Tichá Julie z krvavé koupele

Tichá Júlia z krvavého kúpeľa 

Písať o balete Romeo a Júlia by mohla byť zdanlivo radosť. Písať o balete Romeo a Júlia je predovšetkým riziko. Je to totiž notoricky známe dielo , ktorého príbeh pozná každý, nehovoriac o Prokofievovej muzike, ktorá je fascinujúco príťažlivá. Zo všetkého sa dá krásne tvorivo vyťažiť, všetko sa dá aj „krásne“ netvorivo pokaziť. Druhým dôvodom zložitosti hodnotenia je fakt, že sme videli nemalé množstvo prevedení tohto diela na baletných scénach doma i v zahraničí, mnohé verzie od klasických po avantgardné a od každého nového prevedenia sa očakáva prirodzene novátorstvo, zmena, uhol pohľadu, nebodaj nejaký absolútny posun a  možno aj trocha invenčnej zvrátenosti. Názory na dielo sa markantne líšia nielen u diváka, ale aj v odborných kruhoch, čo znamená, že nech napíšete čokoľvek, vždy sa do vás tá, či oná strana prívržencov, alebo odporcov „pustí“ a urputná snaha po indiferentnej objektivite vždy narazí na ten, či onen mantinel. Navyše, keď človek videl grandiózne choreografie tohto lákavého materiálu, ťažko ich už niečo prekoná a tak všetko ostáva v polohe nástojčivých očakávaní. Aj od nich sa veľa odvíja.

Nalákať do divadla mladého diváka na klasiku si tiež vyžaduje ideu , ako postaviť vizuál a kampaň. SND zvolilo cestu vizuálneho ataku významného komerčného fotografa Martina Machaja, ktorý sebavedome postavil optiku na teatrálnej okázalosti poloobnažených tanečníkov (Júlie) v transparentnej tunike a v morbídnosti krvavých scén v dramatických gestách , červenom svetle a dymovom opare. Prostriedky takmer filmové , ktoré zaručene fungujú v komerčnom svete efektnej vizuálnej skratky. Svojím výtvarným poňatím nielenže zdvihol vlnu rozporuplných názorov (nech už je to akokoľvek, rozhodne zaujal) , ale aj podvedome nastavil u diváka očakávania, ktoré štýlom , výrazom a filozofiou nekorešpondovali  s výsledkom inscenácie. Posunul teda (zrejme aj nechtiac ?!) hranice toho, čo sa navonok ponúka a toho, čo ukáže realita. A tak spokojnosť , či nespokojnosť s finálnym tvarom závisí aj od cieľovej skupiny, ktorú kampaň zasiahla. Aktuálna verzia Romea a Júlie v balete SND vznikla pre súbor Nothern Ballet roku 1991. Jeho umelecký riaditeľ a režisér diela Christopher Gable oslovil kvôli vytvoreniu novej choreografie talianskeho choreografa Massima Moriconeho. Predstavenie sa stalo najväčším hitom súboru a získalo viacero ocenení ako Najlepšia tanečná produkcia roka , Hudobná cena Kráľovskej filharmónie a nominácia na cenu Laurencea Oliviera. Bratislavské prevedenie mal v rukách taliansky choreograf  Massimo Moricone, pričom mu s naštudovaním aktívne vypomáhal Brazílčan Daniel de Andrade, ktorý okrem iných rolí , tancoval aj v Massimovej choreografii Romea. Massimo Moricone si na tlačovej konferencii pochvaľoval tanečníkov baletu SND, s ktorými by údajne rád pracoval na niečom novom , ako sa sám vyjadril, nakoľko inscenácia Romea a Júlie je 23 rokov stará. Massimo sa stretol s riaditeľom baletu SND Jozefom Dolinským ml. v Ríme, kde dohodli spoluprácu a kam by aj balet SND mal ísť s týmto predstavením hosťovať na Shakespearovské hry, kde by mala prvýkrát odznieť baletná inscenácia.  Príbeh sa   odohráva na replike scény londýnskeho divadla Globe, pre ktoré Shakespeare písal svoje diela. Tvorcovia teda nechceli situovať dej do renesančnej Verony, ale vrátiť ho k Shakespearovi prostredím aj voľbou kostýmov, ktoré sú navrhnuté v alžbetínskom štýle. Pre stvárnenie hlavných postáv si autor vybral talianskeho tanečníka Alessandra Macaria a albánsku tanečnicu Anbetu Toromani, ktorí aj v súkromí tvoria pár. Slovenské obsadenie sme na premiérach nevideli, tak dúfajme že sa najbližšie môžeme tešiť aj na verziu v slovenskom tancovaní. Pre Moriconeho , ktorý bol pôvodne hercom a účinkoval v niekoľkých známych filmoch je aj v choreografiách mimoriadne dôležitý výraz. Dôraz kladie na prežitie role, situácie, nálady , choreografia pre neho neznamená tanec pre tanec. Predstaviteľka Júlie Anbeta Toromani sa sama považuje za rezervovanú osobu , z ktorej choreograf vydoloval skrytú citlivosť, odhalil jej emocionalitu a dostal ju na scénu, čo dokazuje nielen dobré poznanie interpreta , ale aj odhad ľudských kvalít u tanečníka. Rovnako Alessadro Macario sa dobre emocionálne cíti v Moriconeho choreografii , hoci má skúsenosti s Romeom aj u iných talianskych choreografov. Barbora Kubátová , jedna zo slovenských predstaviteliek Júlie ocenila dobre organizované a manažované skúšky, kde sa podarilo za krátky čas naštudovať dielo. Privítala  nové emócie aj pohybové variácie. Scénu (Peter Janků) tvorí masívna drevená architektúra s ochodzou a balkónom, kde sa odohrávajú tzv. „zákulisné“ scény, rozhovory šľachty, Júliine zamilované rozjímanie i Tybaltove špehovanie, jednoducho druhý plán , ktorý pohybovo i výtvarne „komentuje“ dianie na scéne. Intimitu Júliinej spálne tvorí posteľ, tvarovo zadefinovaná už v úvode  ako katafalk. Ľahké drapérie, svetlo na horizonte meniace sa na mesačný svit i odrážajúci dramatiku krvavých scén dotvárajú náladu jednotlivých situácií. Kostým (Luca Dall´Alpi) tiež z talianskej tvorivej dielne zaujme eleganciou, voľbou šľachtických farieb (purpurová, zlatá, červená, čierna…) strihom i inteligentnou a výsostne výtvarnou invenciou v detailoch. Je to mimoriadne výrazná zložka inscenácie, ktorá si napriek výpravnosti dokázala zachovať mieru striedmosti a vyváženej estetiky. Treba pre úplnosť spomenúť aj majstra šermu Francesca Manettiho, ktorý tiež sústredene odviedol kus práce. Impozantnú hudbu Sergeja Prokofieva nám sprostredkoval orchester SND pod taktovkou Rastislava Štúra, pričom ďalším dirigentom tohto predstavenia je aj Martin Leginus.

