Tenor, který byl odsouzený na smrt. Vasile Moldoveanu

Jedno okrídlené rumunské príslovie hovorí: „Voda, plynie, kamene zostávajú.“ („Apa trece, pietrele rămân.“). Všetko, čo je povrchné, sa jedného dňa pominie ako voda a zostanú iba trvalé hodnoty, pevné ako diamant. Je zvláštne, že práve v slovesnosti románskeho národa Balkánu, ktorý je vďaka svojej geografickej polohe odsúdený zostať nárazníkovou zónou politických záujmov východných a západných mocností, nájdeme toľko optimizmu, ba až naivity. Dnes otvoríme Pandorinu skrinku rumunskej vokálnej kultúry a spoznáme jeden z najkrajších tenorových drahých kameňov od Čierneho mora, ktorý nedokázal zničiť ani príval politického bahna a ľudskej nenávisti. „Teraz, alebo nikdy“ („Acum ori niciodată“), spieva sa v súčasnej rumunskej hymne, ktorú kultúrny činiteľ, literát, folklorista a hudobník Anton Pann skomponoval v revolučnom víri meruôsmych rokov na text romantického básnika Andreia Mureşana. Úsečná sila týchto slov vystihuje príbeh talentovaného tenora, ktorý sa v časoch zúriacej komunistickej diktatúry musel rozhodnúť medzi riskantným „teraz“ a naoko bezpečným „nikdy“. Tenor sa rozhodol a vďaka pevnej vôli stál na doskách Metropolitnej opery častejšie, než José Carreras. Rumunský Franco Corelli – Vasile Moldoveanu.

 

Tenor, ktorý bol odsúdený na smrť. Vasile Moldoveanu

Naše putovanie sa začína pred bránami Orientu v severnej Dobrudži – v slnečnom kraji pri dunajskej delte, ktorý sa zmietal pod vládou Grékov, Rimanov a výbojných osmanských Turkov. Ústie Čierneho mora sa v 13. storočí dostalo pod kontrolu bohatých janovských obchodníkov. Tí sa postarali o rýchly ekonomický rozvoj oblasti. Pamiatkou na prítomnosť Janovčanov je maják, ľudovo zvaný janovský, ktorý v roku 1860 postavil Francúz Blaise-Jean-Marius Michel na stredovekých talianskych základoch v dnešnej pričiernomorskej Constanţi. Mesto Constanţa nesie meno rímskeho cisára Konštantína Veľkého (jeho pôvodný latinský názov je Tomis Constantiana), ale v názve mesta sa zrkadlí aj taliansky etymón costanza – vytrvalosť, stabilita (z latinského substantíva constantia – trvácnosť, pojem sa však v niektorých kontextoch prekladá aj ako súlad a súhlas). A práve vytrvalosť a zmysel pre harmóniu sú vlastnosti, ktoré nesmú chýbať nikomu, kto sa chce stať veľkým umelcom. Dostal ich do vienka aj náš tenor.

Vasile Moldoveanu sa narodil 6. októbra 1935 v rumunskej Constanţi na ulici Tita Cănănău (Titus Cănănău bol inžinierom a prvým primátorom modernej Constanţe, ulica dnes nesie názov Strada salcâmilor – Agátová cesta). Na metropolu Dobrudže sa v tomto období obracali zvedavé zraky verejnosti. Len pár mesiacov pred Vasilovým narodením, 14. júna 1935, priplávala do prístavu v Constanţi loď s pyšným názvom Princezná Mária. Plavidlo nieslo na palube telesné pozostatky legendárneho polyhistora Dimitria Cantemira (rumunská obdoba Mateja Bela) spolu s časťou štátneho pokladu Rumunska (ten bol počas prvej svetovej vojny poslaný do Moskvy, kde sa v roku 1917 dokonca tlačili rumunské bankovky). Vasile Moldoveanu mal poklad v hrdle, no ako dieťa si ho príliš neužil. Do jeho života skoro zasiahla vojna a rodičia chceli mať z chlapca radšej lekára alebo inžiniera.

