sa interpreti dostanú na balkón nie je šťastné, pretože keď divák sleduje akciu navrchu, zrazu sa mu postavy stratia, pretože musia zbehnúť po schodoch. Škoda, že na balkón sa nikto poriadne nevyšplhá, nikto z neho nespadne a zostáva len dekoratívnym prvkom. Imagináciu jednoduchosti a minimálnej premenlivosti scény v alžbetínskom divadle narušuje záves spúšťajúci sa z povraziska. A dostávame sa na začiatok. Umiestnenie dekorácie vzadu, pripravilo pre tanečníkov obrovskú tanečnú plochu, ktorú choreograf nedokázal logicky zaplniť. Prepychové kostýmy sú fascinujúce, vo svetle inteligentných svetiel sa trblietajú drahokamami a zlatom. Romeo nenosí tradičný svetlo modrý kolet, ale sexi čierny, spoločnosť je pestrá, Kapuletovcov charakterizuje červená. Tu je zaujímavé ako Júlia z bielej tuniky na ples dostane ružové šaty a k svadbe už sýto červené. Veľkolepo strihané sukne sú efektné v tancoch na plese, tak ako aj diadémy a čelenky. Oscilujú medzi filmom Zamilovaný Shakespeare a ságou Tudorovci.
To sú tri základné problémy, s ktorými nová inscenácia a účinkujúci zápasia. Moricone je veľmi invenčný choreograf pre pánske tancovanie. Dokáže veľmi logicky uplatniť klasické figúry a interpretovať ich so zaujímavými psychologickými nuansami. Navyše pánske tancovanie, oné pas de trois Romea, Merkucia a Benvolia sú nápadité, inšpiratívne a technicky vybrúsené. Zborové scény sú komorné a málo výrazné, choreograficky nenápadité. Gestika síce pomáha, ale pôdorys tancov je veľmi jednoduchý. Čo je ale zaujímavý fenomén choreografa, je jeho zvláštny vzťah k partnerskému tancu Romea a Júlie. Možno je to vedomý prístup, ale čo sa týka fyzického spoločného tancovania zamilovaných, Moricone skôr obidvoch tanečníkov interpretuje ako dve osobité individuality, ktoré k výrazným spoločným figúram dospievajú len veľmi ťažko, pokiaľ nepočítame herecké dotyky, kontrakcie, gestá. Slávna balkónová scéna je veľmi úsporná. Najprv na balkóne tancuje svoju variáciu Júlia, využívajúc zábradlie k opore tela, potom dolu svoju Romeo, ale nijako technicky obťažnú. Potom sa stretnú, ale ohňostroj emócii vyviera skôr z výrazu ako z choreografie. Scéna v spálni je ešte chladnejšia. Síce sú vedľa seba, ležia na sebe, milovali sa, ale o pas de deux v konvenčnom zmysle nemožno hovoriť. Moricone rád uplatňuje gestá, kĺzanie nôh baleríny, klasické figúry s novátorským port de bras, zaujímavú orientáciu tanečníkov, pracuje so striedaním effacé a hlavne croisé, ale akoby v diagonále smerom od diváka. Miestami akoby zozadu a rozhodne nie en face. Zaujímavé je, že dámy na ulici tancujú všetko na špičkách. Vtipné je, keď Pestúnka, ktorá v paláci Kapuletovcov chodí v charakterných topánkach si do mesta vezme červené špičky. Scéna Pestúnky a kumpánov Romea je tak jediná komická scéna v tejto tragédii. Okrem výborného momentu, keď Parisa vstupujúceho prvýkrát k Júlii, zasiahne vankúšom. Najpôsobivejšie sú už okrem spomenutých tancov trojice Romeo, Merkucio a Benvolio, variácie Merkucia, scéna fyzického zápasu Tybalta s Romeom a vyústenie v zabití Tybalta a záverečné prebudenie Júlie v hrobke, kedy Romeo umrel s hlavou na jej prsiach a prebúdzajúca sa Júlia má pocit dokonalého šťastia a harmónie, že plán Lorenza sa vydaril. Íska jeho vlasy a s odchádzajúcou narkózou začína chápať hroznú skutočnosť. Pôsobivý je tanec rytiersky s ceremoniálnymi palicami, či scény so šermom. Alebo záver balkónovej scény, keď Romeo Júliu zrazu opustí a ona zostane sama so svojim snom o láske. Ešte dojemnejšie je miesto uprostred adagia, keď sa obaja pritisnú ako dve bezbranné deti o stenu a choreografický tok sa zastaví. Ale v celku sú to skôr drobné jednotlivosti a riešenia niektorých situácií, ktoré zaujmú, než oblúk a vývoj drámy.
Čo je ale smutným faktom, je spolupráca orchestra. Ad jedna – v takom malom obsadení hrať symfonickú partitúru v Národnom divadle je skoro tristné (napríklad len štyri kontrabasy). Ad dva – ale dospieť k tak nevyváženému zvuku medzi sláčikmi a dychmi, nesúhre nástrojov, intonačným kazom zreteľne počuteľným, púšťať mandolíny z nahrávky a tak nevzrušujúcemu hraniu je smutné.
