SND vzdává poctu zakladateli evropského moderního tance

Ďalší biografický titul na scéne SND: BESS – Pocta Rudolfovi Labanovi

V rámci festivalu Eurokontext sa Slovenské národné divadlo rozhodlo predstaviť biografický titul o živote reformátora Rudolfa Labana. Prvým biografickým titulom v tejto sezóne bol balet Nižinský – boh tanca. Tvorivý tím choreografky Šárky Ondrišovej a hudobného skladateľa Petra Grolla priniesol v mnohom veľmi zaujímavý pohľad na tanečnú osobnosť, ktorá je v našich končinách veľmi málo známa.

Kto bol Rudolf Laban?
Tanečný teoretik, reformátor a pedagóg. Mnohými pokladaný aj za zakladateľa moderného tanca v Európe. Laban sa narodil v roku 1879 v Bratislave, ktorá bola v tom období súčasťou Rakúsko-Uhorska.

Tancu sa začal venovať v Paríži, kde sa predstavil ako tvorivá osobnosť s novátorským pohľadom vnímania pohybu ako univerzálneho faktora, ktorý je prirodzeným spojovacím článkom mysle, emócie a tela. To, ako vnímame, myslíme a emocionálne reagujeme, utvára náš pohyb, ktorý sa, tým pádom, stáva naším prirodzeným vyjadrením.

Laban je vo všeobecnosti známy vďaka svojej notácii, spôsobu zaznačenia pohybu, Labanotation. Známe sú aj jeho výskumy zamerané na pracovníkov tovární a inak manuálne pracujúcich ľudí. Jeho metódy netreba vnímať len z hľadiska tanca, ale aj ako spôsob efektívnosti ľudského pohybu v každodennom živote.

Pôvodne orientovaný na maľbu a architektúru, no úzko spätý s pohybom a jeho vnímaním v kontexte divadelného umenia. Jeho tanečná tvorba a metódy, ktoré uplatňoval ako interpret a pedagóg, majú veľký význam a ovplyvnili mnohých ľudí z rôznych oblastí. Tak opisuje Labana jeho žiačka, Valerie Preston-Dunlop, ktorá je aj autorkou Labanovej biografie. Tá bola základom pre libreto inscenácie BESS.

Body Effort Space Shape
Choreografka Šárka Ondrišová sa rozhodla koncipovať inscenáciu – ako inak – netradičným spôsobom. Po príchode divákov do sály historickej budovy Slovenského národného divadla máme možnosť vidieť členov súboru v ich „civilných“ tréningových úboroch, ako sa fyzicky pripravujú na začiatok inscenácie. Tento veľmi zaujímavý nápad sa, bohužiaľ, ďalej nerozvinul.

Úvod do inscenácie spočíva v choreografkinom monológu k súboru. Povie mu, aby tancoval pre radosť, čo je síce pekné, ale to isté im mohla povedať mimo hlavnej scény. Súbor sa následne rozpŕchne, prezlečie do kostýmov a diváci sa dočkajú „oficiálneho“ začiatku. Voľba príťažlivého úvodu sa vo finále javí ako samoúčelná. Pozorovanie tanečníkov v ich „prirodzenom“ prostredí dokáže zaujať diváka. Preto je prekvapivé, že si tvorcovia nezvolili performatívnejší prístup. Napríklad tanečníci už v kostýmoch a možno „laboratórnejšie“ vyznenie.

Úvod do inscenácie nekorešpondoval s jej začiatkom, kedy sa stretávame s „malým“ Rudi Labanom (Matej Lehotský), hravým dieťaťom skúmajúcim svoje telo, jeho možnosti, dieťaťom hravým aj zádumčivým, pre ktorého je všetko vôkol zdrojom inšpirácie.

Počas celej inscenácie sa nás Ondrišová snaží viac-menej úspešne sprevádzať Labanovým životom, ale aj jeho vnútorným svetom, jeho myšlienkami. Samozrejme, že v takomto prístupe sa nedá vyhnúť abstraktnosti. Abstrakcie, emócie či nápady by spolu mali (za ideálnych podmienok) neustále komunikovať, viesť dialóg, pokojne aj polemizovať. Rozísť sa, aby sa následne mohli znovu spojiť v obsahu. Toto sa inscenácii BESS, bohužiaľ, nepodarilo naplniť.

