Slyšíte Kitri? Balet pro všechny smysly

Počujete Kitri? Balet pre všetky zmysly 

Pred koncom sezóny Wiener Staatsballett rozhodne neodpočíva, ale na repertoár sa vrátil Nurejevov Don Quijote v celej šírke jeho hypertanečnej choreografie, veľkolepého tableaux a mnohých odtieňov tejto tanečnej fresky. Viedenská verzia od Rudolfa Nurejeva je prvou v rade veľkých klasických baletov, pochádza už z roku 1966. Akú ďalekú cestu od nej k verzii pre Parížsky balet choreograf prešiel, si môže zodpovedať divák, ktorý do Viedne zájde. Rozhodne nebude ľutovať. Podobne dlhá bola aj cesta tanečného života hrdinov Cervantesovho románu. Začneme hodne ďaleko v minulosti: Franz Anton Hilverding (1740), Jean Georges Noverre (1760), Louis Milon (1801), Filippo Taglioni (1807), Charles Didelot (1808), August Bournonville (1837), Paul Taglioni (1839), Jean Golinelli (1855) a prichádzame k prvému veľkému pokusu – Marius Petipa (1869). A teraz druhá kapitola od Petipu po Nurejeva: dôležité zastavenie pri znovu vzkriesení baletu s hudbou Minkusa: Alexander Gorski (1900), znovu Gorski (1902), Fjodor Lopuchov podľa Gorského (1923), ďalšie úpravy Ponomarjova, Guseva, Zakharova, a taktiež ďalšie verzie príbehu s inou hudbou – Aurel von Milloss (1947), Tatiana Gsovsky (1949), Ninette de Valois (1950), Sergej Lifar (1950), George Balanchine (1965).

Mnohorakosť, hľadanie, vylepšovanie, zdokonaľovanie. Nurejev sám o jedenásť rokov neskôr vo Viedni inscenoval druhú verziu. V roku 2011 jeho verziu oživil nový riaditeľ baletu Manuel Legris, ktorého Don Quijote sprevádzal celou jeho závratnou baletnou kariérou. Nurejev si zo Sovietskeho zväzu odniesol dôležitú devízu, dokonalú znalosť Petrohradskej baletnej tradície. Pripojil k nej svoje osobité videnie posunu klasického baletu, záujem o divadlo a ďalšie umelecké disciplíny i svoju nepokojnú tanečnú dušu. Z epizódy u Cervantesa o ťažkostiach Quitérie a Basilia, ktorá bola v mnohých verziách vytrhnutá z kontextu vychádza, ale ako je pre neho typické, vracia jej dramaturgický a divadelný rozmer. A tak je, i keď netancuje, hlavnou postavou rytier Don Quijote. Druhý nurejevovský faktor; vedľa baletnej Kitri je rovnocenným tanečným partnerom Basil. Vďaka svojej márnomyseľnosti zrušil výsadu primabalerín a postavil vedľa egocentrických žien seba a svojich nástupcov, ako rovnocenného partnera nielen v pas de deux, ale aj v počte variácií či javiskovom konaní. Nurejevov divadelný duch sa naplno rozvinul v scénach, ktoré posúvajú dej a nenechal seba zažiariť len vo virtuóznych tanečných oslavách klasiky. Pôsobivo interpretuje nielen Quijotovo hľadanie jeho vysnenej Dulciney, ktorá má dramaturgicky pôsobivú podobu Kitri (možno to je ten dôvod, prečo rytier logicky mladým pomôže k svadbe), ale realisticky v duchu commedie dell´arte vykreslil hlavne Kitrinho bohatého nápadníka Gamacha, Kitrinho lakomého otca a sprievodcu Quijota – Sancho Pancha.

