Stravinskij na druhou

Dva večery, dvaja autori, dve diela, jedna legenda. Takto úvodom, veľmi stručne by som charakterizoval svoju poslednú návštevu divadla, ktorá vo mne zanechala jedinečné emócie, rezonujúce dodnes. S odstupom času nachádzam objektívne dôvody prečo si zmieňovaný zážitok zaslúži viacero postrehov, o ktoré sa v nasledujúcich riadkoch rád podelím.

V dňoch 5. a 6. apríla 2025 v Rusovciach na domovskej scéne Slovenského ľudového umeleckého kolektívu, boli odpremiérované dva tituly z pera významnej postavy modernej hudby 20. storočia, Igora Fiodoroviča Stravinského. Osobitý a nápaditý štýl vlastný skladateľovi sa výraznou mierou zapísal do hudobnej histórie, ktorú ovplyvnil na ďalšie dekády. Vyznačuje sa predovšetkým komplikovanou rytmikou zastierajúcou melodickú zložku a zreteľnými dynamickými kontrastmi funkčne zodpovednými za dramatizáciu hudby. Nemožno opomenúť slovanskú folklórnu tradíciu, ako silný inšpiračný zdroj, po ktorom Stravinskij častokrát siahal. Kompozícii dominuje pestré striedanie rytmických motívov v protiklade so sporadickým výskytom pravidelnej frázy, čo násobí emocionálny rozmer tvorby a umocňuje psychologický účinok hudby na diváka. Netradičné a experimentálne postupy autora sa časom dokázali presadiť a podnietili reformu, ktorá zásadne inovovala dovtedy zaužívané spôsoby kompozičného myslenia, následkom čoho vybočila hudobná konvencia zo zaužívaných estetických štandardov doby. Odkaz génia dodnes vzbudzuje polemiky a priťahuje pozornosť odborných kruhov i umeleckej obce.

Uvedenie Stravinského titulov v slovenskom tanečnom umení so sebou prináša značnú mieru zodpovednosti. Naposledy sa ju rozhodli na seba prevziať interpreti zo SĽUK-u, čo môže vyvolávať viacero otázok. Avšak už v minulosti sme neraz pri spomenutom telese boli svedkami spracovania originálneho námetu s využitím moderného pohybového slovníka, zachádzajúc mimo svoju tradičnú inscenačnú linku, ktorej dominovali prvky hudobno-tanečného folklorizmu. Spomeniem napríklad celovečerné programy Strom (1999) a Cirkus svet (2002) od významného slovenského choreografa Jána Ďurovčíka, či príbeh o stvorení sveta Genezis (2017) od Ladislava Cmoreja, predstaviteľa mladšej generácie choreografov. Z aktuálneho repertoáru súboru nemôžem opomenúť scénickú fresku Pašie (2022) v choreografiách od Stanislava Marišlera, Jána Blaha a Libuši Bachratej i etablovaného Ladislava Cmoreja, ktorý odvážne vniesol do predstavenia súčasný tanec. Samozrejme, stále sa bavíme o unikátnej prezentácii SĽUK-u, balansujúcej na hrane experimentálnosti umeleckého spracovania (námet, choreografia, hudobná úprava i kompozícia, kostým, scéna), čo je pre popredného reprezentanta čerpajúceho z tradičnej ľudovej kultúry Slovenska trúfalé a v kontexte osobitej tvorby aj avantgardné.