Príbeh Romea a Júlie, zakázanej lásky, unáhlenej smrti a nezmyselnej nenávisti rodov je nadčasový a netreba ho predstavovať. Upriamim preto pozornosť priamo na protagonistov.

Snáď najzaujímavejšie z hľadiska choreografie a tancovania sú duety hlavných protagonistov, vo svojej romantike nežné, vo svojej nástojčivosti lásky dramatické, ale v každom prípade lineárne, s drobnými nápaditými nuansami , povedzme,  talianskeho vnímania pohybu. Hoci by som očakávala ešte viac búrlivej vášne, Anbeta s Alessandrom pôsobili prirodzene a odovzdane. Medzi jemné pohybové kuriozitky patrí aj trojica Romeo, Merkucio, Benvolio, ktorí pohyb štylizovane zámerne karikujú a vyprofilujú tak charakteristické figúrky svojich pováh. Zborová scéna hneď v úvode nás vmetie trochu do nečitateľného chaosu, zatiaľ, čo zbor so sólistami na bále Kapuletovcov má svoju prísnu geometriu, dramatické svetlo, tempo a predovšetkým najpôsobivejší hudobný motív. V neposlednom rade estetike obrazu výrazne pomôžu výpravné kostýmy.

Júlia (Anbeta Toromani) napriek prirodzenému hraniu teenagerky má v tvári nepopierateľnú skúsenosť. Hoci pôsobí mladistvo, nežne,  úprimne i hravo , jej Júlia má v sebe hĺbku prežitého a balansuje prejavom na hranici duševne vyzretej ženy. Napriek tejto skutočnosti, jej v presvedčivosti role nebráni. Vie byť zaľúbená, vzdorovitá, vrtošivá, jemne ironická i odovzdane ľúbiaca. Romeo (Alessandro Macario) zatancoval svoju rolu rovnako profesionálne a elegantne , ako jeho partnerka. Hrá sa s výrazom, jemne ho , kde treba nadsadí, inde uberie. Zdá sa, že sa vskutku cíti v úlohe prirodzene. Mercucio Orazia di Bellu disponuje nielen skvelou kondíciou, sebavedomím tancovaním , ale aj výrazne hravým charakterom zabávača , ktorému sa jednoznačne darí. Je jedným z highlightov večera. Benvolio (Ruan Crighton) splní interpretačné očakávania suverénneho tanečníka, hoci jemne popri Oraziovi ostáva výrazovo v tieni. Tanečným ale predovšetkým hereckým zážitkom je jednoznačne Tybalt Olivera Jahelku , ktorý svoj nekompromisný , chladnokrvný , pomstychtivý prejav dokreslí akoby mimovoľnou aroganciou. Odchýlky svojej sebavedomej a vášnivej postavy rovnomerne dávkuje v jednotlivých dramatických situáciách, neprestáva byť elegantný a pohybovo zaujímavý. Paris Františka Šuleka pôsobí staticky a pomerne bez farby , ostáva v rovnakej emócii po celý čas, ak vôbec nejakou disponuje. Tak, ako je figúrkou v celom obsahovom hraní, ostáva ňou aj vo výraze. Kontrastne oproti nemu je postavený Lord Kapulet (Jozef Dolinský ml.) tanečník veľkých gest a až takmer taliansky teatrálneho hrania. Protipólom je partnerka Lady Kapuletová v obsadení Violy Mariner, ktorá predviedla nadmieru stoický, až chladnokrvný postoj ku všetkým , aj tým najtragickejším situáciám. Zachováva si neosobnosť šľachtičnej s výnimkou výstupu nad mŕtvym telom Tybalta, kde predvedie až extrovertne hysterický  záchvat. Karikovanejšou a v humorných polohách  vcelku pomerne slušne zvládnutou postavou je Pestúnka v interpretácii Comsiny Zaharie. Lord Montek Michala Velčického je fragmentálnejšou postavou , ktorá viac menej obsahovo doplňuje dej, hoci odznie v kostýmovej výraznosti.

