S Pinchasem Steinbergem a Slovenskou filharmonií

Terézia Ursínyová, 13.01.2013 17:40

Aj keď trinásť cyklov 64. sezóny Slovenskej filharmónie (osem koncertných a päť komorných) ponúka milovníkom klasickej hudby mimoriadne rozmanitú, zaujímavú dramaturgiu a v rámci nich rad umeleckých osobností, k najvýznamnejším hosťom prvej polovice sezóny určite patril izraelský dirigent Pinchas Steinberg (10. a 11. januára). Mnohí si pamätajú ešte na jeho prvé hosťovanie v bratislavskej Redute r. 1998, kedy so SF uviedol Brahmsovo Nemecké rekviem a r. 2001 Beethovenovu 3. symfóniu. Medzitým spolupracoval so Slovenským filharmonickým zborom pri zahraničných vokálno-orchestrálnych produkciách. Do Bratislavy prišiel tentokrát z Londýna. Po dvoch koncertoch v Slovenskej filharmónii ho čaká naštudovanie Elektry v Paríži, koncom februára produkcia Aidy vo viedenskej Štátnej opere, v marci koncerty v Madride, následne s Bostonským symfonickým orchestrom a s Berlínskou filharmóniou a tiež naštudovanie Tristana a Izoldy v Helsinkách. To je v rýchlosti „zachytená“ iba časť umelcových aktivít v tejto sezóne, ktorú načrtol pri stretnutí s hudobnými kritikmi a novinármi 9. januára po predpoludňajšej skúške so Slovenskou filharmóniou. Maestro Steinberg pôsobil ako skromný umelec, ale nesmierne šarmantný rozprávač, ktorý – okrem odpovedí na zvedavé otázky o svojich koncertných aktivitách – so subjektívnym „prifarbením“ porozprával jednu z verzií vzniku a obsahu Straussovej symfonickej básne Život hrdinu. Nuž, čo z toho je pravda, záleží na hudobných vykladačoch. Podstatné je, čo si kto odnesie z diela po jeho vypočutí ako subjektívny zážitok. Dielo Richarda Straussa zaznelo v ideálnej podobe nasledujúce dva večery so Slovenskou filharmóniou pod rukami Pinchasa Steinberga (dirigujúceho bez taktovky a spamäti). ***

Zhodou okolností pomerne krátkom časovom úseku (minulou sezónou počnúc) zazneli v Redute tri závažné Straussove diela: symfonická báseň Tak povedal Zarathustra, Alpská symfónia a Život hrdinu. Aj mimo jubilejných rokov Richarda Straussa (1864-1949) sme si mohli vypočuť symfonické diela skladateľa veľkých hudobných plátien, v ktorých priam hýria inštrumentálne farby. Pinchas Steinberg je predurčený, aby všetky orchestrálne búrky aj intímne vyznania Straussovho majestátneho diela – symfonickej básne Život hrdinu, op. 40 (z roku 1898) predostrel publiku tak, že pri interpretácii ožili hrdinove idey, odkazy, duševné krízy a konečné víťazstvá tak, akoby stál pred nami nielen v dobovom rúchu, ale aj v najaktuálnejšej podobe ľudského vnútra. Nebola to iba 115-ročná, pietne interpretovaná partitúra, ale hudba, ktorá strhla búrlivou výzvou preferovaných dychových nástrojov aj expresívnou rečou celého orchestra, aby vzápätí dojala lyrickým spevom a náročnou kadenciou husľového sóla, pôsobiaceho svojou plochou i nárokmi ako samostatný husľový koncert v rámci symfonickej básne (pri interpretácii tejto 3. časti symfonickej básne exceloval v husľovom sóle koncertný majster Slovenskej filharmónie Jarolím Ružička).

Symfonická báseň Život hrdinu je „mimoriadne dielo, opojené heroizmom, obrovské, barokné, triviálne, vznešené. Homérsky hrdina sa tu zmieta uprostred výsmechu sprostého davu, kŕdľa gágajúcich a krivkajúcich husí. Najobdivuhodnejšia bitka, aká kedy bola vykreslená hudbou! Na konci si víťazný hrdina uvedomuje, že zbytočne zvíťazil: ľudská podlosť a hlúposť sa nezmenili. Krotí hnev a pohŕdavo sa vzdáva. Uchyľuje sa do samoty prírody.“ (Romain Rolland: Hudobníci prítomnosti).

