Slovenský filharmonický sbor slaví sedmdesátiny

K jubíleu Slovenského filharmonického zboru 

V týchto dňoch Slovenský filharmonický zbor oslavuje svoje sedemdesiatiny. Zbor bol založený pre potreby Slovenského rozhlasu v roku 1946 Ladislavom Slovákom a v roku 1957 bol začlenený do Slovenskej filharmónie. Čoskoro sa stal jej „výkladnou skriňou kvality“ a na jeho vystúpenia sa tešili návštevníci abonentných koncertov. Pravda, v dramaturgii každej filharmónie prevládajú symfonické resp. komorné koncerty pred symfonicko-vokálnymi (oratoriálnymi či kantátovými) opusmi, a tak zbor sa začal čoraz viac zviditeľňovať aj v zahraničí. K tomu potreboval vysokú interpretačnú kvalitu, o ktorú sa postupne zaslúžilo jedenásť zbormajstrov (od spomínaného Slováka po dnešného zbormajstra). Každý z nich bol vyhranenou osobnosťou, ktorá v tom ktorom období vtisla zboru svoju pečať. Najviac to zrejme platí o Janovi Maria Dobrodinskom v druhej a tretej dekáde existencie zboru a o Blanke Juhaňákovej, ktorá formovala zbor v rokoch 1991–2001 a 2005–2014.

Bežný návštevník koncertov si možno ani neuvedomuje, ako je výsledný dojem z výkonu speváckeho zboru závislý od jeho zbormajstra, pre diváka len počas jeho klaňania sa. Každý z parametrov výkonu zboru – od presnej intonácie, rytmu, zladenia hlasových skupín a vernosti štýlu interpretovaného diela, po schopnosť širokého dynamického rozpätia, výrazovej diferenciácie a zvukového (farbistého) ideálu práve zbormajster umne zlaďuje do výsledného dojmu. To si žiada od neho nielen hlbokú erudíciu, ale aj trpezlivosť a vytrvalosť pri nácvikoch.

Blanke Juhaňákovej, ktorá dokázala obdivuhodne preniesť svoje vlastné prežívanie hudby na zborových spevákov, boli obzvlášť blízke práve posledné tri zmienené parametre (tie prvé profesionál berie skôr ako nevyhnutný základ, na ktorom sa dá následne stavať interpretačný ideál). Dá sa to ilustrovať napríklad na jej naštudovaní Rachmaninovových Nešporov, reprízovanom potom v Paríži, Palerme a na Pražskej jari, ale aj ďalších veľkých opusoch, akým je napríklad viackrát naštudované Verdiho Requiem. Na mrazivé fortissimo Dies irae v podaní Slovenského filharmonického zboru sa nedá zabudnúť. Možno práve dôraz na výraz a zvukovú opulentnosť umožnili, že zbor sa pod jej vedením profiloval aj ako medzinárodne vysoko uznávaný operný zbor. Tri opery (Maškarný bál, Carmen a Hoffmannove rozprávky) zbor interpretoval vo francúzskom Lille a potom sa už začal zúčastňovať na čoraz náročnejších a významnejších projektoch. Je šťastie, ak si zbormajster porozumie s dirigentom opernej (ale i koncertnej) produkcie a môžu sa vzájomne umelecky inšpirovať. To sa stalo pri tandeme Claudio Abbado–Juhaňáková v ich pochopení Musorgského opery Boris Godunov, ktorú prezentovali na salzburskom Festspiele a v Japonsku, vo viedenskej spolupráci so Zubinom Mehtom v inscenácii Wagnerovho Rienziho, či pri ďalšom Borisovi s Danielom Gattim.

Na koncertných pódiách zasa odovzdala skvele pripravený zbor Alainovi Lombardovi pri Beethovenovej Deviatej a Pierrovi Boulezovi pri Mahlerovej Osmej. Výborné „vysvedčenie“ dostal jej zbor aj na wagnerovskom festivale vo Welsi (dirigent Ralf Weikert), kde sa zúčastnil na uvedení Lohengrina a Tannhäusera. Niektoré zo spomínaných projektov ešte bežia aj so súčasným zbormajstrom SFZ, čo platí aj o tradícii a capella koncertov v bratislavskej Redute. V bratislavskom SND sa Juhaňáková podobne kongeniálne dopĺňala s Ondrejom Lenárdom pri pamätnej inscenácii Pucciniho Turandot a následne pripravila zbor SND ešte do niekoľkých ďalších inscenácií. Ako zbormajsterka hosťovala aj v pražskom Národnom divadle. K operných úspechom jej zboru patria aj zahraničné naštudovania profilových opier 20. storočia od Brittena a Hindemitha (Peter Grimes a Maliar Mathis). Nie každý zbor sa môže pochváliť, že spolupracoval s Českou, Viedenskou a Berlínskou filharmóniou. Za jedenásť zborových projektov v zahraničí v jedinom roku (2011) získala zbormajsterka Krištáľové krídlo.

Práca so zborom je kontinuálna. Aj keď sa časom zloženie spevákov postupne mení, jadro zboru zostáva nemenné dlhšie obdobie, a rovnako tak platí, že to, čo vtlačil do jeho umeleckej charakteristiky a jeho schopností zbormajster, pretrváva (pravda, v istej mierne modifikovanej podobe) v zbore aj naďalej. Tak na Dobrodinského mohli nadväzovať Mátl, Klimo, Baxa, Vach, Procházka, Rozehnal, Juhaňáková a aj dnešný zbormajster Jozef Chabroň.

Preto sa na vystúpenia Bratislavského filharmonického zboru tešia nielen návštevníci abonentných koncertov Slovenskej filharmónie a BHS, ale v zahraničí pripisujú telesu značku tej najvyššej kvality. Uctime si prínos všetkých tých, ktorí sa podieľali na tom, že Slovensko nie je vo svete známe len vďaka Hossovi a Demitrovi, stále žijúcej folklórnej tradícii, Gruberovej, Poppovej a Dvorskému, ale aj zásluhou Slovenského filharmonického zboru, čiže jeho spevákov, managerov a hlavne zbormajstrov.