Nezabudnuteľná Azucena
Na profile Opery Slovenského národného divadla sa v jej histórii spolupodieľali celé generácie českých umelcov. Táto tendencia pokračovala aj po obnovení Československa v roku 1945. Podaktorí do Bratislavy prišli len na pár sezón (dirigent Chalabala, speváci Karel Kalaš, Lubomír Havlák, Drahoslava Kralovcová), iní tu hosťovali v jednej-dvoch úlohách (Kveta Belanová, Marie Steinerová). A ďalší sa v SND „usadili“ natrvalo (ešte pred vojnou Emil Schutz, a potom Ferdinand Krčmář, Václav Nouzovský, Juraj Wiedermann, Jarmila Smyčková).
K týmto patrila aj mezzosopranistka Jaroslava Sedlářová, ktorá sa 26. apríla dožije osemdesiatich piatich rokov. Narodila sa v Užhorode a opernú kariéru začala v Opave v rokoch 1956–61. Členkou bratislavského súboru bola od sezóny 1962/63 a svoje pôsobenie na javisku SND skončila sezónou 1991/92.
Jej vstup do povedomia bratislavského operného publika bol naozaj impozantný. V úspešnej inscenácii Verdiho Trubadúra (1963) bola totiž spolu s Ľubou Baricovou a Ninou Hazuchovou obsadená do úlohy cigánky Azuceny. Hudobne i režijne vydarená inscenácia (Viktor Málek a Július Gyermek) sa mohla pýšiť skvelým sólistickým obsadením na čele s Margitou Česányiovou, Imrichom Jakubkom a Bohušom Hanákom. Od nich sa špičkové výkony očakávali. Zato obrovským pozitívnym prekvapením bol výkon Sedlářovej, pri ktorej démonickom stvárnení postavy priam mrazilo. Úlohu poňala výsostne dramaticky (v Stride la vampa, veľkom monológu v cigánskom obraze, alebo vo finále vojenského obrazu), nie však jednostrunne. Napríklad v poslednom obraze dokázala (spolu s neskôr do inscenácie vstúpeným Jiřím Zahradníčkom) vytvoriť nostalgickú náladu spomienok na rodný kraj (v slovenskom preklade: „Poďme odtiaľto, do našej vlasti“). Hoci speváčka odvádzala výborné výkony aj v nasledujúcich rokoch, svoju Azucenu už nikdy neprekonala.
Z Verdiho opier potom Sedlářová ešte úspešne stvárnila Ulriku z Maškarného bálu (1964), Amneris (1962 a 1978), kým pre rolu Preziosilly zo Sily osudu bol jej hlas trocha „ťažký“. V SND málo hrávaný Wagner jej ponúkol len exponovanú Ortrúdu (1976) a charakterovú postavu Mary z Blúdiaceho Holanďana. Z českého repertoáru upozornila na seba ako Dvořákova komická Kača a tajomná Ježibaba, Smetanova Martinka a Háta, z ruského ako Grófka z Pikovej dámy alebo Ňaňa z Eugena Onegina. Zmysel pre komično uplatnila v úlohe Florence v Brittenovom Albertovi Herringovi (1966), charakterizačné schopnosti ako Mara v Cikkerovom Jurovi Jánošíkovi alebo ako Madame Kitajevová vo Vzkriesení toho istého skladateľa.
V slovenskej premiére opery Bartolomeja Urbanca Pani úsvitu (činoherná verzia Casonovej drámy slávila o desať rokov skôr veľké úspechy v Prahe) vytvorila titulnú postavu Pútničky (1976). Mimoriadne silne na mňa zapôsobil jej prednes lyrickej uspávanky, ktorú spievala ako Matka v Menottiho Konzulovi (1966). Netradičné bolo jej hosťovanie na bratislavskej Novej scéne v úlohe Czipry v Cigánskom barónovi. Postupne uvoľňovala priestor mladším kolegyniam, z ktorých sa však na verdiovský mezzosoprán vypracovala len Ida Kirilová. Pri celkovom hodnotení Sedlářovej prínosu pre rozvoj opernej interpretácie na Slovensku možno túto speváčku bez rozpakov zaradiť do skupiny silnej sólistickej garnitúry opery SND „zlatých“ šesťdesiatych rokov minulého storočia.