Jedného dňa otec daroval malému Vasilovi rádio značky Orion, ktoré sa stalo jeho bránou do sveta hudby. Tenorov brat Adrian dodnes spomína, že Vasile vyspevoval všetko, čo počul v rozhlase, až do nemoty. Tu niekde pramení jeho vzácna hudobná pamäť a pohotovosť pri štúdiu partitúr. Mladé roky budúceho operného svetobežníka však ovplyvnila ešte jedna významná udalosť – slávnostná inaugurácia Národného divadla v Constanţi v roku 1951. Nový stánok múz otvorilo uvedenie majstrovskej komédie národného dramatika Iona Luca Caragialeho Stratený list (O scrisoare pierdută). Keďže nová divadelná budova ešte nebola na svete, hralo sa v sále Elpis, ktorá kedysi patrila miestnemu lýceu Mircea cel Bătrân (Mircea Starší – valašské knieža zo 14. storočia). Ani hudobné divadlo v Constanţi nemalo ustlané na ružiach. Jeho prvý riaditeľ Nestor Gheorghiu začínal prakticky na zelenej lúke. V roku 1957 sa mu za výdatnej pomoci kolegov z Temešváru a z Bukurešti podarilo usporiadať veľký symfonický koncert, ktorý zahájila predohra k Weberovmu Oberonovi. Divadlo so všetkými zložkami – dráma, komédia, opera, opereta a bábkoherecký ansámbel – oficiálne otvorilo svoje brány na sviatok svätej Lucie, 13. decembra 1958. Chýr o absolventovi miestneho lýcea, mladom tenorovi Vasilovi Moldoveanovi, sa dostal do uší temešvárskemu dirigentovi a pedagógovi Constantinovi Daminescovi, ktorý stál pri zrode operného ansámlu v Constanţi a stal sa jeho prvým umeleckým riaditeľom. A tak sa budúci tenorový miláčik Metropolitnej opery v New Yorku dostal do zboru operného súboru v rodnom meste, kde získal prvé divadelné skúsenosti.

So speváckym remeslom sa náš tenorový elév bližšie zoznámil na bukurešťskom Konzervatóriu Cipriana Porumbescu. Bola to slávna hudobná ustanovizeň, ktorej počiatky siahajú do polovice 19. storočia (škola má v súčasnosti štatút verejnej univerzity a nesie názov Národná hudobná univerzita – Universitatea Naţională de Muzică Bucureşti). Počas komunistického režimu existovala v podobe konzervatória pomenovaného po Ciprianovi Porumbescu, slávnom hudobnom skladateľovi a ortodoxnom teológovi z 19. storočia, ktorý študoval vo Viedni u Antona Brucknera a jeho patriotická skladba Pe-al nostru steag e scris Unire (Na našej vlajke je napísané Jednota) z roku 1859 je melodickým základom súčasnej albánskej hymny. Vasile Moldoveanu zasadol do lavíc speváckej triedy zaslúžilého barytonálneho tenora a veľkého italofila Dina Bădesca (väčšina rumunských intelektuálov tradične študovala vo Francúzsku alebo v Taliansku).

Slabosť pre taliansku hudbu bola pre tenorov s latinskou iskrou v hlase a s balkánskou krvou v žilách, neskromne povedané, súčasťou genetickej výbavy. Večer 9. januára 1966 sa javiskom prvej národnej scény v Bukurešti už niesla rozšafná serenáda Harlekýna z Leoncavallových Komediantov v podaní neznámeho debutanta z Constanţe. Na javisku Rumunskej opery v Bukurešti sa Vasile Moldoveanu dlho neohrial. Po štarte v menších úlohách síce postúpil na vyšší level a vyvolal eufóriu v Bohéme a v Rigolettovi, ale nad jeho hlavou sa zmrákalo k búrke.

