Storočnica opernej Areny
Spomedzi festivalov pod letným nebom je vari najpopulárnejší ten vo verónskej Arene. Práve 10. augusta oslávi svoju opernú storočnicu, keďže práve v tento deň z iniciatívy známeho tenoristu Zenatella sa tu uskutočnilo predstavenie Verdiho Aidy a založilo tradíciu letných operných hier. Pravda, v dôsledku dvoch svetových vojen sa v týchto dňoch prebiehajúci ďalší ročník vyštveral len k číslu deväťdesiat jedna. Historicky prvé predstavenie malo patričný lesk nielen vďaka umeleckej kvalite (dirigoval Tulio Serafin), ale bolo aj veľkou spoločenskou udalosťou, ktorú si nenechali ujsť napríklad Maxim Gorkij či Franz Kafka, aby sa tak pripojili k osobnostiam (vrátane predposledného rakúskeho cisára), ktoré navštívili Arenu ešte v jej predopernej histórii. Festival si naozaj zaslúži, aby sme si ho v týchto historických súvislostiach pripomenuli.
Arena di Verona
Verónska Arena bola postavená v augustiánskej dobe, čiže v prvom storočí po Kristovi ako jeden z dokumentov antickej architektúry, ktorej dielami je Taliansko priam posiate. Objekt prešiel búrlivou históriou, ktorej nežičila ani príroda (povodeň rieky Adige v roku 589 a séria zemetrasení v 12. storočí). Od roku 1228 potom priebežne prešla viacerými čiastočnými rekonštrukčnými prácami a bola využívaná na rôznorodé účely. Napríklad v roku 1278 bolo v jej priestoroch popravených dve sto príslušníkov kacírskych patarinov (sekta reformátorov cirkvi na spôsob známejších juhofrancúzskych katarov). Neskôr sa do priestorov amfiteátra nasťahovali prostitútky, zato významnejším činom bolo poriadanie giostre (rytierske hry, ktoré v každom talianskom meste mali direrencovanú podobu) v rokoch 1590-1716, neskôr aj býčie zápasy, ktoré si so záujmom pozrel Goethe (1789) i Napoleon (1805). Akýmsi prológom k neskorším operným festivalom bola prezentácia slovno-hudobnej kompozície Gioachina Rossiniho uvedená v roku 1822. A potom po necelom storočí nastupuje éra operných festivalov. Podľa „legendy“ tenoristovi Giovannimu Zenatellovi (pôvodne začínal ako barytonista, potom bol slávnym Otellom) pri potulkách po schodisku amfiteátra vypadol z ruky strieborniak, ktorého zvuk vydal krásny zvuk. Očarený skvelou akustikou spevák inicioval usporiadanie predstavenia Verdiho Aidy (sám spieval Radamesa) a následne sa stal umeleckých šéfom a riaditeľom festivalu, na ktorom každé z operných predstavení môže sledovať po dva letné mesiace dvadsať dva tisíc návštevníkov.
Festival v minulosti a dnes
Profil festivalu v jeho prvých desaťročiach bola dosť odlišný od jeho dnešnej podoby. Platí to o dramaturgii i o umeleckej úrovni, ale tiež o publiku, ktorému je určený. Kým v minulosti to býval festival pre operných labužníkov, dnes je to skôr podujatie pre širšie turistické publikum, ktoré ani možno nezaregistruje, že jeho umelecká úroveň už nie je taká jedinečná, ako tomu bývalo v minulosti. Stačí ak porovnáme spevácke obsadenie tohoročných predstavení s tými minulými. Hoci nechceme podceňovať umenie dnešných interpretov, predsa je iné počuť ako Radamesa Fabia Sartoriho na jednej a Franca Coreliho, Carla Bergonziho, Franca Bonisolliho, Plácida Dominga na druhej strane. Podobne tohoročná Traviata so sopranistkou Lana Kos nemôže súperiť s Violettou Marie Callas alebo Renaty Scotto a Zachariáš v Nabuccovi dnes solídneho basistu Carla Colombara neznesie porovnanie s Giuliom Nerim alebo Nicolom Ghiaurovom. Podobne vojvoda z Mantovy Raimondiho, Lauri Volpiho či Arragala bol „z iného cesta“ než dnešný predstaviteľ Saimir Pirgu. Oproti minulým hviezdnym predstaviteľkám Turandot (Gigna, Callas, Marton, Dimitrova, Janku) stála v roku 2012 len Giovanna Casolla, oproti Kalafovi Corelliho a Dominga len Carlo Ventre. Ešte väčší rozdiel je však v ponúkanom repertoári. Kým v