Vo viedenskej verzii je celý tvar veľmi zovretý, nič nevyčnieva a tanečné plochy sa funkčne striedajú s pantomímou, ktorá posúva dej. Zároveň by to nebol Nurejev, ktorý by v spolupráci s Johnom Lanchberym nevyvinul veľké úsilie o hudobnú zložku. A tak nová inštrumentácia a vlastne celá hudobná dramaturgia Viedenčanom známeho Ludwiga Minkusa, ktorý sa blízko Viedne narodil a dokonca tam aj zomrel, sklamaný keď, Gustav Mahler posmešne odmietol jeden z jeho posledných baletov (neuveriteľná časová príbuznosť obidvoch skladateľov a diametrálna odlišnosť ich diela), je v cieli dokončenou snahou o pôsobivú zvukovo vyváženú hudobnú partitúru, ktorá rešpektuje dejový scenár choreografa. Nurejev sa neostýchal požičať si z Bajadéry celé pas de deux, či krátke pasáže od iných dobovo príbuzných skladateľov k vyváženej rovnováhe pre svoje umelecké zámery. Legris pôsobivo uchováva Nurejevov odkaz a kvalita jeho súboru môže ukázať mnohé nádherné, nesmrteľné miesta Nurejevovho tvorivého génia obzvlášť v tomto roku dvadsiateho výročia jeho predčasnej smrti.

Nurejevove inscenácie sú vždy, od choreografie na každý takt hudby až po inšpirácie nielen zo sveta baletu, žriedlom nápadov. Pôsobivé je zjavenie sa Dulciney Quijotovi v druhom dejstve, keď sa vznáša vďaka neviditeľnému partnerovi, súboj Quijota s veterným mlynom, scéna so strašidlami, či marionetová scéna v cigánskom tábore. Logicky je vypracovaný súboj Quijota s Gamachom a tým aj otvorená logicky cesta k svadbe Kitri a Basila. Jedno z najzvláštnejších miest je prechod z prvej scény tretieho dejstva do druhej scény – to jest do svadby, keď namiesto klišé svadobného veselia choreograf otvára obraz pôsobivým fandangom, ktoré má nielen kolorit Španielska, ale akýsi rituálny charakter predsvadobnej slávnosti. Obzvlášť práve charakterné tance sú majstrovsky choreografované. Seguidilla pre osem pánov, ku ktorým sa potom pridá osem dám, čardáš a cigánsky tanec opäť s ôsmymi pármi a sólistom. Brilantný a vôbec nie dejovo retardujúci je vpád Espadu s toreadormi na scénu, ku ktorým sa pridáva pouličná tanečnica s onou slávnou variáciou s dýkami. Už v Quijotovi Nurejev začína svoju prácu na port de bras, ktorá sa stáva nielen nutnosťou k predvedeniu jednotlivých figúr, ale dostáva sa mu kontrastného využitia ako ornamentu k pohybu a zároveň ako logického psychologického vyjadrenia stavu postavy. Niektoré pasáže (napríklad v Grand pas de deux v III. dejstve) sa môžu javiť neštandardne, ale v celkovej koncepcii zapadajú do seba ako puzzle. Od variácie s kastanetmi až k variácii s vejárom prejde cestu Kitri. Od roztomilej herecky pohybovej Moreny v prvom dejstve po jedno z najslávnejších a najznámejších pas de deux. Sociálne nerovná dvojica, bohatá Kitri a chudobný holič Basil, môžu sláviť na konci svadbu. Vložené pas de deux v druhom dejstve je logickým pokračovaním ich úteku z mestečka, keď prichádzajú do cigánskeho tábora, aby si najali pomoc a kúpili prestrojenie, k čomu Kitri ochotne obetuje svoje náušnice. Vyskúšajú si prestrojenie, pretože Gamacho s Kitriným otcom sú im v pätách i s bláznivým rytierom a jeho ešte bláznivejším pahltným Panchom. Nepoznajú ich, prestrojenie stačí. Kitri, ktorá nádhernými očami prebodáva Quijota, ktorému sa motá v hlave obraz jeho Dulciney. Snová scéna kúzelnej záhrady s dryádami, amorom a Dulcineou je funkčným a pôsobivým zastavením. V zvláštnej matematickej kompozícii sedemnástich dám vznikajú pohybové obrazy, v ktorých sa v dominujúcej úlohe strieda Dulcinea, kráľovná Dryád a Amor. Čo jediné škodí viedenskej inscenácii, je dnes už skutočne zastaraná scéna jedného zo stálych spolupracovníkov Nurejeva Nicholasa Georgiadisa. Na rozdiel od iných choreografových produkcií je zvláštne triezva, keď neodkazuje k realizmu doby, ale je akousi výtvarnou štylizáciou citujúcou Goyu. Dnes sa však na ňu dívať už nedá, zostalo z nej mŕtve torzo, ktoré nemá žiadny význam. Pre kostýmy sú ešte dnes použiteľné obzvlášť Georgiadisom milované baleríny silne dekorované geometrickými vzormi. Ale spôsob vnímania javiskového priestoru, naddimenzované symboly ako kanón, brána, lampy, mlyn, pouličné šiatre sú nepoužiteľné, hoc sa dajú vnímať ako oživený svet ilustrácií predstáv bláznivého Quijota. Režijne a choreograficky pôsobivá inscenácia interpretovaná výborným súborom by si zaslúžila adekvátnu výpravu.