V roku 1971 už tenorova hviezda vystúpila nebezpečne vysoko – a spolu s ňou aj pochybnosti o jeho politickej kredibilite. Vasile Moldoveanu nebol členom komunistickej strany, čo vtedajších mocipánov poriadne znepokojovalo. Keď dostal ponuku na niekoľko predspievaní do Nemecka, kompetentní mu hádzali polená pod nohy a zdalo sa, že nedostane víza. Prominentnej nemeckej agentúre barytonistu Viktora Vladarského však rumunskí kultúrni činitelia nemohli dať košom (Vladarski bol zahraničným agentom Moldoveanovho učiteľa Bădesca). Keďže predspievania dopadli nad očakávania, tenor sa spolu s manželkou, poprednou sólistkou bukurešťského baletného ansámblu, rozhodol, že sa do vlasti už nevráti. Tento impulz podľa Moldoveanových slov vyšiel z úst impresária Friedricha Paascha, ktorý tenorovi poradil, že ak chce spievať na Západe, nemal by sa vrátiť do komunistickej džungle. Tenor sa v duchu slov „teraz, alebo nikdy“ rozhodol zariskovať. V roku 1974 si už podával ruku s legendárnym wagnerovským tenorom a impresáriom Wolfgangom Windgassenom, ktorý sa rozhodol obnoviť v Stuttgarte tradíciu talianskej opery – a talentovaný románsky bellimbusto (švihák) mu, obrazne povedané, spadol do náruče priamo z neba.

Rumunskí komunistickí pohlavári medzitým urobili všetko pre to, aby spomienku na domáceho maestra vymazali z pamäte verejnosti. Vo vykonštruovanom procese (samozrejme, bez prítomnosti hlavného hrdinu) obvinili tenora z vlastizrady a skonfiškovali mu majetok. V Moldoveanovi akoby pokračoval osud jeho učiteľa z konzervatoriálnych čias, Dina Bădesca, ktorý spieval na lyrickej scéne rumunskej metropoly takmer dve a pol dekády. Kultúrna veľkosť však v politike nehrá rolu a niekedy je viac na príťaž ako na osoh. V roku 1960 bol Bădescu spolu so skupinou kolegov z bukurešťskej opery zatknutý za sprisahanie a komplot voči režimu. Výsledkom tejto politickej frašky bolo, že sa Bădescu, vtedy už 56-ročný zrelý muž, ocitol vo väzení. Z represálií voči svojej osobe sa bukurešťský tenorový pilier nikdy celkom nespamätal.

Proces s Bădescovým bývalým študentom Vasilom Moldoveanom však zašiel do absurdnosti, z ktorej sa rozumnému človekovi zatočí hlava. V rumunských prameňoch sa uvádza, že Moldoveanu bol v rodnej zemi dokonca „condamnat de moarte“ („odsúdený na smrť“). O desať rokov neskôr po ilegálnej emigrácii sa tenorovi dostala do uší správa, že akýsi rumunský denník priniesol horúci článok o jeho omilostení. Moldoveanu, ktorého život naučil zostať pragmatickým praktikom, už raz prekročil hranice Železnej opony a vedel, že tento „prehrešok“ by mal pre jeho kariéru po návrate do Rumunska fatálne následky. Ťažko skúšaný otec prehováral syna – v tom čase už medzinárodne etablovaného interpreta – aby sa vrátil do vlasti. Neuvedomil si, že táto „milosť“ spočívala v tom, že namiesto šibenice ho čaká „len“ studená väzenská cela.

Moldoveanova tovaryšská vandrovka po nemeckých javiskách sa zavŕšila udelením titulu Kammersänger zo strany jeho materskej scény, opery v Stuttgarte. V roku 1979 sa Vasile Moldoveanu úspešne predstavil aristokraticky vychovanému londýnskemu publiku v Covent Garden ako Don Carlo v historickej produkcii Luchina Viscontiho. Po americkom intermezze sa na začiatku deväťdesiatych rokov opäť vrátil do Európy, aby svojím prejavom v štýle najlepších tradícií belcanta dobyl Paríž, Rím, Parmu, Monaco, Lisabon…