Ondrišová dielo budovala na princípe jednotlivých obrazov, akoby ukážok, ktoré spolu súvisia, hoci na seba priamo nenadväzujú. Problémom je dramaturgia diela, ktorá nie je dostatočne vybudovaná a postrádala logicky plynúci tok.

V inscenácii vznikajú hluché miesta, ktoré nevyplní ani samotná choreografia, ktorá, žiaľ, nie je svojbytná a má veľmi repetitívny charakter. Môžeme sa domnievať, že sa tvorcovia pokúšali citovať Labanov pohybový slovník, no na umocnenie zážitku z tanca to nestačilo. Navzdory tomuto faktu má inscenácia BESS jednoznačne určenú tému, a to je potrebné oceniť. Otvára divákovi iný obzor, pokladá otázky, ktoré sa nebojí nechať bez odpovede, a prinúti diváka zamyslieť sa.

Za nedostatok by sa dal považovať fakt, že inscenácia je bez vedomosti o Labanovi nezrozumiteľná, preto treba venovať čas informáciám v bulletine, ktoré v tomto prípade divákovi pomôžu v celkovej orientácii.

Šárka Ondrišová sa v bulletine vyjadrila, že jej cieľom bolo vzbudiť väčší záujem o postavu Rudolfa Labana, a to sa jej podarilo nad očakávania.

Výtvarná stránka inscenácie
Dominantou inscenácie BESS je vizuálna stránka jednotlivých obrazov. K silnému zážitku prispieva najmä scénografia a kostýmy, ktoré vytvorila Eva Kudláčová-Ráczová. Majstrovsky spojila abstraktné s reálnym, jej scénografia je nápaditá, vizuálne pútavá a aktuálna. Pomocou kresla, dobovej lampy či stolíka dokázala vytvoriť vzťah medzi vnútorným svetom Labana a realitou.

V jej prístupe akoby dominovala téma nahliadnutia nielen na život a tvorbu Rudolfa Labana, ale aj na účinkujúcich. Obrovské zrkadlo je najvýraznejším komunikačným kanálom medzi javiskom a hľadiskom a dáva divákovi možnosť vidieť dielo z inej perspektívy.

V scéne, ktorá sa zaoberá Labanovým pobytom v Paríži, má zrkadlo funkciu okna, dotvára vizuálnu zaujímavosť, dokonca sa scénografke podaril dosiahnuť efekt, akoby sa v ňom odrážala Seina, na ktorej sú odrazy pouličného osvetlenia. Vzniknutý efekt „odrazu v odraze“ a zároveň presvitajúce siluety tanečníkov sú zaujímavé vo svojej rôznorodosti.

Zlatým klincom je premietanie Labanotation, priamo viazanej na pohyb tanečníka. Tieto obrazce vytvárajú výtvarné krásno vo svojej jednoduchosti, aby sa napokon spojili v zložitú partitúru zapísaného pohybu. So vzorcami sa pracuje jemne a efektívne, sú leitmotívom, tak ako biela špirála v úvode. Symbol večného pohybu, toku ľudského života, alebo možno aj náznak zlatého rezu. Ukázať dokonalosti pohybu cez vonkajšie ilustratívne prostriedky akoby bolo priamym odkazom Labanovej tvorivosti.

Nabitá a úžitková scénografia zaostávala len v obraze s názvom Lono prírody, kedy sa tvorcovia rozhodli pre projekciu (asi) trávnatého povrchu, ktorý však svojou ostrosťou a grafickou úrovňou evokoval skôr reklamu mobilného operátora. Pritom by bola priamočiarosť efektívnejšia. Ak je potrebné ukázať prírodu, prečo tvorcovia nevolili skutočnú prírodu? Nevyužili motív, že človek je odrazom prírody. Nerozhodli sa zariskovať, pohrať sa s inou optikou, ktorá je práve modernému tancu blízka.

