Slovenská filharmonie: Petr Altrichter, Ivan Ženatý a Ivan Kusnjer

Slovenská filharmónia s prvoradou českou reprezentáciou 

Hudba troch storočí je názov jedného z abonentných cyklov Slovenskej filharmónie. Zazneli tu skladby z rôznorodých časových období, umeleckej úrovne a hlavne štýlového rozpätia (12. – 13. februára). Hosťami Slovenskej filharmónie boli českí interpreti – dirigent Petr Altrichter a huslista Ivan Ženatý a na záver koncertu zaznela Česká rapsódia mladého Bohuslava Martinů.Spolupráca Petra Altrichtera so Slovenskou filharmóniou je dlhoročná a tradičná. Jeho temperamentný, muzikantsky živý prejav vie strhnúť Slovenskú filharmóniu k maximálnym výkonom. Tak to bolo aj tentokrát (sledovala som koncert 13. februára). V ostatných sezónach uviedol Petr Altrichter v bratislavskej Redute Dvořákovu Stabat Mater, 2. symfóniu J. Brahmsa či Franckovu Psyché. V tejto sezóne so SF ešte naštuduje (26. a 27. februára) Rachmaninov 3. klavírny koncert, Rímske pínie Ottorina Respighiho a ukážky z Wagnerovej Valkýry. O necelé dva mesiace neskôr (16. a 17. apríla) zase Šostakovičovu 8. symfóniu a Terezín Ghetto Requiem od českej skladateľky Sylvie Bodorovej.

Na úvod ostatného programu a koncertu so Slovenskou filharmóniou zaznela najprv dramaturgická kuriozita: Beethovenova predohra Kráľ Štefan, op. 117. Máloktorý poslucháč vie, že toto dielo vôbec existuje a prečo vzniklo. Iba 8 minútová skladba je úvodnou predohrou k slávnostnej hudbe Beethovena (v encyklopédiách sa niekde dokonca uvádza označenie „opereta“) pod názvom Kráľ Štefan. Beethoven dielo napísal ako predohru a deväť vokálno-symfonických scén na texty Augusta von Kotzebua. Skladbu objednali (zrejme za dobrú odmenu) „mocní vtedajšieho sveta“ na slávnostný ceremoniál otvorenia nového moderného divadla v Budapešti r. 1811. Týmto krokom chcel vtedajší rakúsko-uhorský vladár František I. utlmiť rebelské nepokoje a vzdor Uhorska a poskytnúť mu tak „vznešené riešenie“. Dielo malo zámerne čerpať z nadnárodne známej, Maďarom mimoriadnej osobnosti prvého uhorského vladára, korunovaného r. 1000 – sv. Štefana a naznačiť tak aj silné prepojenie Uhorska a Rakúska. Beethoven, ktorý mal r. 1811 napísanú už 5. symfóniu – „Osudovú“ a 6. symfóniu „Pastorálnu“, teda diela neobyčajnej sily a krásy, akosi nenašiel vzťah k zadanej téme a možno ani k osobnosti Štefana I. Nedokázal ho inšpirovať tak, ako iné, pre jeho život zásadné osobnosti alebo udalosti. Splnil síce spoločenskú funkciu – ale celok tohto Beethovenovho snaženia zapadol do zabudnutia. Podnes sa z neho (občas) hráva len Predohra Kráľ Štefan Es dur, op. 117. Nemožno jej uprieť dobovú hudobnú eleganciu, prerývanú titanskými „echami“, zverenými sekcii bicích a dychom. Ale v celkovej hudbe poslucháč sotva vytuší poctu či nebodaj napojenie sa nemecko-rakúskeho predstaviteľa klasicizmu na duchovný odkaz sv. Štefana. Je to teda slabší odvar jeho symfónií – no vhodná rozcvička pre orchester, ktorý vzápätí vstúpil do mohutného prúdu ďalšej skladby.

