Tenor, který byl odsouzený na smrt. Vasile Moldoveanu

Tenor, ktorý bol odsúdený na smrť. Vasile Moldoveanu

Naše putovanie sa začína pred bránami Orientu v severnej Dobrudži – v slnečnom kraji pri dunajskej delte, ktorý sa zmietal pod vládou Grékov, Rimanov a výbojných osmanských Turkov. Ústie Čierneho mora sa v 13. storočí dostalo pod kontrolu bohatých janovských obchodníkov. Tí sa postarali o rýchly ekonomický rozvoj oblasti. Pamiatkou na prítomnosť Janovčanov je maják, ľudovo zvaný janovský, ktorý v roku 1860 postavil Francúz Blaise-Jean-Marius Michel na stredovekých talianskych základoch v dnešnej pričiernomorskej Constanţi. Mesto Constanţa nesie meno rímskeho cisára Konštantína Veľkého (jeho pôvodný latinský názov je Tomis Constantiana), ale v názve mesta sa zrkadlí aj taliansky etymón costanza – vytrvalosť, stabilita (z latinského substantíva constantia – trvácnosť, pojem sa však v niektorých kontextoch prekladá aj ako súlad a súhlas). A práve vytrvalosť a zmysel pre harmóniu sú vlastnosti, ktoré nesmú chýbať nikomu, kto sa chce stať veľkým umelcom. Dostal ich do vienka aj náš tenor.

Vasile Moldoveanu sa narodil 6. októbra 1935 v rumunskej Constanţi na ulici Tita Cănănău (Titus Cănănău bol inžinierom a prvým primátorom modernej Constanţe, ulica dnes nesie názov Strada salcâmilor – Agátová cesta). Na metropolu Dobrudže sa v tomto období obracali zvedavé zraky verejnosti. Len pár mesiacov pred Vasilovým narodením, 14. júna 1935, priplávala do prístavu v Constanţi loď s pyšným názvom Princezná Mária. Plavidlo nieslo na palube telesné pozostatky legendárneho polyhistora Dimitria Cantemira (rumunská obdoba Mateja Bela) spolu s časťou štátneho pokladu Rumunska (ten bol počas prvej svetovej vojny poslaný do Moskvy, kde sa v roku 1917 dokonca tlačili rumunské bankovky). Vasile Moldoveanu mal poklad v hrdle, no ako dieťa si ho príliš neužil. Do jeho života skoro zasiahla vojna a rodičia chceli mať z chlapca radšej lekára alebo inžiniera.

Jedného dňa otec daroval malému Vasilovi rádio značky Orion, ktoré sa stalo jeho bránou do sveta hudby. Tenorov brat Adrian dodnes spomína, že Vasile vyspevoval všetko, čo počul v rozhlase, až do nemoty. Tu niekde pramení jeho vzácna hudobná pamäť a pohotovosť pri štúdiu partitúr. Mladé roky budúceho operného svetobežníka však ovplyvnila ešte jedna významná udalosť – slávnostná inaugurácia Národného divadla v Constanţi v roku 1951. Nový stánok múz otvorilo uvedenie majstrovskej komédie národného dramatika Iona Luca Caragialeho Stratený list (O scrisoare pierdută). Keďže nová divadelná budova ešte nebola na svete, hralo sa v sále Elpis, ktorá kedysi patrila miestnemu lýceu Mircea cel Bătrân (Mircea Starší – valašské knieža zo 14. storočia). Ani hudobné divadlo v Constanţi nemalo ustlané na ružiach. Jeho prvý riaditeľ Nestor Gheorghiu začínal prakticky na zelenej lúke. V roku 1957 sa mu za výdatnej pomoci kolegov z Temešváru a z Bukurešti podarilo usporiadať veľký symfonický koncert, ktorý zahájila predohra k Weberovmu Oberonovi. Divadlo so všetkými zložkami – dráma, komédia, opera, opereta a bábkoherecký ansámbel – oficiálne otvorilo svoje brány na sviatok svätej Lucie, 13. decembra 1958. Chýr o absolventovi miestneho lýcea, mladom tenorovi Vasilovi Moldoveanovi, sa dostal do uší temešvárskemu dirigentovi a pedagógovi Constantinovi Daminescovi, ktorý stál pri zrode operného ansámlu v Constanţi a stal sa jeho prvým umeleckým riaditeľom. A tak sa budúci tenorový miláčik Metropolitnej opery v New Yorku dostal do zboru operného súboru v rodnom meste, kde získal prvé divadelné skúsenosti.

So speváckym remeslom sa náš tenorový elév bližšie zoznámil na bukurešťskom Konzervatóriu Cipriana Porumbescu. Bola to slávna hudobná ustanovizeň, ktorej počiatky siahajú do polovice 19. storočia (škola má v súčasnosti štatút verejnej univerzity a nesie názov Národná hudobná univerzita – Universitatea Naţională de Muzică Bucureşti). Počas komunistického režimu existovala v podobe konzervatória pomenovaného po Ciprianovi Porumbescu, slávnom hudobnom skladateľovi a ortodoxnom teológovi z 19. storočia, ktorý študoval vo Viedni u Antona Brucknera a jeho patriotická skladba Pe-al nostru steag e scris Unire (Na našej vlajke je napísané Jednota) z roku 1859 je melodickým základom súčasnej albánskej hymny. Vasile Moldoveanu zasadol do lavíc speváckej triedy zaslúžilého barytonálneho tenora a veľkého italofila Dina Bădesca (väčšina rumunských intelektuálov tradične študovala vo Francúzsku alebo v Taliansku).

Slabosť pre taliansku hudbu bola pre tenorov s latinskou iskrou v hlase a s balkánskou krvou v žilách, neskromne povedané, súčasťou genetickej výbavy. Večer 9. januára 1966 sa javiskom prvej národnej scény v Bukurešti už niesla rozšafná serenáda Harlekýna z Leoncavallových Komediantov v podaní neznámeho debutanta z Constanţe. Na javisku Rumunskej opery v Bukurešti sa Vasile Moldoveanu dlho neohrial. Po štarte v menších úlohách síce postúpil na vyšší level a vyvolal eufóriu v Bohéme a v Rigolettovi, ale nad jeho hlavou sa zmrákalo k búrke.