Rovnako zamrzel moment, kedy sa na komunikačné schopnosti zrkadla akosi pozabudlo a takmer celé druhé dejstvo len reflektovalo pohyb súboru.

Kostýmy k inscenácii sú originálne, zaujímavé, vizuálne príťažlivé, ale aj praktické. Kudláčová-Rácová kostýmy koncipovala v troch úrovniach – reálnej (v prípade Labanovej matky, Labana či Mary Wigman), snovej (Lono prírody) a abstraktnej (Derviši). Pracuje s náznakmi, napríklad v prípade vojakov, ale aj s priamou citáciou nacistického orla, na chrbte Ilinci Gribincei, ktorá reprezentuje postavu Kráľovnej noci (femme fatale), ako aj fašistickú diktatúru.

Hostia a súbor baletu SND
BESS nám predstavuje Labana v troch úrovniach: ako chlapca (Matej Lehotský), mladého muža (Rado Piovarči) a staršieho Labana (Róbert Kováč). Výkon Mateja Lehotského bol veľmi príjemný, ale skutočnou súčasťou diania bol Róbert Kováč. V jednoduchosti svojej interpretácie sa mu podarilo reflektovať Labana ako tvorivú osobnosť, človeka s príjemnou energiou, ktorú sa mu určitým spôsobom podarilo odovzdať divákovi.

Magdaléna Čaprdová podala plnohodnotný výkon, ktorý v sebe niesol ako jemnú dávku neurózy, tak aj hlbokú a dojemnú emóciu. Svojím výkonom nepresvedčil Rado Piovarči, ktorý si nebol vedomý kontextu svojho pôsobenia na scéne a za dominantnou Magdalénou Čaprdovou výrazne zaostával.

Jeho spoluúčinkovanie na scéne s profesionálnymi tanečníkmi ani nemohlo mať iné následky. Aj v jednoduchej choreografii ho súbor dokázal s ľahkosťou prevalcovať. Takto koncipovaná inscenácia bola práve voči Radovi Piovarčimu neférová.

Balet Slovenského národného divadla naopak ovládol scénu pri každej príležitosti, či už to boli páni v obraze Derviši, alebo strhujúca Ilinca Gribincea, Chelsea Andrejič či Bethan Smith, ktorá svojím výkonom v tomto titule veľmi pozitívne prekvapila.

Šárka Ondrišová sa rozhodla nevyužiť tanečné schopnosti a potenciál súboru baletu Slovenského národného divadla, ktorý akoby zastával funkciu druhých huslí, technického personálu a zboru. I tak bol výkon Baletu Slovenského národného divadla dominantný, presvedčivý a profesionálny.

Po náročnej sezóne, ktorá v sebe obsiahla tri premiéry, sa aj s touto treťou a poslednou vyrovnali so cťou a na úrovni a nebáli sa vstúpiť do rizika. Šárka Ondrišová so svojím tímom vytvorili zaujímavý divadelný počin a obohatili repertoár Baletu Slovenského národného divadla o ďalšiu kvapku potrebnej rôznorodosti.

Hodnotenie autorky recenzie: 55 %

Festival Eurokontext 2016
BESS – Pocta Rudolfovi Labanovi
Choreografia a réžia: Šárka Ondrišová
Hudba: Peter Groll
Scéna a kostýmy: Eva Kudláčová Rácová
Projekcia: Michal Židzik
Svetelný dizajn: Robert Polák
Balet Slovenského národného divadla
Premiéra 27. mája 2016 historická budova SND Bratislava

Rudolf Laban-chlapec – Matej Lehotský (alt. David Dubjel)
Rudolf Laban – Rado Piovarči (alt. Jonatan Lujan)
Rudolf Laban st. – Róbert Kováč
Mary Wigman – Magdaléna Čaprdová (alt. Ana-Sanziana Beschia)
Kráľovná noci – Ilinca Gribincea (alt. Katarína Kaanová)

www.snd.sk