Salcburk: Gawain, Falstaff a Lucio Silla

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Úvodná časť operných Salzburger Festspiele 2013 – postapokalyptický Gawain, hlboko ľudský Falstaff, spevácke hody v Lucio Silla 

19. júla otvorilo Haydnovo oratórium Die Schöpfung (Stvorenie) šesťtýždňový maratón Salzburských slávností 2013, ktorý potrvá do 1. septembra. Návštevníkom ponúkne viac než dvesto operných, činoherných i koncertných zážitkov.

Tohtoročná operná dramaturgia stojí na troch pilieroch – popri neodmysliteľnom Wolfgangovi Amadeovi Mozartovi (Lucio Silla, Cosi fan tutte, Únos zo Serailu) sú to Giuseppe Verdi (Falstaff, Don Carlos, koncertné uvedenia Nabucca a Giovanny d´Arco) a Richard Wagner (Majstri speváci norimberskí, koncertný Rienzi). Aj zvyšné tituly operného programu majú aspoň vzdialený súvis s dvestoročnými jubilantmi: hudobná dramaturgia Birtwistleovej opery Gawain sa v mýtickej látke i v kompozičnej technike netají wagnerovskými východiskami, Braunfelsova Jeanne d´Arc z roku 1943 má zase námetovú súvzťažnosť s Verdiho zriedka hranou operou.

Po vlaňajšej úspešnej inscenácii Zimmermannovej opery Die Soldaten sa vedenie festivalu v prípade opusu súčasného anglického skladateľa Harrisona Birtwistlea (1934) Gawain opäť obrátilo na dirigenta Inga Metzmachera a režiséra Alvisa Hermanisa. Ani Zimmermannova partitúra nepatrí k interpretačne a recepčne jednoduchým opusom. Hudobne pestré, výrazovo dramatické hudobno-divadelné crescendo odvíjajúce sa na ploche sto minút však bolo strhujúce. Birtwistleov Gawain je – s ohľadom na takmer dvojnásobnú dĺžku, abstraktný jazyk libreta, dramaturgiu založenú na princípe kruhu, kde sa scény viacnásobne opakujú, aj na zvukovo pomerne monotónne plynúci hudobný tok – na vnímanie ešte náročnejší. Genéza zrodu diela nebola jednoduchá, Birtwistle ho od svetovej premiéry v londýnskej Covent Garden (1991) dvakrát prepracoval. Na plagát salzburského festivalu sa dostalo viac-menej neplánovane: ako „záskok“ za objednanú operu Györgya Kurtága, ktorú maďarský skladateľ nestihol včas dokončiť. „Partitúra Gawain je vystavaná na jednej jednoduchej melodickej línii, ktorá je neustále transformovaná a obohacovaná o nový materiál, ako v nekončiacom labyrinte“, objasňuje svoju kompozičnú metódu skladateľ. S licenciou subjektívneho názoru priznávam, že na mňa Birtwistleovo dielo pôsobilo prekomplikovane, rozvláčne a v konečnom dôsledku únavne.

V librete Davida Harsenta (1942) pokračuje artušovská legenda: sláva okrúhleho stola zapadla, kráľ Artuš je slepý a nevládny, no ďalej vládne despotickou rukou. V stave totálnej dezilúzie sa objaví Zelený rytier hľadajúci hrdinu, ktorý by mal odvahu pripraviť ho o hlavu, potom sa mu o rok postaviť zoči-voči a prijať rovnaký údel. Oným rytierom, ktorý Zelenému rytierovi zotne hlavu, je Artušov synovec Gawain. Tesne pred uplynutím roka prichádza na hrad Bertilaka de Hautdesert, kde býva barón so svojou Lady (Jennifer Johnston s krásnym dramatickým mezzosopránom) a čarodejnicou Morgan le Fay (Laura Aikin so svietivým vysokým sopránom). Bertilak vyzýva hosťa k hre: sľubuje mu trofej z každého lovu ako výmenu za to, čo v ten deň ukoristí Gawain. Dvomi úlovkami rytiera sú bozky Bertilakovej ženy, ktorá sa ho pokúša zviesť, tým tretím zázračný opasok, ktorý mu zaručuje neporaziteľnosť. Gawain odovzdá bozky Bertilakovi, opasok si však nechá. Vďaka tejto lži sa mu podarí uniknúť smrtiacej rane Zeleného rytiera. Na Artušov dvor sa vracia s neradostným poznaním ľudského sebectva a zrady.

Pesimistickosť Birtwistleovej/Harsentovej vízie ešte umocňuje pochmúrna, bezútešná inscenácia Alvisa Hermanisa (režiséra a scénického výtvarníka v jednej osobe). Hermanis zasadil príbeh do krajiny po globálnej katastrofe, kde kresťanstvo v boji s primitívnymi prírodnými silami ťahá za kratší koniec. Náter civilizácie je preč, víťazí právo silnejšieho – až za hranice najzákladnejších ľudských pravidiel (napríklad „neskonzumuješ blížneho svojho“). Hermanisova koncepcia, odkazujúca na katastrofické postapokalyptické sci-fi filmy, rozdeľuje javisko na dve časti. Prvú, s ošarpanými stenami, plechovými sudmi s ohňom a projektovanými obrazmi povodní či horiacich tovární, obývajú zúbožení bezdomovci – smutný pozostatok civilizácie. V druhej časti, ktorej dominuje vrakovisko áut potiahnutých rašiacou zeleňou, víťazia sily prebúdzajúcej sa prírody. Jej symbolom je Zelený rytier – strašidelná postava obrastená trávou na obrovskej skulptúre koňa. Asi neprekvapí, že predstaviteľ Zeleného rytiera a Bertilaka de Hautdesert je ten istý spevák (v tomto prípade charizmatický basbarytonista John Tomlinson).  Rytier Gawain (zvučným materiálom vybavený britský barytonista Christopher Maltman sa zachraňuje pomocou lži. Bertilak mu odpúšťa, keďže konal zo strachu o holý život. Týmto skutkom sa však Gawain pripravuje o dôstojnosť a sebaúctu. Po návrate na Artušov zámok odmieta pocty, bráni sa označeniu „hrdina“. Slabochov však svet, kde platí právo silnejšieho, nepotrebuje. Gawain sa stáva potravou zdivočelých druhov.

Hodnotenie autorky recenzie: 60%
***

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Hodnocení

Vaše hodnocení - Birtwistle: Gawain (Salzburger Festspiele 2013 )

[Celkem: 1    Průměr: 3/5]

Vaše hodnocení - Verdi: Falstaff (Salzburger Festspiele 2013)

[Celkem: 1    Průměr: 5/5]

Vaše hodnocení - Mozart: Lucio Silla (Salzburger Festspiele 2013)

[Celkem: 0    Průměr: 0/5]

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na