Stravinského dvojvečer otváral Igor Holováč, bývalý sólista, neskôr baletný majster Slovenského národného divadla v Bratislave a absolvent Katedry tanečnej tvorby VŠMU, v súčasnosti tu pôsobiaci ako pedagóg a doktorand. S tým súvisí aj fakt, že uvedenie inscenácie bolo zároveň aj jeho umeleckým výkonom k dizertačnej skúške. Choreograf si zvolil balet Petruška, ktorý bol vytvorený Baletnou spoločnosťou Sergeja Ďagileva v parížskej sezóne roku 1911. Aj keď autorom pôvodnej choreografie bol legendárny Michael Fokin, Igor Holováč sa rozhodol ísť vlastnou cestou. Inšpiráciou sa mu stala téma manipulácie, výsostne aktuálna aj v dnešných časoch a s ňou spojený strach z toho, že všetci sme manipulovateľní. Opodstatnené obavy vyvoláva aj vedomie, ako sa z každého z nás môže stať manipulátor. Otázkou zostáva, či sa niečomu takému dokážeme vzoprieť. Päťdesiat minút predstavenia ponúka sofistikované indície, analyzujúce načrtnutú dilemu, no záver zostáva nemenný. Odpoveď musí hľadať každý sám v sebe.

Príbeh troch oživených bábok na jarmoku v Petrohrade, končí tragickou smrťou Baleríny, o ktorej srdce bojujú komický, no nešťastný Petruška a mocný, ale necitlivý Maur. Pomyselným víťazom sa stáva kúzelník, ľstivý manipulátor, v ktorého rukách nakoniec končia všetky bábky schopné citu a lásky. Zámer odlíšiť štyroch sólistov v kostýme i tanci sa vydaril na výbornú, čo napomohlo zreteľnému čítaniu deja. Farebné kontrasty i rozmanitý pohyb vyčnievali z čiernej elegancie a synchronizácie tanečného zboru. To všetko podčiarknuté jednoduchým, no účinným svetlom a projekciou na pozadí. Čistej scéne dominoval veľký stôl a päť menších stolčekov, s čím sa veľmi umne pracovalo počas celého predstavenia. Autorský rukopis režiséra i choreografa Igora Holováča najlepšie definuje použitý neoklasický pohybový slovník obohatený ojedinelými prvkami folklóru postavený na protikladoch tanečného prejavu. Dynamicky švihové „staccatové“ pohyby strieda elegancia ladných a pozvoľných „roundov“. S tým taktiež integruje bohaté využitie skokov i náročnej partnerskej techniky. Naviac umocnené cez expresívne gestá i jedinečný výraz sólistov, vďaka čomu sa špecifikoval naturel postáv, tak potrebný pre individualitu stvárnenia každej jednej role.

Na tomto mieste by som chcel vyzdvihnúť interpretáciu kvarteta hlavných postáv, ktorí nezaostali za očakávaním a svedomito sa popasovali s výzvou, pred ktorú boli postavení. Na výslednej symbióze baletu participuje Stravinského hudba, miestami hravá optimistická, miestami ťažká melancholická, no vždy kopírujúca melodickú linku. Jednotlivé umelecké zložky sú v Petruškovi citlivo spojené do kompaktného harmonizujúceho celku, ktorý u diváka zanechá pamätnú spomienku a vyvolá početné emócie.

Po prestávke sa ako druhá v poradí uviedla Hana Vidová, taktiež bývalá absolventka Katedry tanečnej tvorby VŠMU v odbore Choreografia baletu. Autorka patrí medzi najmladšiu, nastupujúcu generáciu úspešných tvorcov, čo dokázala v posledných rokoch hneď niekoľkokrát. Z najvýznamnejších počinov spomeniem choreografiu Inside Out (2023) uvedenú v rámci projektu Fashion Ballet pre Slovenské národné divadlo a rovnomennú tanečnú adaptáciu (2023) na námet kultového románu 1984 od Georgea Orwella, premiérovanú v Štátnej opere. Pre Stravinského dvojvečer si z pestrého repertoáru choreografka vybrala ikonické dielo Svätenie jari, ktoré pôvodne vzniklo ako symfónia, neskôr balet v choreografii Václava Nižinského uvedený roku 1913 v divadle Champs Elyssées v Paríži. Inscenácia čerpala námet v polyteistickej mytológii predkresťanského obdobia starého Ruska. Rituálna obeta mladej panny mala za dôsledok zaistiť kolobeh striedajúci zimu s letom, ako aj obnoviť plodnosť zeme pre prichádzajúci agrárny rok. Symbolika magického obradu má fatálne vyvrcholenie končiace sa smrťou nevinnej devy, funkčne i významovo tak nevyhnutnej.