Hanbou zostáva, že nálepky politického väzňa sa slávny belcantista zbavil až v roku 2010, kedy sa odvolal proti (stále platnému /!/) rozsudku o odňatí slobody. Súd jeho žiadosti vyhovel. O dvanásť rokov na to Rumunská republika dekorovala Vasile Moldoveana prestížnym štátnym vyznamenaním – Rádom rumunskej hviezdy (Steaua României), túžiac splatiť mu svoj morálny dlh. Rumunsko si svojho najslávnejšieho tenoristu uctilo vydaním exkluzívnej profilovej monografie pod titulom Vasile Moldoveanu – Rumunský tenor na štyroch kontinentoch (Vasile Moldoveanu – Un tenor român pe patru continente), ktorej autormi sú publicistka a poetka Ioana Diaconescu a Alexandru Pătraşcu (publikácia sa dočkala dvoch vydaní v rokoch 2011 a 2014). Balkánec s uhrančivými očami osobne poznal taliansku tenorovú „jednotku“ Giuseppe Di Stefana, ktorý svojho času účinkoval aj v Rumunsku (bolo to v roku 1971 na javisku Rumunskej opery v Bukurešti, Di Stefano spieval Josého v Carmen).

Životným vzorom Vasile Moldoveana bol predovšetkým Franco Corelli. V šľapajach tenora z Ancony Moldoveanu kráčal po celý život a priblížil sa mu aj v repertoárovej oblasti. Rumunov hlas je sonórny, nosný, bohatý na alikvóty, občas trochu nazálny, no frázovanie je veľmi elegantné a blíži sa štylistike Carla Bergonziho, ktorého časť talianskej kultúrnej verejnosti ovenčila epitetom „tenore verdiano del secolo“. Laudatio talianskych kritikov si dovolíme mierne parafrázovať: Vasile Moldoveanu je „tenore romeno del secolo“ („rumunský tenor storočia“).

„Opera je zrkadlo krajiny,“ vyjadril sa Moldoveanu v jednom z početných rozhovorov. Trafil klinec po hlavičke – každý kultúrny národ pestuje operu ako svoju výkladnú skriňu. My dodávame, že v kariére reprodukčného umelca – jednotlivca majú funkciu zrkadla nahrávky. Zvukové nosiče nie sú instantnými konzervami – nahrávky vytvárajú priestor na reflexiu. Sú ako minca – jednou stranou tejto mince je dokumentačná hodnota, tou druhou sú spomienky. Hlas tenorového kráľa z Constanţe dokumentujú dve štúdiové LP platne, ktoré nesú logo nemeckého Intercordu. Prvá z nich pod názvom Slávne tenorové árie (Berühmte Tenorarien) z roku 1976 obsahuje poslucháčsky atraktívny výber z talianskej a francúzskej opernej literatúry s bonusmi v podobe Händlovho Larga a sakrálneho bonbónika – Bizetovho Agnus Dei.

O dva roky neskôr uzrela svetlo sveta ďalšia Moldoveanova profilovka, tentoraz so sladkobôľnymi neapolskými canzonettami. Obe platne vyšli v  roku 2013 v digitálnej reedícii na labeli SCP Manon Production. Firmu spravuje tenorova manželka, slávna primabalerína a spisovateľka Aluca Băbeanu Moldoveanu, autorka anglickojazyčnej biografie Aluca – Manželka tenora (Aluca – The Tenor’s Wife; kniha vyšla v júli 2015). V archívoch bývalého Intercordu sa zachovali štúdiové nahrávky operných duetov, v ktorých tenorovi sekundujú maďarská sopranistka Ursula Koszut a americký barytonista Raymond Wolansky. Jeho ušľachtilý tenor znie aj z vianočnej kompilácie Intercordu z roku 1976 (s italianizujúcim priezviskom Vasile Moldoviano). À propos, pre nemecký Intercord nahrávali aj ďalší rumunskí tenoristi – Ludovic Spiess vydal v Intercorde recitál árií z Verdiho opier, Ion Piso obohatil katalóg vydavateľstva o platňu s populárnymi šlágrami.

Hoci bol rodeným Rumunom, Vasile Moldoveanu vo svojej domovine skoro vôbec nenahrával, pretože po roku 1972 mal status politického emigranta. Raritou sú dve maličké úlohy Gastona a Violettinho sluhu Giuseppa, ktoré Moldoveanu spieva na štúdiovom komplete Verdiho Traviaty pod taktovkou Jeana Bobesca (v hlavnej úlohe exceluje Virginia Zeani, komplet vyšiel ešte pred tenorovým exodom z krajiny na rumunskej štátnej gramoznačke Electrecord v roku 1968). Objavuje sa aj ako Prvý Filištínec na snímke Saint-Saënsovho Samsona a Dalily, opäť s logom Electrecordu (Samsona spieva Ludovic Spiess).