Z premiérového obsadenia v roku 2011 zostáva Maria Yakovleva, rodáčka z Petrohradu. Keby v hierarchii súboru existoval titul primabalerína, patril by hlavne jej. Jej komplexné uchopenie Kitri, symbióza medzi tanečným stvárnením a hereckými nuansami pripomenula Kitri fenomenálnej primabaleríny Jany Přibylovej v Národnom divadle v Brne. Yakovleva sa nebojí stupiť na nohu Basilovi, ani ďalším. S vejárom šermuje i fackuje. Je to ojedinelá bojovná ženská v baletnej literatúre. Hrá sa s rekvizitami, hrá na gitaru a hrá na city i na nervy. Jej dokonalé technické tancovanie (skutočne dotočila fouette až do konca hudby), vysoká arabeska, zmysel pre štýl, detaily, učebnicové quijotovské sisonnes alebo entrelacé je zážitok a i keď by Nurejev najskôr nebol rád, ona úplne ovládne javisko. O jej balance ani nehovorím! Provokatívny a riskantný ťah zastaviť variáciu v treťom dejstve a spomaliť ju tak, aby stála pár sekúnd na passé a len veľmi pomaly zrýchľovala, je baletné sexuálne obťažovanie. Spôsob, akým pracuje s vejárom a zdôrazňuje ním svoje ženské danosti, o ktorých si je ako Kitri dobre vedomá, ako hrá na kastanety, ako sa vie prezliecť, zaliečať i uraziť je jedinečný. Dnes už málokedy v takom technicky obťažnom celovečernom balete vidíme taký sugestívny i herecký výkon. Vladimír Shishov vedľa nej zostal ako Basil trochu v tieni. Ono je ťažké takejto femme fatale, tentokrát v španielskom kostýme, konkurovať. Tanečníkov temperament i technické kvality mu ale dovoľujú venovať sa aj herectvu a vychutnať si úlohu sympatického holiča. Už v Luskáčikovi potvrdil, že náročné – možno hektické nurejevovské tancovanie je mu blízke a nemá problém s double tour en l´air do arabesky, všetkými tými cabriolami a allegrovými pasážami nôh. Shishov vo výbornej fyzickej kondícii zvláda všetky nástrahy a vyžaruje z neho úprimná obava z boja o ženu svojho srdca pred majetníckym Gamachom. Eno Peci ako Espada je typovo geniálne obsadený toreador: figúra, javiskové prezentovanie, sexappeal. Dumitru Taran ako Gamacho je komediant par excellence. Taká pohybová pantomimická štylizácia a vnútorná výrazovosť v takej neľahkej figúre si zaslúži obdiv. Pouličná tanečnica Ketevan Papava má opäť problém sa koncentrovať na detail a štýl. Je príliš rozlietaná a potrebuje vyčistiť technické chyby. Cigáň Mihail Sosnovschi so svojim naturálnym tancovaním sa ideálne hodí pre jeden výstup s ohnivým a fyzicky náročným tancovaním.Kráľovná Dryád Olga Esina je kráľovnou skutočnou. Jej zastavenie vo vysokom seconde en pointe, elegancia a muzikálnosť v neľahkom parte, kde po chybe niet cesty späť, je dôkazom technickej suverenity baleríny. Kiyoka Hashimoto ako Amor v allegrovej variácii dokázala nezapadnúť a zažiariť vedľa Yakovlevy a Esiny. Pancho – Christoph Wenzel je s Taranom akurátnym komediantom a dôležitou figúrkou v rozvrhnutí postáv. Don Quijote doputoval do Španielska z Česka. Kamil Pavelka v role, ktorú stvárňujú vyslúžilí tanečníci alebo špeciálni charakteroví tanečníci dokázal, že fyzická kondícia i zmysel pre výstavbu postavy, sú dôležité. Jeho Quijote je rozšafný opilec, trochu zurvalec, filozof i mysliteľ, rojko ale zároveň akčný rytier, ktorý nie je žiadny senilný. Nurejevov fór, že Quijote jazdí na koni je ďalším z roztomilých detailov, ktorými inscenácia oplýva. Pavelkov dojemný pohľad za miznúcou Dulcineou je popri technických brilantnostiach sólistov dôležitým aspektom inscenácie. I odkazom divákom hľadajúcim a túžiacim po kráse. Súbor sa prezentoval na konci sezóny vo vynikajúcej kondícii. Dámy excelovali na špičkách, páni zase v charakterných tancoch vysokým skokom, synchrónnosťou a všetci spolu očarili najmä v zbesilom závere.

