Skladatel bonviván. Tibor Andrašovan by oslavil sto let

  1. 1
  2. 2
Dňa 3. apríla by sa dožil svojej storočnice slovenský skladateľ Tibor Andrašovan, keby nás nebol navždy opustil už v roku 2001. Predstavoval svojráznu umeleckú i ľudskú osobnosť charakteristickú jednak šírkou skladateľského záberu, prepojením vážnej a folklórnej hudby a tiež šarmantným výzorom a gentlemanským postojom k ženskému pohlaviu. Istý čas býval pod bratislavským Slavínom v niekdajšej vile architekta Dušana Jurkoviča, takže bývajúc na tej istej ulici som občas stretával nielen jeho, ale aj jeho návštevníkov.
Tibor Andrašovan (foto archív SND Bratislava)


Skladateľ-bonviván

Už ako pätnásťročný  hrával v kaviarňach a baroch, v rokoch 1937 – 1941 študoval hudobnú pedagogiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, následne na Štátnom konzervatóriu v Bratislave skladbu a dirigovanie (u Suchoňa, Vincourka a Šimpla) a hudobné vzdelanie si doplnil aj v Prahe na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity (hudobná veda u profesora Zdenka Nejedlého) a na dirigentských kurzoch Pavla Dědečka. Od sezóny 1946/1947 po sezónu 1954/1955 pôsobil v Opere SND ako korepetítor a dirigent, v rokoch 1951 – 1955 aj ako dramaturg operného súboru. Jeho inklinácia k folklóru sa prejavila aj v tom, že v rokoch 1955 – 1957 a potom 1968 – 1972 bol riaditeľom SĽUK-u, no medzitým, ale hlavne potom bol umelcom v slobodnom povolaní.

Ako skladateľ písal opery, baletnú hudbu, muzikály, komorné skladby, umelé piesne, zborové skladby a skladby folklórneho razenia upravujúce väčšinou známe ľudové piesne. Nesmierne plodný bol však aj ako autor scénickej hudby a hudby k niekoľkým filmom. Jeho jednotlivým aktivitám sa teraz budem venovať podrobnejšie.

V prvých sezónach v SND pracoval najmä ako korepetítor. Medzi rokmi 1948 – 1954 naštudoval desať baletných inscenácií, napríklad Nedbalovho Hlúpeho Jana (1947), Borodinove Polovecké tance (1949), Delibesovu Coppéliu (1950) a Ravelovo Bolero (1950), ako aj svoje vlastné balety Orfeus a Eurydika (1949) a Pieseň mieru (1950). Ako operný dirigent prevzal v roku 1950 dirigovanie Moniuszkovej Halky, v roku 1952 aj reprízy Eugena Onegina a v roku 1953 reprízy Chalabalovho naštudovania Predanej nevesty. Samostatne pripravil tri operné premiéry: Rossiniho Barbiera zo Sevilly (1951), Kovařovicových Psohlavcov (1953) a Donizettiho Dona Pasquala (1954).

Ako dramaturg súboru mal istý podiel na uvedení takých úspešných inscenácií, ako bol Fidelio (za Leonóru dostala Margita Česányiová titul laureáta štátnej ceny), Eugen Onegin a Boris Godunov (v pamätných superrealistických inscenáciách režiséra Dombrovského) alebo Krútňava v hudobnom naštudovaní Zdenka Chalabalu (hoci v politicky nanútenej verzii). Ako operný skladateľ zanechal po sebe šesť opier, z ktorých sa v SND uvádzal Figliar Geľo (1958, podľa na Slovensku populárnej komédie Jozefa Hollého Geľo Sebechlebský) a Biela nemoc (1968, podľa Karla Čapka). Prvá je viac poplatná folklórnym tradíciám, hudba druhej pôsobí modernejšie.