Zlatý fond diskografického testamentu Vasile Moldoveana tvoria živé nahrávky z predstavení (perlou je napríklad fantastická Tosca z Atlanty z roku 1972 s veristickou heroínou Magdou Olivero, Moldoveanom ako Cavaradossim a démonickým Scarpiom Cornella MacNeila alebo Cavalleria rusticana lemovaná leskom veľkonočnej liturgie s tandemom Galina Savova – Vasile Moldoveanu – Piero Cappuccilli). Milovníci synergie obrazu a zvuku si Moldoveana môžu vychutnať na komerčne dostupných DVD nosičoch s predstaveniami z Metropolitnej opery. Ide o dve „verdiovky“ – Moldoveanova srdcová záležitosť – opera Don Carlo, Simon Boccanegra plus Pucciniho Plášť.

Faktom zostáva, že prvá americká scéna zohrala v živote a kariére Vasile Moldoveana signifikantnú úlohu. Prečo je tomu tak? Svetlo do neznáma nám prinesú nasledujúce riadky.

105 večerov – to je bilancia Moldoveanových javiskových kreácií v bašte americkej opery. Tvrdenie, že Vasile Moldoveanu účinkoval na doskách newyorskej Metky častejšie než jeho mladší katalánsky kolega José Carreras, nie je žiadnou rečníckou floskulou. Podľa databanky Metropolitnej opery stál José Carreras na javisku prvej americkej scény iba 72krát. Je to veľa, alebo málo? Odpoveď na túto otázku nie je jednoduchá. Nechajme najprv prehovoriť fakty. Vasile Moldoveanu bol v newyorskej „Zlatej podkove“ aktívny necelé desaťročie, v sezónach 1977 až 1986.

Najčastejšie stál na javisku Metropolitan ako Gabriele Adorno v Simonovi Boccanegrovi (odspieval 27 predstavení), okrem toho sa predstavil ako Pucciniho Des Grieux (14 večerov) a Pinkerton v Madama Butterfly (12 predstavení), rovnaké „skóre“ (12 večerov) dosiahol s postavou Luigiho v Pucciniho jednoaktovke Plášť. O jedno predstavenie menej mal vo verdiovskom Donovi Carlovi (11 vystúpení), osemkrát spieval veristického Turidda a Vojvodu mantovského, šesťkrát bol Pucciniho Rodolfom.

Moldoveanu má za sebou iba štyri inscenácie Verdiho Sicílskych nešporov a do postavy milovaného Cavaradossiho sa prevtelil iba trikrát. Čo z toho vyplýva? Americká perióda Moldoveanovej kariéry zahŕňa 10 hlavných postáv spinto-, respektíve mladodramatického odboru, hoci tenor sám seba klasifikoval ako hlas primárne lyrický. Pri hodnotení úspechu toho-ktorého interpreta je preto veľmi dôležitý typ úlohy, v ktorej sa uvedie pred náročným publikom. Pozoruhodné je, že Vasile Moldoveanu dominoval ako primo tenore v dielach, ktoré nie sú práve diváckym magnetom (Simone Boccanegra, Pucciniho Il tabarro – Plášť, a priznajme sa, že ani politicky temný Don Carlo nepatrí medzi divácky preferované Verdiho „kúsky“).

