Kantáta vianočných chvíľ
Otváracou skladbou večera bola Evangelio, op. 12, poéma pre orchester od španielskeho skladateľa Joaquina Turina, ktorý bol vo svojej dobe spojkou medzi francúzskou a španielskou hudbou. Už ako mladý skladateľ prekypoval nápadmi, ktoré v Paríži spečatil priateľstvom s elitnými francúzskymi skladateľmi. Vo svojej tvorbe prepojil andalúzsky temperament s parížskym ruchom veľkomesta lačným po nových svetoch a vyjadrovacích prostriedkoch. Symfonická poéma mala byť pôvodne prvým dielom predpokladanej trilógie o živote Ježiša Krista. Nakoniec vzniklo iba úvodné Evangelio, ktoré Turino skomponoval v roku 1945 pre Teatro Real de Madrid. Dielo upadlo do zabudnutia, až dvadsiate prvé storočie ho opätovne priviedlo na koncertné pódiá.
V podaní Slovenskej filharmónie sa to udialo vôbec po prvýkrát. Úvodná časť vyjadrujúca putovanie do Betlehema sa realizuje v iskrivej farebnosti dychovej sekcie. Filharmonici to podali s entuziazmom a energiou. Neskôr túto farebnosť rozkúskovali na menšie celky v témach zjednotených Kristovými skutkami. Skladateľ zdedil schopnosť farbisto inštrumentovať po svojom otcovi, ktorý bol maliar. Španielsky temperament sa najviac prejavil v husľových arpeggiách a citovo zafarbených klarinetoch. Mierne zmeny rytmu vyvrcholili v predposlednej časti Los pastores, kde sme počuli kontrast medzi príchodom pastierov a žien v meniacom sa crescende a decrescende, ktoré zjednocovalo husľové sólo. Slovenská filharmónia podčiarkla majestátnosť a pompéznosť tohto diela pod húževnatým vedením Leoša Svárovského, hoci počiatočná vášeň, najmä z prvej časti, postupne ustupovala. V tomto smere sa až tak nepodarilo nadviazať na minuloročnú interpretáciu Ravelovej Alborada del gracioso.
Premostenie južanského temperamentu smerovalo do Koncertu pre husle a orchester č. 2 d moll, op. 22, skomponovaného poľským skladateľom. Henryk Wienawski ho venoval španielskemu huslistovi Pablovi de Sarastemu, ktorý spolu s ním patril k najdôležitejším husľovým skladateľom-interpretom. Vrcholiaci záujem o husľových virtuózov v devätnástom storočí priniesol mnoho hudby – často bola samoúčelná a bez myšlienkovej hĺbky, slúžila iba potrebám virtuózov. Táto mechanickosť sa ukázala ako veľký problém pre ďalší vývoj husľového koncertu, čo reflektoval aj Wienawski. Kým vo svojom prvom husľovom koncerte aj on podľahol dobovým konvenciám, v druhom sa už usiloval vniesť väčšiu dramatickosť postavenú na dôkladne premyslenej forme.
Husľové party si písal priamo pre svoje dispozície, pričom využíval svoju skúsenosť koncertného umelca. Traduje sa, že pri interpretovaní tohto koncertu sa zrútil. Neustále koncertovanie ho nakoniec zničilo a vo veku štyridsaťpäť rokov zomrel, no týmto prežívaním dokázal vnímať a chápať husľových virtuózov lepšie ako iní skladatelia. Nevidel ich ako zbožštené hviezdy, ale ako osobnosti, ktoré zasvätili svoj život hudbe, nie vlastnej sláve. Toto uvedomenie na vlastnej koži pocítil aj Dalibor Karvay, ktorý už štrnásť rokov žije vo Viedni a ktorého návštevy sú stále vzácnou príležitosťou vidieť jedného z najväčších talentov slovenského interpretačného umenia.
Žiak svetoznámeho Borisa Kuschnira si stále nesie so sebou bremeno zázračného dieťaťa: veľké očakávania, že zakaždým prinesie niečo navyše. Tým bonusom je jeho osobný prístup, ktorý sa objavil už v úvodnom Allegro moderato, v ktorom sa orchestrálna expozícia sláčikov a dychov obrátila do lyrizmu exponujúceho do sólistických virtuóznych pasáží. Karvay ukázal, že aj v najväčšom technickom rozptyle zachováva vyváženosť jednotlivých častí. Vyvrcholilo to nástupom témy v Andante non troppo, ktorú predznamenalo sólo klarinetu z prvej časti. Tu sa už orchester zdisciplinoval na sprievodné teleso, aby opäť naplno prepukol v záverečnom Allegro con fuoco – Allegro moderato à la Zingar, ktoré sa vďaka rómskemu charakteru spomienkovo vrátilo k skladbe Joaquina Turinu. Štvrtkový koncert korunoval niekoľkominútový potlesk, po ktorom nasledoval prídavok Dalibora Karvaya.
Po prestávke sa zaplnilo celé javisko a vianočná atmosféra kulminovala v jednej z najobľúbenejších kompozícií francúzskeho skladateľa Arthura Honnegera. Vianočná kantáta známa aj pod názvom Une Cantate de Noël je Honnegerovým poďakovaním Paulovi Sacherovi, s ktorým dlhoročne spolupracoval prostredníctvom Bazilejského komorného zboru. O Honnegerovi je známe, že pohŕdal komercionalizáciou umenia, aj keď sám bol v oblasti filmovej hudby toho účastníkom. Obnovu viery v ľudstvo zachytil vo svojom poslednom diele. Jeho obžalobu za spáchané skutky otvárajú tmavé akordy organu v pomalom pohybe gradujúcom do zapojenia sláčikov a zborových výkrikov.
Slovenský filharmonický zbor niesol tieto náreky v biblickom žalme De profundis. Pochmúrnosť bola vyvažovaná detským zborom a v podaní Bratislavského chlapčenského zboru išlo o skutočne krásne naplnenie emócií v čistej intonácii. Nástup barytonistu Sergeja Tolstova, ktorý spolu s trúbkami oznamoval príchod Krista, bol priamočiary a bez afektu, pričom vrcholil v časti Interlude II. Vrcholom bola dlhá sekvencia pozostávajúca z citácií vianočných kolied prelínajúcich sa v nemeckom a francúzskom jazyku, čo bol Honnegerov odkaz na roky prežité vo Švajčiarsku. Rozptýlenie fráz predznamenalo tíšenie a ustupovanie do pokoja slabnúcej inštrumentálnej pasáže, zrekapitulovaní všetkých tém vo veľmi delikátnom podaní Filharmonikov.
Hodnotenie autora recenzie: 80 %
Turina – Wieniawski – Honegger
Sergej Tolstov (barytón)
Dalibor Karvay (husle)
Dirigent: Leoš Svárovský
Zbormajstri: Jozef Chabroň, Magdaléna Rovňáková
Slovenská filharmónia
Slovenský filharmonický zbor
Bratislavský chlapčenský zbor
14. a 15. decembra 2017 Koncertná sieň Slovenskej filharmónie Bratislava
(napísané z koncertu 14. 12. 2017)
program:
Joaquin Turina: Evangelio op. 12, poéma pre orchester
Henryk Wieniawski: Koncert pre husle a orchester č. 2 d mol, op. 22
=prestávka=
Arthur Honegger: Vianočná kantáta