O to lepšie si viedol súbor. Síce choreograf pozval k obidvom premiéram talianskych tanečníkov, s ktorými ho spája umelecké priateľstvo, ale domáci súbor mal dostatok zaujímavých príležitostí. Júlia Anbety Toromani je idylická vizuálna Júlia. Balerína má technicky dokonale vystavenú figúru, krásne nárty, technicky obťažné partie jej nerobia problém a dáva veľký emotívny vklad do svojej role. Niektoré prechody jej zložitého vývoja však zostávajú vcelku matné. Alesandro Macario ako Romeo je k nej ideálnym partnerom. Typicky talianska baletná postava, brilantná práca nôh, ľahkosť techniky a koncentrované emotívne herectvo, bez pátosu či maniery. Hviezdami večera však možno o niečo viac vedľa hosťujúcich umelcov, boli domáci tanečníci. Orazio Di Bella našiel zatiaľ svoju najlepšiu rolu ako Merkucio. Zrazu dokáže byť na javisku prirodzený i charizmatický, dokáže hrať, predvádzať sa, ale zbavil sa prehrávania a pod vedením choreografa našiel logickú cestu k interpretácii postavy popri svojej bravúrnej technike i výrazovo. Podobne i Oliver Jahelka ako Tybalt zanechal manieru svojich predošlých Princov a milovníkov a našiel sa v zaujímavom a furióznom charaktere uhrančivého Tybalta. Ruan Crighton ako Benvolio im technicky i herecky skvele sekunduje. Zaujímavú a dokonca hĺbavú polohu Pestúnky, ako účastníčky deja, ktorá sa snaží strážiť si svoje postavenie v dome a zbytočne nevyčnievať, ani nedráždiť pani domu, našla Cosmina Sobota Zaharia. Jej hlboko ľudský výkon a interpretačne vybudovaný charakter postavy vrcholí v závere, keď na prianie Kapuletovej, bez akejkoľvek sentencie javiskovej márnosti, uprace izbu Júlie a jej posteľ; predtým svadobné lôžko, premení na katafalk. Jej chladná vecnosť a zmysel pre realitu života, s miestami tichého vzdoru a talianskej dobrosrdečnosti i humoru, sú pestrou paletou charakteru. Vedľa nej, povedzme v postave „netanečnej“, je sugestívny samotný riaditeľ baletu Jozef Dolinský ml. ako Kapulet. Dolinský našiel osobitú pohybovú štylizáciu pre pokrivený vnútorný svet nešťastného manžela a hrdého otca. Toleruje manželkine úlety, ale odmieta ich tolerovať aj u dcéry, hoc v inej podobe. Dolinský vybavil Kapuleta nie vonkajšími a prázdnymi gestami, ale vnútorným zanietením. Jeho chôdza, koordinácia tela aj gestá vychádzajú z reálnych podtextov situácií a nie sú len tancovanie. Sú uveriteľné a divadelne zaujímavé. Je to nepochybne najlepší Kapulet akého sme mohli v akýchkoľvek choreografiách tohto titulu vidieť, podobne ako Sobota-Zaharia. Súbor postihnutý niekoľkonásobnými exodusmi, emigráciami a migráciou tanečníkov je v dobrej forme. Je len škoda, že nebol využitý celý a minimálne polovica tanečníkov roly nedostala. Prvá scéna si zaslúži veľkolepo koncipované zbory a zmysluplne koncipované ansámblové čísla.
Hodnotenie autora recenzie: 60 %
Sergej Sergejevič Prokofiev:
Romeo a Júlia
Choreografia a réžia: Massimo Moricone
Hudobné naštudovanie: Rastislav Štúr
Dirigent: Rastislav Štúr (alt. Martin Leginus)
Scéna: Peter Janků
Kostýmy: Luca Dall ´Alpi
Balet a orchestr SND Bratislava
Premiéra 11. apríl 2013 Slovenské národné divadlo – nová budova, Sála opery a baletu, Bratislava
Romeo –Alessandro Macario (alt. Orazio Di Bella / Martin Kreml / Dominik Slavkovský)
Júlia –Anbeta Toromani (alt. Barbora Kubátová / Viola Mariner / Silvia Najdená)
Mercutio – Orazio Di Bella (alt. Ruan Crighton / Adrian Ducin)
Benvolio – Ruan Crighton (alt. Andrej Cagáň / Adrian Ducin)
Tybalt – Oliver Jahelka (Peter Dedinský / Damián Šimko)
Paris – František Šulek (alt. Martin Anderson / Aliaksei Kavaleuski)
Lady Capulet – Viola Mariner (alt. Viktória Šimončíková / Kristína Luptáková)
Lord Capulet – Jozef Dolinský ml (alt. Aliaksei Kavaleuski / František Šulek)
Lord Monteque – Michal Velčický (alt. Daniel Slabý)
Pestúnka – Cosmina Maria Sobota Zaharia (alt. Viktória Árvová / Kristína Luptáková)
Princ z Verony – Vladimír Kotrbanec
Foto Martin Machaj (vizuál – úvodní a závěrečné foto), Peter Brenkus
Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky
[mc4wp_form id="339371"]