105 večerov vôbec nie je málo, ak si uvedomíme, že rovnaký počet predstavení v priebehu jednej dekády dosiahli také osobnosti ako welšský basbarytonista Bryn Terfel a talianska koloratúrka Amelita Galli-Curci. Z trojhviezdia slávnych tenorov za Moldoveanom štatisticky zaostáva Carreras (51 predstavení v priebehu desiatich rokov), Pavarotti je na hrane (100 predstavení, z toho 11 rolí na čele s 25 inscenáciami Toscy) a predstihuje ho iba „matador“ Domingo so 149 opernými večermi v 22 úlohách (pre zaujímavosť, na vrchole Domingovho osobného „rebríčka“ je opäť Cavaradossi, Plácido Domingo ho v perióde 1977 – 1986 stvárnil 23krát). Slovák Peter Dvorský podľa internetových databáz účinkoval na scéne Met celkom 22krát (prvý raz v roku 1977 v Traviate, posledné predstavenie mal v roku 1991 po boku Deborah Voigt v Maškarnom bále – mimochodom, postava guvernéra Riccarda bola jeho najfrekventovanejšou rolou v Met). Pre úplnosť a objektivitu dodávame, že na prvých priečkach v počte metropolitných večerov sa často umiestňujú speváci vystupujúci vo vedľajších, takzvaných comprimario úlohách. Spievajú síce často, ale stvárňujú postavy, ktoré sú z vokálno-dramatického hľadiska sekundárne (je to prípad Georga Cehanovského, ktorý v Metke účinkoval šesť dekád a má na konte 2.394 predstavení).

Keďže neslobodno porovnávať hrušky s jablkami, stručne sa pozrime na to, ako sa v americkom Lincoln Centre darilo ostatným tenorom z krajiny kniežaťa Draculu. Talentovaný Octavian Naghiu v roku 1964 emigroval z Rumunska do Zürichu a o päť rokov neskôr už stál na doskách Met v kostýme Cavaradossiho. Má na konte 17 predstavení v hlavných úlohách. Ion Buzea spieval v 15 predstaveniach, Ludovic Spiess a Corneliu Murgu majú na konte zhodne po 5 operných večeroch. Štatisticky najhoršie dopadol Ion Piso, ktorý spieval iba v dvoch inscenáciách Lucie di Lammermoor v roku 1965, jeho Luciou bola Anna Moffo.

Čiernobiele dáta získajú trochu viac farby, ak si uvedomíme, že Buzea bol miláčikom nemeckého publika a mal slabosť aj pre ľahšiu múzu. Ion Piso má zázemie v Oldenburgu, kde pôsobil ako riaditeľ miestneho Štátneho divadla. Piso v roku 2000 získal v Bukurešti doktorát z muzikológie a napísal pozoruhodnú monografiu o kríze v súčasnom opernom biznise. Ludovic Spiess, tiež veľmi cenený v germánskom prostredí, bol hviezdou najmä doma (v rokoch 1991 – 1992 sa zapísal do análov rumunskej politiky ako minister kultúry a v rokoch 2001 – 2005 sedel na stoličke impresária Rumunskej národnej opery v Bukurešti). O Corneliovi Murgu vieme, že jeho domovskou opernou vlasťou bolo Taliansko, kde mal svoju poslucháčsku základňu. Rumunskí tenori sa aktivizovali hlavne v Európe, na americké pomery ich hviezda predsa len žiarila primálo.

Prvým rumunským tenorovým pešiakom, ktorý sa objavil na scéne Metropolitnej opery, bol v Taliansku vyškolený Dimitrie Onofrei. Onofrei debutoval na doskách Metky v roku 1937 v úlohe Lohengrina, pre neho netypickej. Pre tenora, ktorý mal v repertoári predovšetkým belcantové a verdiovsko-pucciniovské party (Almaviva, Edgardo, Vojvoda, ba i Cavaradossi) bola táto voľba veľmi nešťastná. Inými slovami, Wagnerova estetika bola Onofreiovi na míle vzdialená a zachované recenzie svedčia – diplomaticky povedané – o chladnejšom prijatí. Onofrei sa na doskách Met viac neukázal, ale otvoril nie bezvýznamnú kapitolu prítomnosti veľkých rumunských hlasov v americkej Metropolitan.

Na čele tohto „rebríčka“ spomedzi mužských interpretov žiari práve Vasile Moldoveanu, ktorý ako jediný z bohatej žatvy rumunských tenorov dokázal zanechať v Metke hlbšiu stopu. Splnil si svoj (nielen) americký sen. Podarilo sa mu to, čo žiadnemu inému rumunskému tenoristovi pred ním – účinkoval na takmer všetkých významných scénach od Ameriky až po južnú Afriku. Iba doma nebol prorokom. Jedna z moderných rumunských reportáží o veľkom tenorovi z Constanţe však nesie názov „Arta de a ierta“ („Umenie odpúšťať“). To hovorí za všetko.