Sto padesát let Mascagniho

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Sto päťdesiat rokov Mascagniho (1863-1945)

Jubilujúceho zakladateľa operného verizmu bežne pokladajú vo svete za skladateľa jedinej opery – Cavallerie rusticany (po slovensky Sedliacka česť, v češtine Sedlák kavalír) skomponovanej na námet Vergovej poviedky (1880) a potom drámy (1884). Sedliacka česť mala v máji 1890 premiéru v rímskom divadle Costanzi (dnes Opera di Roma), ktorého umeleckým riaditeľom bol potom Piotr Mascagni v rokoch 1909-1910.Už v nasledujúcom decembri 1890 dielo naštudoval Mahler v Budapešti a v roku 1891 ho uviedlo tristo divadiel (!). Následne vzniklo v Taliansko viacero kópii tohto diela od dnes neznámych druhoradých skladateľov. Pri storočnici premiéry Cavallerie uviedol v Livorne svoju operu Vlčica (takisto podľa veristu Vergu) aj súčasný skladateľ Marco Tutino, a toto dielo sa v roku 2008 ocitlo aj na repertoári Moravskoslezkého divadla v Ostrave. Hoci česká hudobná estetika už od počiatku hľadela na veristov a Pucciniho cez prsty, v Ostrčilovej ére Národného divadla (1900 – 1912) Cavalleria bola štvrtou najhranejšou zahraničnou operou (po Hoffmannových rozprávkach, Oneginovi a Carmen) pred dielami Mozarta, Verdiho, Wagnera i Pucciniho. Na Slovensku naštudoval dielo v druhej sezóne existencie Slovenského národného divadla (1921 – 1922) Milan Zuna, pričom premiéra sa konala v Košiciach a inscenácia sa v priebehu 20. rokov niekoľko razy obnovovala. Ďalšie uvedenie diela bolo potom v SND v 1941 a 1947. Sám som už zažil bratislavské premiéry v rokoch 1961, 1984, 1998 a 2006 režírované postupne Fischerom, Kriškom, Věžníkom a Chudovským, z hudobných naštudovaní bolo najlepšie to posledné Lenárdovo. Pokiaľ ide o svet, v štatistikách za posledných päť rokov je Cavalleria medzi najhranejšími operami na 24. mieste, no pred takými dielami ako sú Faust, Valkýra, Blúdiaci Holanďan, Don Carlos, Norma, Don Pasquale, Hoffmannove rozprávky, Piková dáma, Fidelio. V nahrávacích štúdiách Celletti vo svojej práci Opere in disco napočítal medzi rokmi 1929 a 1983 až 31 nahrávok opery, medzi ktorými považuje za obzvlášť vzácnu (napriek pomalým tempám) nahrávku z roku 1940 dirigovanú samotným skladateľom vo veku sedemdesiatsedem rokov. Pätnásť rokov predtým si Mascagni na pozvanie Oskara Nedbala prišiel (po Prahe, Varšave a Budapešti) Cavalleriu zadirigovať aj do Slovenského národného divadla.

Bol však Mascagni naozaj len tvorcom tejto jedinej opery? Na zahraničných operných javiskách sa sem-tam objaví aj jeho Amico Fritz a Iris, pred pár rokmi v Ríme uviedli Amicu, v roku 2002 v rodnom Livorne dokonca nevydarené Masky. Skladateľ totiž skomponoval celkove až pätnásť opier, jednu operetu, tri kantáty, hudbu k filmu Rapsodia satanica, viacero klavírnych skladieb a piesní a zopár opusov chrámovej hudby. Čo z toho poznáme na Slovensku a čo z toho stojí zato si vypočuť?

Vďaka iniciatíve prvého talianskeho veľvyslanca v Slovenskej republike Ratzenbergera dirigent Marián Vach s orchestrom Komornej opery a dvoma sólistami Slovenského národného divadla uviedol v polovici 90. rokov v Dóme sv. Martina Mascagniho Messa di Gloria skomponovanú v roku 1888 (uvedenie zopakovali v Banskej Bystrici v 2012), približne v tom istom čase talianska sopranistka Mara Zampieri v piesňovom recitále tvoriacom program Bratislavských hudobných slávností odspievala v opere SND viacero piesní „mladej talianskej školy“ a medzi nimi i piesne Mascagniho. Napokon na opernom poli dramaturg Zvolenských hier zámockých Jaroslav Blaho v roku 2002 zostavil program pozostávajúci z ukážok z diel Mascagniho a Leoncavallovej Bohémy. Z opier toho prvého odzneli ukážky z Priateľa Fritza a z opery Iris vrátane slávneho Hymnusu na slnko, ktorý bol na Olympiáde v Ríme v roku 1960 oficiálnou hymnou podujatia. A v roku 2008 sa Mascagniho opera Silvano ocitla dokonca na repertoári Štátneho divadla v Banskej Bystrici. Pokiaľ ide o Českou republiku, nedisponujem analogickými údajmi, avšak v talianskych materiáloch som našiel poznámku o uvedení skladateľovej opery Rantzau v Prahe už rok po jej svetovej premiére, to jesť v roku 1893.Aj keď Mascagni bol nepochybne priekopníkom operného verizmu, dnešní talianski operní historici a kritici považujú za veristickú len časť jeho operného diela. Hoci nedospeli k jednotnému názoru, väčšina z nich pokladá popri Sedliackej cti za veristické opery jej „námornícku verziu“ najslávnejšieho diela, teda operu Silvano (1895 La Scala), veristickú modernejšiu verziu príbehu Romea a Júlie Rantzau (1892, Florencia), z ktorej na platniach existuje skvelý duet v obsadení Domingo, Scotto), s istou toleranciou aj Priateľku (premiéra 1905 v Monte Carlo) a ako návrat k verizmu Malého Marata (1921, Teatro Costanzi, Rím). Pomerne často hrávaného Priateľa Fritza (1891, Costanzi) s priam belliniovským čerešňovým duetom, dvoma lyrickými áriami Suzel, peknou tenorovou áriou a záverečným duetom, ktorý je rozvláčny alla Wagner, označujú za operu na spôsob Gounoda, Masseneta či Bizeta, v Buenos Aires premiérovanú Isabeau (1911, Buenos Aires), z ktorej sa občas uvádza tenorova ária (napríklad aj na Supraphonovom profile Gaetana Bardiniho) ako operu symfonicko-expresionistickú, podľa Gabriela D´Anunzia napísanú Parisinu (premiéra 1913 v La Scale) jednoznačne za expresionistickú, pričom najväčší bojovník za uznanie Mascagniho bergamský dirigent Gianandrea Gavazzeni ju hodnotil (vo svojej knihe o „veristoch“ s názvom Nemici della musica čiže Nepriatelia hudby) ako hudbu s nadväznosťami na Dukasa, Richarda Straussa a Wagnera.

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Související články


Napsat komentář

Reklama