Orchester pod taktovkou Kevina Rhodesa skutočne čaroval. Vo veľkom obsadení znel zvukovo pôsobivo, čaroval s jednotlivými nástrojmi, bicie a dychy boli zvukovo vyrovnané sláčikom a husľové sólo v grand pas de deux po tých všetkých hrozných nahrávkach, ktoré si vozia sebou tanečníci na gala, bolo ako rajská hudba. Pozornosť, ktorú dirigent od pultu venuje javisku, ako dýcha s choreografom a tanečníkmi, je príkladná. Potom sa spolu javisku a orchestru výborne komunikuje a môžu vytvoriť silné predstavenie v náročnej choreografickej partitúre, kde ide niekedy skutočne o nuansy tempa. Veselá a pozitívna nálada s akou orchester muzicíroval a tanečníci tancovali, bola nákazlivá aj pre hľadisko.

Ak ste stratili lásku či priateľa, je to ideálny balet. I a priori lineárny príbeh s predpokladaným šťastným koncom má svoje melancholické tóny. Keď podľahnete kúzlu nekomplikovaného príbehu, kúzlu krásnej predstavy a zabudnete ako Quijote na svoje besy, necháte sa unášať a budete fandiť peripetiám hrdinov, možno skutočne vyhráte boj so svojimi osobnými veternými mlynmi.

Hodnotenie autora recenzie: 90 %

Ludwig Minkus:
Don Quixote
Choreografie a režie: Rudolf Nurejev
Dirigent: Kevin Rhodes
Nastudování: Manuel Legris
Hudební nastudování: Ermanno Florio
Scéna a kostýmy: Nicholas Georgiadis
Wiener Staatsballett a posluchači baletní školy Wiener Staatsoper
Orchestr Wiener Staatsoper
Premiéra 28. 2. 2011 Wiener Staatsoper Wien
(psáno z reprízy 25. 5. 2013)

Don Quixote – Kamil Pavelka
Sancho Panza – Christoph Wenzel
Lorenzo – Franz Peter Karolyi
Kitri – Maria Yakovleva
Basil – Vladimir Shishov
Gamacho – Dumitru Taran
Přítelkyně Kitri – Maria Alati, Ioanna Avraam
Pouliční tanečnice – Ketevan Papava
Espada – Eno Peci
Cikán – Mihail Sosnovschi
Královna Dryád – Olga Esina
Amor – Kiyoka Hashimoto
Tři dryády – Alice Firenze, Yuki Sento, Prisca Zeisel

www.wiener-staatsoper.at

Foto Michael Pöhn