Bola to Španielska symfónia pre husle a orchester d mol, op. 21 od francúzskeho skladateľa španielskeho pôvodu Édouarda Lalo. Ide vlastne o husľový koncert, ale nezvyčajnej, symfonickej stavby, v ktorom sólové husle vedú neustály dialóg s orchestrom – bez očakávanej efektnej kadencie. Virtuózna hudba sa neustále vznáša nad orchestrom, no po celý čas a nepotrebuje na to svoju zvláštnu kapitolu. Sólistom hispanizmami nasýtenom diele (najmä po stránke rytmickej, ale aj melodickej, so španielskym koloritom) bol vynikajúci  český huslista Ivan Ženatý.Jeho hru na nástroji Giuseppe Guarneri del Gesù možno označiť za non plus ultra zážitok. Skvelá farba mäkko znejúceho, pritom ponad plne obsadený orchester bezproblémovo sa nesúceho nástroja, bola podčiarknutá nielen samozrejmým zvládnutím všetkých virtuóznych nárokov hry sólistu vo vyše polhodinovom diele, ale najmä neobyčajnou iskrou a dušou charizmatického huslistu. Ten dokonca jemným dirigentskými pokynmi pravej ruky – počas prestávok sólových vstupov do symfonického prúdu – akoby dával pokyny tempa blízkej husľovej sekcii, podvedome a naplno prežívajúc tok hudby vysoko romantickej, plnozvučnej, po každej stránke efektnej skladby. Ženatý je okrem virtuóznej samozrejmosti majstrom dynamických kontrastov – od spevných, melódiou nasýtených pasáži, cez prudké, fortissimom podčiarknuté Allegra, s priezračným frázovaním, podobným spevu ľudského hlasu, až po nežné pianissimo, vytvorené nekonečným ťahom sláčika. Pritom sólista v každom okamžiku rešpektoval orchester – a ten sa mu zase vďačne poddával v každom úseku – s plným porozumením pre svietivý zvuk, kráľujúci nad orchestrom – a to všetko pod energickými, prehľadnými pokynmi dirigenta. Päť častí Španielskej symfónie (Allegro non troppo; Scherzando. Allegro molto; Intermezzo, Allegro non troppo; Andante; Rondo: Allegro) bolo zahrané orchestrom pod rukami Petra Altrichtera v rozlíšenej nálade, tempe a dynamickej diferenciácii, s výrazným hispánskym tanečným rytmom, ktorý niekde pripomínal až cigánsku melodiku a temperament južných Španielov.Dva prídavky Ivana Ženatého dali načrieť ešte hlbšie do jeho všestrannosti: jedným bola virtuózna skladba Fritza Kreislera – Variácie na tému Arlézanky Georgesa Bizeta. Túto skladbu r. 1927 nahral sám autor – legendárny rakúsky husľový virtuóz a skladateľ Fritz Kreisler, ale aj Ivan Ženatý na jednom zo svojich profilových albumov. Je to prídavok, z virtuozity ktorého sa „iskrí“ pred očami a zastavuje dych poslucháča nad absolútnym ovládaním možností huslí. Ako upokojenie a iný pohľad na svoju umeleckú dušu a „tvár“ pridal Ivan Ženatý Sarabandu Johanna Sebastiana Bacha – skladbu s jasným, priezračným členením a vedením hlasu, s barokovou vznešenosťou. V nej sa opäť zaskvela vrúcnosť, mäkkosť i vláčnosť historického – no predsa stále tak aktuálne hrajúceho nástroja, čarovných huslí Giusepe Guarneriho.Na záver koncertu zaznela Česká rapsódia – kantáta pre barytón, zbor, orchester a organ H. 118. od mladého, v čase napísania kantáty iba 21 – ročného Bohuslava Martinů. Dielo vzniklo ako snaha o porozumenie národov a národností, ale aj vierovyznaní v konštitujúcej sa mladej Československej republike r. 1918. Petr Altrichter na margo skladby, po oslovení členkou Slovenského filharmonického zboru  Natáliou Dadíkovou, o. i. povedal:

„Spoločnosť v časoch vzniku republiky neriešila len národnostné problémy, ale sa ostro delila i na katolíkov a protestantov, obrodencov, mladočechov, staročechov… Všetci si vtedy robili neuveriteľné protivenstvá, zhadzovali pomníky, sochy, pamätníky, urážali sa, jednoducho nemali sa radi. Neviem, či to Bohuslav Martinů vycítil, alebo to robil vedome – ale z každého tohto prúdu vzal nejaký symbol: protestantský chorál, katolícku pieseň i Vrchlického báseň. Mohol to postaviť konfrontačne, ale on to spojil do seba: v melódii mu beží protestantský chorál, ktorý prevádza ´Svatým Václavem´ – alebo naopak – a všetko to spojuje obrodenecká báseň Vrchlického, aby dielo opäť skončil Svätým Václavom, čo bola vtedy asi najznámejšia česká pieseň. Hudobne bol Martinů, keď to písal, ešte mladý a nemohol dosiahnuť takú silu, ako neskôr, ale jeho snaha, priniesť posolstvo o zmierení a porozumení, je evidentná. Nakoniec – ak chceme prežiť – musíme sa vždy nejako medzi sebou dohodnúť a nie jeden druhého likvidovať a prekrikovať. Český chorál ležal v archíve Českej filharmónie strašne dlho a znovuobjavený bol až niekedy v sedemdesiatych rokoch. Mám ho rád práve pre tú myšlienku zjednotenia ľudí, ktorú som z nej vycítil.“

Pre Slovenskú filharmóniu a dirigenta Petra Altrichtera je znovuuvedenie diela – s tým istým dirigentom! – zaujímavejšie o to viac, že slovenská premiéra Českej rapsódie bola takmer na deň presne pred 25 rokmi, vo februári 1990!

