Anglický tanečník a choreograf s bangladéšskymi koreňmi Akram Khan bezpochyby patrí k horúcim želiezkam súčasnej svetovej choreografickej elity. Implementácia staroindického kathaku do súčasného pohybu, schopnosť tvoriť tanečné diela, ktoré obsahujú prvky spirituality, pre západnú kultúru netradičná pohybová rytmizácia, takmer neexistujúca, ale napriek tomu prítomná hranica medzi významotvorným pohybom a čisto ornamentálnym tancom uchvátili európske publikum podobne ako exotické vystúpenia Ďagilevovho Les Ballets Russes na začiatku 20. storočia. Ďagilev priniesol folklór odetý do ruskej rozprávkovej farebnosti, Khan takmer o sto rokov neskôr folklór odetý do duchovna. Každá nová produkcia z dielne tohto umelca prináša nemalé očakávania, ktoré v prípade inscenácie Thikra: Night of Remembering neboli naplnené.
Ostatné Khanovo dielo malo premiéru v oázovom meste AlUla v saudskoarabskej púšti. Kulisa starobylého miesta s ikonickými skalnými útvarmi, kde cítiť dotyk večnosti, a téma spracovávajúca ženskú mystiku cez generácie prirodzene podporovali účinok čisto ženskej interpretácie samotného tanca. Nieto pochýb, že pohybový rituál dvanástich tanečníc vyvolával pred dramatickou prírodnou kulisou v divákoch silný zážitok. Avšak to, čo fungovalo v autentickom prostredí pred skalnými útvarmi vyznelo v priestore parížskeho mestského divadla veľmi rozpačito.
Problémom inscenácie je naznačený, no nejednoznačný naratív, s ktorým sa musí percipient vyrovnať. Ten je však zakódovaný takým spôsobom, že by k vstupenkám mali dávať enigmu (možno by stačil aj kvalitný bulletin). V úvode predstavenia vidíme pri veľkom kameni popísanom runami umiestnenom takmer na proscéniu ležať ženu v bielom, na umelej skale v hornej časti javiska stojí matriarcha/šamanka (?) v červenom ako vystrihnutá z vedecko-fantastického filmu, z jaskyne pod ňou vychádzajú ďalšie dve ženské postavy, tie sú odeté v čiernom. Táto štvorica postáv rozohráva príbeh, ktorý môže byť príbehom odovzdávania tajnej sily, príbehom mystiky, príbehom matky a dcéry, ale aj príbehom obetovania, oživenia, zvláštneho rituálu. Naznačená dejová línia úplne absentuje akúkoľvek dramaturgiu, je nejasná, a navyše sa halí do kúdolov umelého dymu. Ten, spolu s kašírovaným skalným objektom a umelým kameňom pôsobia ako absolútny dizajnový prešľap, ktorý okrem prvoplánovej opisnosti neprináša nič, čo by podporilo mysticitu inscenácie alebo nejakým spôsobom pomohlo pochopiť dej. Použitý spôsob prenesenia génia loci starobylej púšte so skalnými útvarmi do stredoeurópskeho mestského prostredia nemožno označiť ani za efektný, ani za účinný.
V opozícii k scénickému dizajnu a aj k štvorici hlavných predstaviteliek stojí tanečný zbor – osem žien odetých v sárí tancuje Bharatanatyam, tanec z južnej časti Indie, ktorý sa využíva práve v spojitosti s duchovnom. Starobylý významovotvorný a synchrónny tanec Khan prepojil s prvkami súčasného tanca – ženský zbor je akýmsi tanečným ekvivalentom starogréckeho chóra, podivným spôsobom komentuje dej. To síce na zrozumiteľnosti diela v tomto prípade príliš nepridáva, ale je to jedna z najfascinujúcejších súčastí produkcie, ktorej umelecká hodnota je overená časom (aj aktuálnou interpretáciou). Jednou z najzaujímavejších častí je používanie vlasov – v niektorých momentoch si ich tanečnice držia nad hlavou čo vyvoláva ilúziu, že visia vo vzduchu. Tento prvok pôsobí naozaj mysticky a dlhé vlasy získavajú viacero významov (akoby boli spojivom s paralelným svetom mágie predkov). Nechýba tanec v demi-plié, rytmizované podupy, charakteristické gestá (ktoré však Európan vníma skôr dekoratívne než významovo). Folklórny Bharatanatyam je bezpochyby najhodnotnejším elementom inscenácie, aj keď zohráva viac menej ozdobnú funkciu. Za pozornosť stojí, a dovolím si povedať, že jej interpretácia bola zlatým klincom predstavenia, taiwanská tanečnica Ching-Ying Chien. Škoda len, že ju režisér a choreograf v jednej osobe nechal po prvej tretine zomrieť (alebo upadnúť do bezvedomia ?) a nemali sme viac času kochať sa jej tanečným majstrovstvom.
Thikra mala byť inscenáciou o spomienkach, o kolektívnej pamäti ženského kolektívu, o zvykoch, ktoré zadusila evolúcia a modernizácia. Mystický prvok, čisto ženská energia oscilujúca na hranici rituálnej mágie mohli v spojení s bohatým tanečným slovníkom fungovať ako fascinujúce tanečné divadlo. Žiaľ, ambícia vyrozprávať príbeh bez zvládnutej dramaturgie ostala konfrontovaná s nečitateľnosťou a nesúrodosťou. Približne hodinové dielo ocenilo parížske publikum veľmi vlažným potleskom. Očakávaná katarzia neprišla, Thikra vyvolala skôr rozpaky.
Akram Khan: Thikra: Night of Remembering
18. října 2025, 15:00 hodin
Théâtre de la ville, Sarah Bernhardt, Paříž
Realizační tým
Choreografie: Akram Khan
Koncept vizuálu, kostýmů a scénografie: Manal AlDowayan
Koncept příběhu: Manal AlDowayan a Akram Khan
Hudba: Aditya Prakash
Světla: Zeynep Kepeli
Dramaturgie: Blue Pieta