Rozporuplný výjav ruskej histórie vzbudzuje vášne i záujem znalcov aj v dnešných časoch a opakovane sa stáva inšpiračným zdrojom hodným pozornosti umeleckých kruhov. Príznačná popisná dejovosť, silne emocionálna symbolika a technicky náročný pohybový slovník okorenený poriadnou dávkou živelnosti za sprievodu ťažkej, miestami až brutálnej Stravinského hudby, vyvolávajú u diváka psychedelický zážitok a posúvajú dielo za hranice všednosti. Hana Vidová zvolila veľmi prezieravo funkčný a energický pohyb vychádzajúci zo súčasného tanca pričom využíva prvky baletu a účelné zložky animálnosti i akrobacie, založené na fyzických dispozíciách interpretov. Dynamickú krivku baletu autorka rozumne ohýba kinetickou variabilitou, t. j. účinným kontrastom plynulých, viazaných a ostrých, fragmentárnych pohybov. 

Tematicky zvolený vzdušný kostým z ľanového materiálu pocitovo veľmi vhodne ilustruje pohanské časy, čím sa dosiahla náležitá sakrálna atmosféra praktizovaného rituálu. Jednoduchú, strohú scénu atakujú opakujúce sa vpády šiestich temperamentných párov, ktoré so sebou prinášajú magický charakter v bohatých, interpretačne náročných partnerských i skupinových variáciách. Nad tým všetkým opäť raz vyčnievajú sólisti. Výrazovo presvedčiví, technicky akceptovateľní, umelecky hodnoverní.

Hana Vidová sa pod ikonické dielo podpísala vlastným autorským rukopisom, pričom rešpektovala predlohu. Svojou originalitou dodala inscenácii novú atraktívnu podobu, ktorá jej vôbec neubrala na kvalite. Svätenie jari tak prinieslo na divadelné dosky skutočne výživný, emočný zážitok, uspokojujúci aj náročného diváka. Tridsať minútové dielo je individuálnou výpoveďou, svojbytným kultúrnym manifestom mladej generácie s úctou a bázňou hľadiacou na hudobné majstrovstvo skladateľa.

Na záver sa patrí dodať, že víkendový dvojvečer venovaný Igorovi Fiodorovičovi Stravinskému mal v sebe niekoľko nádherných momentov, ktoré sme mali možnosť vzhliadnuť i precítiť. Neutíchajúce „standing ovation“ je dôkazom toho, že autori sa svojmu remeslu skutočne rozumejú a s výborne pripraveným tanečným súborom SĽUK dokázali zinscenovať nevšedný divácky zážitok, ktorý obstál aj ako pocta legende.

Petruška
Choreografia a réžia: Igor Holováč
Hudba: Igor Fiodorovič Stravinskij
Dramaturgia: Eva Gajdošová
Scéna a kostýmy: Peter Čanecký

Obsadenie
Petruška: Kristián Sorokáč
Balerína: Sofia Benkovská
Maur: Dominik Lukáč
Kúzelník: Dávid Bosák
Zbor: členovia tanečnej zložky SĽUK-u

Svätenie jari
Choreografia a réžia: Hana Vidová
Hudba: Igor Fiodorovič Stravinskij

Obsadenie
Šaman: Vladimír Frištik
Mladá panna: Valéria Nedobová
Sestra: Gabriela Janíčková
Priateľ: Dávid Bosák
Zbor: členovia tanečnej zložky SĽUK-u

Písané z premiéry 6. apríla 2025, Divadlo SĽUK.