Zo série skupinových tancov (Ranný tanec, Rytiersky tanec, Priateľky, Vtáčí tanec, Mačací tanec a Ranná serenáda) najviac zaujme vo svojej dramatike a výtvarnosti Rytiersky a vo svojej ľahkej mladistvej sviežosti Ranná serenáda. Pre úplnosť treba dodať, že obe premiéry tancovali rovnakí protagonisti , pričom druhá premiéra pôsobila jednoznačne uvoľnenejšie, prirodzenejšie a akosi ucelene logickejšie.

Romeo a Júlia je titul,  ktorý na scénu národného divadla rozhodne patrí. Prokofievova hudba je  démonicky krásna a jej motívy známe natoľko, že aj bežný divák ich ľahko rozpozná. Zveriť overenú choreografiu do rúk zahraničnému umelcovi a skúseným protagonistom by mohla byť polovica  úspechu a divácky ťahák. Podľa reakcií divákov na premiérach zrejme aj bude. Podporiť proces tvorby netradičnou výtvarnou pozvánkou , (v pozitívnom, alebo negatívnom svetle), tiež urobí svoje.  Kto očakával extrovertnú modernú bombu, bol iste sklamaný. Predstavenie má svoju eleganciu, svoj osobitý štýl , svoje klady aj nedostatky, ale predovšetkým má svoju striedmu umiernenosť, jednoduchú plynulosť a svojim spôsobom akúsi zvláštne pokojnú harmóniu. Musím sa priznať, že som mala sama v sebe dilemu, ako obstojí, nevedela som sa jednoznačne rozhodnúť, či sa mi vlastne páči, respektíve , či mi v ňom niečo nechýba. Nie je to rozhodne predstavenie zlé, ale nie je ani ničím zvlášť prevratné a prekvapivé. Má v sebe akýsi nedefinovateľný pokoj , kým ja som zrejme čakala vzruch. Nevydesí, neohúri, ale je  otázne, či ohúriť malo. Romeo a Júlia Massima Moriconeho prinieslo na javisko SND esteticky pôsobivý obraz tragického príbehu , ktorý je na vnemy príjemný , na tancovanie kvalitou profesionálny a na výtvarnosť nadštandardne akceptovateľný. Nesmieme však očakávať reklamne „hororový“ krvák z plagátu, ale kultivovanosť vskutku tichého estetického večera.

Hodnotenie autora recenzie: 70 %

Sergej Sergejevič Prokofiev: 
Romeo a Júlia
Choreografia a réžia: Massimo Moricone
Hudobné naštudovanie: Rastislav Štúr
Dirigent: Rastislav Štúr (alt. Martin Leginus)
Scéna: Peter Janků
Kostýmy: Luca Dall ´Alpi
Balet a orchestr SND Bratislava
Premiéra 11. apríl 2013 Slovenské národné divadlo – nová budova, Sála opery a baletu, Bratislava

Romeo –Alessandro Macario (alt. Orazio Di Bella / Martin Kreml / Dominik Slavkovský)
Júlia –Anbeta Toromani (alt. Barbora Kubátová / Viola Mariner / Silvia Najdená)
Mercutio – Orazio Di Bella (alt. Ruan Crighton / Adrian Ducin)
Benvolio – Ruan Crighton  (alt. Andrej Cagáň / Adrian Ducin)
Tybalt – Oliver Jahelka (Peter Dedinský / Damián Šimko)
Paris – František Šulek  (alt. Martin Anderson / Aliaksei Kavaleuski)
Lady Capulet – Viola Mariner (alt. Viktória Šimončíková / Kristína Luptáková)
Lord Capulet – Jozef Dolinský ml (alt. Aliaksei Kavaleuski / František Šulek)
Lord Monteque – Michal Velčický (alt. Daniel Slabý)
Pestúnka – Cosmina Maria Sobota Zaharia  (alt. Viktória Árvová / Kristína Luptáková)
Princ z Verony – Vladimír Kotrbanec 

www.snd.sk

Foto Peter Brenkus, Martin Machaj (č. 2 – vizuál)