It Was a Perfect Day!
Mitbarberot izraelských nezávislých tvorkýň a performeriek Michal Herman a Anat Grigorio je choreografia, ktorá v sebe nesie vzácnu schopnosť nebrať samu seba príliš vážne. Už samotný názov možno z hebrejčiny preložiť ako „cestou sa stratiť“ a práve tento princíp sa stáva nosnou líniou celého diela.
Choreografická dvojica dvoch nezávislých umelkýň pôsobiacich na scéne od roku 2019 výrazne čerpá zo svojich bohatých scénických skúseností. Technická vyspelosť ich prejavu v tomto diele však neslúžila ako demonštrácia virtuozity. Naopak! Umožnila im vedome balansovať medzi precíznosťou a rozpadom štruktúry, medzi jasne artikulovaným pohybom a situáciami, v ktorých sa choreografický zámer strácal priamo pred očami publika.
Minimalistické scénické riešenie a civilný kostým, ktorý sa skladal z dvoch voľných šiat a dvoch stoličiek, podporili koncentráciu na samotnú performatívnu situáciu. Bez potreby scénických efektov sa pozornosť obecenstva sústreďovala na vzťah dvoch tiel, dvoch žien, ktoré sa navzájom podopierajú, provokujú a nechávajú viesť nepredvídateľnosťou okamihu.
Pieseň s refrénom „It was a perfect day“ sprevádzala najrozsiahlejšiu choreografickú pasáž večera. Performerky v nej vrstvili jeden známy tanečný princíp za druhým, akoby zámerne skladali mozaiku pohybových klišé. Divák mohol nadobudnúť dojem, že sleduje finálne číslo, destilát všetkého, čo bolo potrebné precvičiť a doviesť k technickej dokonalosti. Práve v tejto premotivovanosti však spočívala pointa. Choreografia postupne odhaľovala stereotypy spojené s predstavou „dobre urobeného“ tanca: nekonečné diagonály, dôsledne odpočítavané osmičky, efektné výskoky vedené cez pozíciu à la seconde do arabesky, dramatické akcenty na poslednú dobu a gestická expresivita, ktorá mala garantovať emocionálny účinok. Mnohí tanečníci tieto postupy dôverne poznajú zo súťaží, workshopov či profesionálnej praxe. V spojení s hudbou vznikla jemne ironická situácia, ktorá namiesto oslavy dokonalosti ukázala jej konštruovanosť a vyčerpanosť. Výsledkom nebolo zosmiešnenie tanečného remesla, ale jeho oslobodenie od potreby neustále niečo dokazovať. Práve preto patrila táto scéna k najsilnejším momentom večera.
Dielo zároveň nepriamo poukázalo na tendenciu súčasnej tanečnej tvorby smerovať k čoraz väčšej konceptuálnej uzavretosti či potrebe významovej jednoznačnosti. Herman a Grigorio naopak rehabilitujú hodnotu blúdenia, nedokončenosti a nadhľadu. Ich choreografia pôsobila ako pripomienka, že tvorivý proces nemusí vždy smerovať k presne definovanému cieľu a že práve schopnosť stratiť sa môže byť jednou z najproduktívnejších stratégií umeleckého hľadania.
Keď flamenco prehovorí súčasným hlasom
Čo ak sa skutočné porozumenie rodí až vo chvíli, keď prestaneme hovoriť a začneme počúvať? Taranto Aleatorio španielskych umelkýň La Chachi a Loly Dolores, ktorého názov odkazuje na historickú flamenkovú formu taranto, premieňa javisko na priestor intenzívneho dialógu, v ktorom sa hlas stáva pohybom a pohyb hlasom. V rámci festivalu Tanec Praha ponúka súčasnú podobu flamenca, s ktorého hudobným aj tanečným dedičstvom obe umelkyne tvorivo pracujú. Nevychádzajú pritom z potreby zachovávať tradíciu, ale z odvahy viesť s ňou otvorený rozhovor.
Úvod predstavenia patril k jeho najsilnejším momentom. Divák/čka vstupoval do situácie bez jasných indícií, čo bude nasledovať. Dve ženy sedeli na stoličkách a pripravovali sa na akýsi neurčitý stret. Jedna si pokojne balila cigarety, druhá s monotónnou dôslednosťou odhadzovala na zem šupky zo slnečnicových semienok. V tomto zdanlivo banálnom konaní sa postupne hromadilo napätie. Ticho pôsobilo ako predzvesť udalosti, ktorá ešte len mala nastať.
Aj scénografia zostávala mimoriadne úsporná. Dve stoličky, dve interpretky a bielou páskou vyznačený obdĺžnik na podlahe. Tento priestor však dlho ostával nevyužitý. Až neskôr sa stal miestom, kde sa naplno rozvinul vzťah medzi spevom a tancom. Práve v tejto jednoduchosti sa ukázala sila inscenácie – nepotrebovala vytvárať význam prostredníctvom scénických efektov, ale prostredníctvom prítomnosti a vzájomného počúvania.
Najzaujímavejšou vrstvou predstavenia bol spôsob, akým sa hlas a telo stávali rovnocennými partnermi. Spev nefungoval ako hudobný sprievod tanca a tanec nebol ilustráciou spevu. Obe zložky vytvárali spoločný jazyk založený na rytme, dychu a fyzickej energii. Bolo možné sledovať, ako sa telo stáva hudobným nástrojom a hlas nadobúda takmer hmatateľnú telesnosť. Rytmus nevznikal iba v dupotoch či melodických linkách, ale v neustálom prenášaní impulzov medzi oboma performerkami.
Taranto Aleatorio pritom nezapieralo svoje flamencové korene. Namiesto folklórnej reprodukcie však tradíciu podrobovalo skúmaniu. La Chachi a Lola Dolores nehľadali spôsob, ako flamenco uchovať v jeho čistej podobe, ale ako ho nechať ďalej žiť. Ich interpretácia ukázala, že tradícia nemusí byť súborom nemenných pravidiel, ale otvoreným priestorom pre nové významy a súčasnú citlivosť.
Tanec Praha 2026 – Anat Grigorio, Michal Herman: Mitbarberot
9. Júna 2026, 19:30 hodín
Divadlo Ponec, Praha
Inscenačný tím
Choreografia, performeri: Anat Grigorio, Michal Herman
Svetelný dizajn: Amir Castro
Hudba: Filiae Maestea Jerusalem, RV638: II. Sileant Zephyri – Antonio Vivaldi, Perfect Day – Lou Read, Porque te vas? – Jose Louis Parales – Jeanette
Tanec Praha 2026 – La Chachi, Lola Dolores: Taranto Aleatorio
9. Júna 2026, 20:30 hodín
Divadlo Ponec, Praha
Inscenačný tím
Režia, koncept, performerka: María del Mar Suárez – La Chachi
Hudobne aranžmá, priestor pre vokály: María del Mar Suárez – La Chachi
Zpev: Lola Dolores
Svetelný dizajn: Azael Ferrer
Kostýmy, scénografie: María del Mar Suárez – La Chachi
