Spomienka na Vojtecha Schrenkela (9. 2. 1938 – 30. 12. 1986)
Sledoval som činnosť Berca (ako sme ho familiárne volali) už počas jeho štúdií na VŠMU v triede Imiricha Godina, niekdajšieho aj v Rakúsku úspešného speváka s brilantnou vysokou polohou. Tú zdedili po ňom aj niektorí jeho žiaci, napríklad Andrej Kucharský a Berco Schrenkel. Na malom javisku Štúdia VŠMU (dnes Malá sála SF) začínal s úlohou notára v Donovi Pasqualovi a jeho neustále opakovanie „et cetera“ vyvolávalo salvy smiechu.
V nasledujúcich študentských predstaveniach musel prejsť k lyrickým a neobyčajne náročným úlohám. Spieval Pylada v Gluckovej Ifigénii v Tauride (popri skvelej Anne Peňaškovej a Pavlovi Maurérym), Viliama Majstra v Thomasovej Mignon (popri Otilii Hagarovej, Lucii Poppovej a Jurajovi Hrubantovi) a Mozartovho Belmonteho (popri Darinke Markovičovej, Lucii Poppovej) v Únose zo serailu. Na pôde VŠMU som ho naposledy počul spievať (v roku 1962) Ladislavovu „Když zavítá máj, lásky čas“ počas súťaže československých umeleckých škôl (vyhrala v nej Iveta Czihalová-Funková nádherným prednesom Che farò senza Euridice).
V rokoch 1962 – 1972, kedy bol sólistom Opery Štátneho divadla v Košiciach, sa stratil z môjho zorného uhla. Aj tam však pôsobil viacodborovo. Popri Beppovi z Komediantov spieval lyrického Rodolfa z Verdiho Luisy Millerovej, ktorú v Košiciach uvádzali pod Schillerovým názvom Úklady a láska, a pred odchodom do Opery SND ešte Cassia v pamätnej Bargarovej inscenácii Verdiho Otella. Medzitým (čo bolo v 60. rokoch zvykom) si v rokoch 1966 – 1968 „odskočil“ do NDR (Frankfurt nad Odrou), kde spieval mozartovské party, ale aj Lionela z Flotovovej Marty.
V Opere SND začínal úlohou Triqueta v Eugenovi Oneginovi. Túto úlohu spievali v SND (a výborne) Alexander Baránek a Pavol Gábor. Schrenkel pokračoval v ich tradícii skvelej paródie francúzskeho učiteľa hudby len s tým rozdielom, že v refréne prvej slohy nahradil francúzske slovo brie slovom la rose a jeho prednes pôsobil „sladšie“. Výborný bol aj jeho Vašek z Predanej nevesty, Spoleta z Tosky, Jacquino z Fidelia, Normanno z Donizettiho Lucie, Kormidelník z Blúdiaceho Holanďana. Každú z týchto vedľajších postáv vedel čímsi ozvláštniť. Napríklad v závere Kriškovej inscenácie Tosky zlostným zlomením paličky jeho Spoletu, ktorému vďaka samovražde titulnej postavy unikla jeho korisť.
Čo do významu však ostatné úlohy prekonal v Hajtmanovi v Bergovom Wozzekovi a najmä v Benešovej Hostine v úlohe Herodesa (1984). Jednou z jeho výborne hlasovo i herecky charakterizovaných postáv bol Monostatos z Čarovnej flauty. Osud mu doprial (tak ako kedysi Leonardovi Warennovi v Met), že zomrel ako päťdesiatnik na javisku práve pri interpretovaní tejto postavy, to bolo 20. decembra 1986. Nemožno ale zabudnúť ani na part, ktorý ho preslávil aj mimo Slovenska. Mimoriadne náročný a vysoko položený tenorový part v Orffovej Carmine Burane mu sedel ako uliaty. Na javisku poctivec nerozoznávajúci väčšie a menšie postavy, v bežnom živote príjemný spolubesedník. To bol Berco Schrenkel.