„Rubikova kostka“ z Belgie

  1. 1
  2. 2

„Rubikova kocka“ z Belgicka
(Wim Vandekeybus, Ultima Vez: booty Looting) 

Festival Bratislava v pohybe predstavilo 17. októbra v Slovenskom národnom divadle publiku dielo svetoznámeho tvorcu radikálneho pohybového divadla Wima Vandekeybusa booty Looting. Tanečno-divadelná inscenácia mala premiéru na bienále v Benátkach v roku 2012. Festivalový materiál informuje, že Vandekeybus dielo charakterizuje ako „predstavenie o kradnutí toho, čo už bolo ukradnuté“. Titul inscenácie poukazuje na dvojakú formu akéhosi rabovania. Postavy na javisku reflektujú to, čo sa odohralo už veľmi dávno, využívajú svoju pamäť a navzájom „si kradnú“ spomienky. Znovu oživujú veci minulé, ale zároveň ich menia a mystifikujú.Písať o booty Looting nie je zas až taká výhra. Dve hodiny nepretržitého sledu bizarných podnetov, obrazov, emočných výbuchov, plynulých zvratov dáva zabrať na postreh a fixáciu. booty Looting je jednoducho lepšie vidieť, aj keď by sa nič nestalo, keby bolo o čosi kratšie. Vyžaduje si schopnosť vnútornej kombinatoriky, možno aj vyspelosť a skúsenostnú rovinu, znalosť jazyka (anglického aj toho divadelného) a nezaškodí mať aj dobrú pamäť.

Hlavnou postavou inscenácie je konkrétna divadelná umelkyňa, ktorá má veľmi problematickú minulosť. Vandekeybus na seba vrství výpovede jednotlivých postáv, či už sú to tri herečkine deti, alebo bezhraničný obdivovateľ jej hereckého umenia („no Photos, please…“ počujeme často z herečkiných úst, aj z úst jej ochrancov – ochrancov jej bezpečnosti, „ochrancov“ jej maniery). Každý z účinkujúcich má svoju vlastnú líniu, verzia príbehu každého z nich sa trochu odlišuje a niekedy si dokonca navzájom odporujú. Ocitáme sa v prostredí ateliéru, kde sa nachádzajú všetky jeho atribúty i rekvizity (papundeklové steny, svetlá, hudobné nástroje, odložené predmety, ktoré sa kreatívne využijú, dekoratívne pozadia na dotvorenie atmosféry fotografií, plátno…) Toto miesto môže evokovať Warholovu Factory, ale pokojne to môže byť aj priestor bratislavskej Cvernovky. Je to skrátka štúdio, kde vzniká umenie a zároveň sa paralelne prepiera súkromie hlavnej hrdinky. Lavírujeme tu medzi divadlom (hraním, kreovaním) a realitou, divadelnou realitou (teda realitou divadla) a realitou života. Celá performatívna inscenácia založená na pohybe, hovorenom slove a výtvarných prvkoch má svojho „hovorcu“, rozprávača, ktorý nás uvádza do jednotlivých scén, častí deja, komunikuje s divákom, trochu režíruje a zároveň hrá jednotlivé postavy. Je vtipný, živelný, univerzálny a sympatický. Je to multifunkčný element, figúrka, ktorá sa prevteľuje práve do tej postavy, ktorú je práve treba.

Fascinujúcou zložkou je živá hudba na javisku, ktorá reaguje na náladu hraných scén raz dramatických, inokedy radostných, melancholických aj deštrukčných. Súčasťou predstavenia je aj živý fotograf na javisku, ktorý priamo v danom momente dokumentuje jednotlivé pasáže, neskôr paralelne prenáša nafotenú emóciu a situáciu na plátno, ktorá nielen výtvarne dotvára scénu, ale aj duplikuje pocit. Niekedy odhaľuje prostredníctvom fotografie skryté scény (za paravánmi), alebo scény v úzadí javiska (Médeia) zatiaľ čo sa v popredí súčasne niečo hrané deje. Tento prvok interaktivity a zmnoženia dejových rovín v rovnakom čase sme mali možnosť vidieť v slovenskej inscenácii Oresteia, ktorá tiež využívala paralelné scény umocnené kamerovým prenosom ako projekciu.

Začíname retrospektívne koncom, keď si na javisku herečka priťahuje na jednu kopu mŕtve telá svojich troch synov zabalené v deke a oplakáva ich morbídne desivým výkrikom zdrvenej matky. Z tanečníkov sa následne na chvíľu stanú kojoti nasledujúc rozprávačov príbeh (toto sú tie najviac rozhýbané pasáže, kde ukážu pružnosť svojich tiel, nebezpečné výskoky do náruče partnera, plynulosť a tvárnosť tanečného gesta). Každý z tanečníkov má verbálnu schopnosť nezvyčajne prirodzenú, spontánnu a herecky vybudovanú. Veľa pohybu a slova i celá výtvarná mašinéria vizuálnych podnetov je založená na originalite a improvizácii. Každá fotografia aj emócia (akokoľvek hraná) vzniká tu a teraz, už sa nezopakuje. Tanečníci využívajú aj kopírku, na ktorej xeroxujú rôzne časti tela, z ktorých skladajú figúru, alebo kopírovanú tvár na papieri použijú miesto svojej vlastnej, ba dokonca kopírovaný výjav fotograf ešte fotí a prenáša na plátno. Je tu kopírovanie kopírovaného, duplikovanie zduplikovaného, prežitie prežitého, „ukradnuté“ ukradnutého.

  1. 1
  2. 2

Hodnocení

Vaše hodnocení - Vandekeybus: booty Looting (SND Bratislava 2014)

[Celkem: 0    Průměr: 0/5]

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na