Na bratislavskom javisku sme mohli vidieť aj jeho operný prepis Hviezdoslavovej Hájnikovej ženy pri hosťovaní Štátnej opery z Banskej Bystrice (1974). Neskôr skomponoval ešte opery Návrat (1984, na text Jely Krčméryovej s tematikou SNP), Šach a Šachrazád (1991, na vlastné libreto) s využitím orientálnej melodiky a detskú operu Vrabček Mojček (1997, na text Jaroslava Rezníka). Je tiež autorom operety Pánska volenka (podľa predlohy Janka Jesenského na libreto Jaroslava Rozsívala) úspešne uvedenej na bratislavskej Novej scéne v roku 1960, ale následne aj v Brne a v Československej televízii. Muzikál Kráľ bláznov (podľa Victora Huga) uviedla zasa Nová scéna v roku 1982. Žánrovo ťažko zaraditeľná je hudobná veselica Na Zemplíne, ktorá sa hrala v roku 1986 v Štátnom divadle v Košiciach.

Tibor Andrašovan sa právom považuje za zakladateľa slovenskej baletnej tvorby. Po už spomínanom balete Orfeus a Eurydika ho po Bratislave uviedli v roku 1958 aj v Košiciach a o deväť rokov neskôr v Československej televízii. Napokon ho prepracoval v roku 1988 pod názvom Večný Orfeus. Jeho balet Ikaros uviedli v roku 1965 v SND, Slávnosti slnovratu v tom istom roku v Smetanovom divadle v Prahe. Jeho poslednými baletnými dielami boli Letokruhy (1994) a Kaštieľ na čiernom kameni (1998).

Mimoriadne bohatá bola skladateľova tvorba pre činoherné inscenácie. Najviac sa uplatnil ako spolupracovník režiséra Jozefa Budského (Tylov Krvavý súd, Hikmetova Legenda o láske, Arbuzovova Príhoda na brehu rieky, Čechovov Višňový sad), no tiež v pamätných (Budským či Hubom režírovaných) inscenáciách poézie (Pieseň našej jari, Smrť Jánošíkova, Ave Eva). Najmä neskôr sa skvele uplatnil v inscenáciách Karla Zachara, s ktorým si bol pocitovo i vzťahom k ľudovému divadlu zvlášť blízky. Okrem hudby ku Goldoniho Vejáru (dosiahol 156 repríz) napísal vydarenú hudbu k Zacharovým inscenáciám Inkognita, Dobrodružstva pri obžinkoch, Herodesa a Herodiady, Cyrana z Bergeracu, Sna noci svätojánskej a ďalším.

Zároveň bol skladateľ priekopníkom aj na poli filmovej hudby. Tu dominovala farebnosť a citová zaangažovanosť jeho partitúr. Spomeňme aspoň hudbu k filmu Drevená dedina, Bielikovým filmom Jánošík a Majster kat, koprodukčnej Prerušenej piesni, k filmom s literárnou predlohou (Štvorylka, Páni sa zabávajú, Sebechlebskí hudci) a k folklórnym Ťapákovým filmom Rok na dedine a Balada o Vojtovej Maríne. Najviac slávy mu však priniesla hudba k filmu Rodná zem (1953), ktorý pertraktoval (bohužiaľ aj s politickým akcentom) problematiku zakladania folklórnych súborov a hlavne SĽUK-u.

Počet jeho skladieb a úprav ľudovej hudby sa počíta na niekoľko stovák. Spomeňme napríklad Hrabačky, Okolo Važca, Tanec zo Zemplína, Detvianska veselica. Komponoval aj skladby pre spevácke zbory detské (Zima na dedine, Na zelenej lúke), ženské (Vlasť volá na texty Vojtecha Mihálika) či miešané (Vtáci). V piesňach pre ľudský hlas a klavír delil svoju pozornosť medzi jednotlivé hlasové odbory (Svitlo slnko pre alt, Žena a múza pre basbaryton, Regrútske piesne pre baryton, Štyri zo Záhoria pre tenor, Zašumeli borovice pre soprán). Z oblasti symfonickej spomeňme Tance zo Slovenska pre symfonický orchester (1989), ouvertúru Kolo Tatier (1996), oratórium Cyril a Metod (1987), symfonickú kantátu Tokajík (1975), z komorných skladieb Tance zo Slovenska pre štvorručný klavír (1990), Koncert pre čembalo a sláčikový orchester (1979) a tak ďalej.

Reklama
  1. 1
  2. 2

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na