Hudba Českej rapsódie zaznela  12. a 13. februára 2015 opäť v podaní Slovenskej filharmónie, Slovenského filharmonického zboru (zbormajster Jozef Chabroň), mladého organistu Mareka Vrábela a barytonistu Ivana Kusnjera pod taktovkou Petra Altrichtera. Je to dielo neoklasicistickej tonálnej čistoty, bez akýchkoľvek experimentov alebo dotykov vtedy módneho impresionizmu, alebo hudbe sa otvárajúcej atonálnej hudby. Martinů komponoval Český chorál ako výsostne českú hudbu,  jasne inšpirovanú v závere kantáty svätováclavským chorálom pričom v celom diele akcentoval morálne odkazy, vychádzajúce jednak zo slov žalmov (Hospodýn je můj pastýř), ako aj z Vrchlického básne (Nad velebou Tvých lesů… Šťastný syn se sklání…), kde sa prelína čiastočne zašifrovaná mariánska úcta s oslavou českej krajiny, viera vo veľkosť staré slávy Čechov a v závere kantáty zdôraznená svätováclavská tradícia, oslovenie „vévodu české země“ („pros za nás Boha,Svatého ducha“, „rozpomeň se na své plémě, nedaj zahynouti nám ni budoucím“).V dobách, kedy svet znovu rozpaľujú vojnové kataklizmy – je táto kantáta jasnou výzvou k návratom duchovných hodnôt a zbaveniu sa egoizmu národov, skupín, náboženských rozbrojov. V takomto zmysle nás Martinů po takmer storočí znovu oslovil svojou mladou, predvídavou skladbou – bez zbytočného dumania o svojom ďalšom zložitom umeleckom vývoji a mnohoznačnej osobnosti. Zapojenie organu zvlášť do úvodnej časti dlhého orchestrálneho úvodu podčiarklo monumentálnosť zvuku, pointovalo následný zbor v pianissime (so žalmovým textom), ktorý vypracoval Slovenský filharmonický zbor s úžasnou presvedčivosťou a sakrálnou preduchovnelosťou. Harfový úvod zase uviedol barytonové sólo na Vrchlického nádhernú báseň – v stále sviežom Kusnjerovom hlase a introvertno, duchovne zrelom podaní, pritom s jasným hudobným členením a krásnou výslovnosťou, s ktorou vyspieval poetizmy náročného a dlhého sólového vstupu. Barytón a orchester zneli v jednote  a porozumení hudobného dialógu, nakoniec gradujúceho organovým vstupom do výzvy k ochrane národa jeho patrónom.Miešaný zbor napísal Martinů síce v prostej trojhlasnej línii, no v náročnom výrazovom spektre – čo SFZ plne rešpektoval a pod vedením mladého zbormajstra  Jozefa Chabroňa i bez problémov realizoval. Je to skvelý zbor, lahodný v zladení jednotlivých hlasových skupín. Marek Vrábel – domáca  organová sólistická „jednička“ sa zapojil do orchestrálnej súhry s maximálnou oddanosťou, využívajúc na novom nástroji Slovenskej filharmónie najmä mohutné, orchestrálny zvuk podporujúce registre.A Slovenská filharmónia? Odviedla bez problémov opäť jeden z náročných koncertov – najmä ak nezabudneme i na jej stredajšie sprevádzanie koncertu speváckej hviezdy – slovenského basistu Štefana Kocána pod vedením dirigenta Rastislava Štúra – a vzápätí dva abonentné koncerty (štvrtok –piatok) s celkom odlišným zameraním, dirigentom Petrom Altrichterom a špičkovým českým huslistom Ivanom Ženatým. Česká rapsódia navyše pripomenula – bez rozdielu štátnej príslušnosti – naše spoločné historické spolužitie i aktuálny apel na mier v dnešnom rozbúrenom svete, kde stačí iba iskra nenávisti na rozpútanie vojny. Tej sa, chválabohu, český i slovenský národ za ostatné štvrťstoročie vyhli.

Hodnotenie autorky recenzie: 85 %

Hudba troch storočí
Beethoven, Lalo, Martinů
Dirigent: Petr Altrichter
Zbormajster: Jozef Chabroň
Ivan Ženatý (husle)
Ivan Kusnjer (barytón)
Marek Vrábel (organ)
Slovenská filharmónia
Slovenský filharmonický zbor
12. a 13. februára 2015 Koncertná sieň Slovenskej filharmónie Bratislava
(napísané z koncertu 13. 2. 2015)

program:
– Ludwig van Beethoven: Kráľ Štefan, predohra op. 117
– Edouard Lalo: Španielska symfónia pre husle a orchester d mol op. 21
– Bohuslav Martinů: Česká rapsodie, kantáta pre barytón, zbor, orchester a organ H. 118
prídavky:
– Fritz Kreisler: Variácie na tému Arlézanky Georgesa Bizeta
– Johann Sebastian Bach: Sarabanda

www.filharmonia.sk

Foto Alexander Trizuljak