prvých dekádach sa popri populárnych tituloch uvádzali aj menej divácke opery, dnes je dramaturgia festivalu až radikálne zredukovaná na osem deväť najznámejších oper svetového repertoáru. V minulosti sa v aréne uvádzali aj diela veristov (André Chénier od Giordana, Isabeau a Piccolo Marat od Mascagniho, Lorelay od Catalaniho, Incantesimo od Montemezziho a Francesca da Rimini od Zandonaia), opery belcantového operného predverdiovského tria (Mojžiš, Norma, Favoritka, Nápoj lásky), menej populárne, hoci na operných javiskách dnes pomerne často uvádzané Verdiho diela (Don Carlos naposledy v roku 1992, Simon Boccanegra 1973, Lombarďania 1984), skvosty francúzskej opery (diela Masseneta, Meyerbeera, Gounodov Faust naposledy v roku 1959), ba dokonca opery Wagnera (Parsifal v 1924, Majstri speváci v 1931, Tannhäuser v 1938, Valkýra v 1950, Lohengrin naposledy 1963). Medzi kuriozity patril uvedenie Ponchielliho opery Figliol prodigo (1919) či Boitovho Nerona (1926). Celkove sa na festivale ďaleko najviac uvádzala Aida (päťdesiat tri ročníkov), nasleduje Nabucco (21x), Carmen (20x), Turandot (16x), Traviata a Rigoletto (po 15x), Trubadúr a Tosca (po 13x), Bohéma (12x) a Cavalleria rusticana (11x). Od variabilnejšieho repertoáru a superkvalitného obsadenia sa dnes kladie dôraz na spektakulárnosť javiskového predvedenia, avšak nie v smere nejakej objavnej koncepcie, ale s dôrazom na využitie techniky, priestoru obrovského javiska a svetelných či iných efektov na ohúrenie zrakového aparátu poslucháča, v čom vynikajú popisným realizmom vyšperkované réžie Franca Zeffirelliho.
Verona a my
Najprv si pripomeňme, že v amfiteátri spievali aj významní slovenskí a českí speváci. Predovšetkým Peter Dvorský (Alfréd), a litovský Bratislavčan, už nebohý Segej Larin (Don José), Sergej Kopčák (Colline, Ramfis), Dalibor Jenis, ale aj Gustáv Beláček, z českých umelcov Jarmila Novotná (Gilda v 1928) a geniálna Turandot Hana Janků (1969 v alternácii s Birgith Nilsson a znova v 1975). Inou kapitolou je, že na Slovensku či už Bratislave alebo na Zámockých hrách zvolenských sme privítali viaceré osobnosti, ktoré hojne spievali na verónskom letnom festivale. Z tých, ktorí stáli na doskách Slovenského národného divadla, spomeňme superdramatického tenoristu Giuseppe Giacominho, ktorý hosťoval v SND ako Alfréd vo veku dvadsať sedem rokov, jedinečného dramatického barytonistu Silvana Caroliho (v SND ako Jago), Lea Nucciho (ešte v 2012 skvelý Foscari), kedysi vedúci svetoví barytonisti Capucilli a Millnes (oboch pritiahol do SND Peter Dvorský začiatkom 90. rokov). Na Bratislavských hudobných slávnostiach v roku 1975 hosťovala málo výrazná Stefania Toczyska ako Carmen, aby o deväť rokov neskôr už v tejto úlohe triumfovala vo Verone. Do tejto kategórie patrí aj častý hosť opery Slovenského národného divadla Ernesto Grisales (vo Verone Radames v roku 2000, u nás Kalaf, Radames a Canio). Bohaté priehrštie spevákov, ktorí k nám prišli „z Verony“ namierilo si to na Zvolenské hry zámocké. Boli to predovšetkým tenoristi Mario Malagnini, Alberto Cupido, Maurizio Graziani, barytonisti Alberto Gazale, Carlo Guelfi, Paolo Gavanelli, Vittorio Vitelli, sopranistky Martha Colalillo, Olivia Stapp, Iano Tamar, basisti Franco de Grandis, Riccardo Zanellato a ďalší.
Večerné predstavenia vo verónskom amfiteátri majú neopakovateľné atmosféru aj napriek tomu, že z hľadiska interpretačného, dramaturgického a hlavne inscenačného už nepredstavujú niekdajšiu superkvalitu. Ak však nevieme vydržať bez opery ani v letných horúčavách, poberme sa do mesta Romea a Júlie, kde okrem pekných kostolov a malebných uličiek na Piazza Bra stojí starý rímsky amfiteáter, dnes už presne jedno storočie sídlo najznámejšieho operného festivalu pod hviezdnou oblohou.
Foto archív