Strauss vyžaduje na splnenie svojich predstáv o sýtej inštrumentácii veľký orchester. Táto požiadavka bola v prípade Slovenskej filharmónie splnená vo všetkých sekciách: počtom hráčov najideálnejšie v plechových a drevených dychoch. Ale i vo zväčšenom počte hrajúce sláčiky (vo všetkých sekciách) zneli pod Steibergovými rukami mäkko, jemne a zvukovo šťavnato. Fascinovala presnosť nástupov všetkých nástrojových skupín. Napriek nedávnym pripomienkam o zhoršenej akustike Reduty (po jej rekonštrukcii), odrazu zvuk orchestra vyhovoval ideálnym predstavám. Potvrdilo sa, že prispôsobivosť, odhad a citlivosť dirigenta voči priestoru a celého orchestra pod jeho vedením sú rozhodujúcimi činiteľmi výsledného zvukovo-akustického dojmu.
***

Pinchas Steiberg sa na tlačovke priznal k náklonnosti k hudbe Richarda Straussa. K jeho vysoko ceneným nahrávkam patrí o. i. Straussova Mlčanlivá žena, ale aj úspešná produkcia Straussovej Salome v Opéra Bastille v sezóne 2011-2012 a po Bratislave návrat do Paríža, kde na prelome januára a februára naštuduje Elektru… Rovnako je však interpretom a znalcom hudby Mozarta (posledná live nahrávka P. Steinberga bola La clemenza di Tito pre spoločnosť RCA) či Wagnera (vysoko cenená nahrávka Blúdiaceho Holanďana pre BMG, nedávna operná produkcia Wagnerovho Parsifala v Helsinkách a pripravovaná inscenácia Tristana a Izoldy v tom istom meste…) Ale nielen spomínaní skladatelia tvoria ponuku tohto pozoruhodného dirigenta. Rovnako je to Haydn, Catalani, Cherubini, Schumann, Massenet… Pre šírku jeho interpretačných záujmov a hĺbku ich predvedení patrí od r. 1974, kedy debutoval ako mladý dirigent v Berlíne (po štúdiu hry na husle u Jaschu Heifetza v USA a kompozície u Borisa Blachera v Berlíne) k najžiadanejším dirigentom opernej a symfonickej literatúry v Európe. Od r. 2001 sa datuje jeho pravidelná spolupráca s Cleveland orchestra a ďalšími významnými americkými orchestrami i opernými scénami.
***

Svoju všestrannosť a precítenosť interpretácie, ale aj štýlové cítenie predviedol Steiberg na úvod večerov so Slovenskou filharmóniou aj v Haydnovej Symfónii Es dur Filozof Hob. I:22. „Názov Filozof inšpirovalo jedného z kopistov Haydnovej partitúry úvodné Adagio – jeho rozvážna téma v dychových nástrojoch, sprevádzaná krokovým postupom tlmených sláčikov a evokujúca filozofickú dišputu...“ Tentokrát hral „zoštíhlený“ orchester Slovenskej filharmónie (s cca 34 hráčmi, ktorí sa tak priblížili k zostave klasického orchestra). Filharmonici zahrali Haydnovu symfóniu bez romantizujúcich dynamických efektov, pričom to však bola hudba precítená a v štyroch častiach symfónie (Adagio; Presto; Menuetto – Trio; Finale – Presto) kontrastne vystavaná tak, že poslucháča udržiavala v neustálom napätí. Na dirigentovom geste – v Straussovi i Haydnovi –pútala asketickosť gesta, bez vonkajších efektov a hranej vášne, pričom Steinberg i tak vždy dosiahol od hráčov to, čo si vyžadovala jeho hudobná predstava: od najjemnejších dynamických hladín Haydnovho filozofujúceho Adagia po búrlivé tóny vnútorných bojov Straussovho Hrdinu.

Stretnutie s dirigentom jeho veľkosti bol pre poslucháčov (a zaiste i pre filharmonikov) umelecký zážitok, ktorý mal v istých momentoch priam vizuálnu predstavivosť. A nie raz vyniesol poslucháča do abstraktných výšok, ktoré dokáže svojou nadpozemskou krásou vyvolať len hudba.
Hodnotenie autora recenzie: 100 %