Trpělivostí k vytyčenému cíli: Mezi Zürichem a Berlínem s Dominikem White Slavkovským

Začnime teda s takou základnou očakávanou otázkou: Kde boli tvoje tanečné začiatky, kto boli tvoji pedagógovia ktorí podchytili tvoj talent a ako si sa následne dostal na tanečné konzervatórium?
Pochádzam z Levic, z južného Slovenska. Ako malý som chodil na ľudové tance, kde ma zavolali náhodou pretože potrebovali chlapcov. Prikývol som im na to vtedy, lebo žiaci v družine si nemuseli robiť domáce úlohy, ak chodili na poobedné krúžky. (smiech) Čo sa týka neskoršieho profesionálneho smerovania, bolo to keď jedného dňa moja mamina v práci začula v rádiu rozhovor o konzervatóriu Evy Jaczovej v Bratislave. Boli vtedy vyhlásené prijímačky, a presne opisovali, aký typ dieťaťa hľadajú: štíhly, neposedný, najlepšie aj s hudobným talentom, nevadí ak nebol kontakt s baletom. Moja mama poznamenala: „Dominik, tak o tom rozprávali, ako keby Teba hľadali.“

Tu niekde sme sa teda rozhodli, že vyskúšame prijímačky a tie dopadli nadpriemerne v rámci našich očakávaní. Skončil som v priečkach medzi najlepšími uchádzačmi. Nastúpil som teda, a vôbec som nerozmýšľal nad tým, že to vlastne znamená, že jedného dňa zo mňa bude tanečník. Bolo to až, keď som bol asi 14 ročný a uvedomil som si: „Toto asi raz bude moje povolanie.“ (smiech)

V období, kedy som začínal štúdium na konzervatóriu, akurát končili absolventi ako Miriam Káčerová, Nina Poláková alebo Roman Novitzky. Vidieť ich ročníky bolo pre mňa veľmi motivujúce. Ale ako som sa v rámci školy vyvíjal, uvedomoval som si, že keby som vedel o niečo skôr o hereckom konzervatóriu, tak by som možno išiel študovať tam. V balete je ale veľmi veľa herectva a to ma na škole udržalo. Aj práve preto mám dodnes rád prevažne charakterové roly, tie si viem užiť. Je skvelé, že práve Christian Spuck sa zameriava na dejové a dramatické balety a tam mi vždy nájde rolu, ktorú potom spolu tvoríme na mieru. Čo sa týka štúdia na Tanečnom konzervatóriu Evy Jaczovej, učili ma napríklad Helenka Hazuchová, Ivana Skybová, ale aj Mikuláš Vojtek, ktorý mne a mojím spolužiakom ukázal techniku pánskeho baletu a to bolo dôležité. Scénickú prax sme mali s pánom Bakhramom Yuldashevom, kde sme robili rôzny klasický repertoár, ktorý nás neskutočne posúval vpred.

Aké máš spomienky na spoluprácu so SND ?
Hneď po škole som šiel na konkurz, tak ako sa absolventovi konzervatória patrí – takzvane povinne. V tom období tam bol umelecký šéf Mário Radačovský, ktorý ma však najskôr na konkurze nezobral. Povedal mi, že v klasickom tanci som sa mu páčil, ale momentálne sa robia viac moderné a neoklasické choreografie, a dodal, že si myslí, že sme v škole nemali dostatočný stret s moderným tancom a vidno, že nám to chýba. Dal mi ale možnosť prísť o pár mesiacov opäť, že sa na mňa pozrie na nasledujúcom výberovom konaní. To tak v brandži znamená, že keď dovtedy nebude lepšie, možno budeš stačiť aj ty. (smiech)

Ja som ale nemohol všetko nechať na náhodu, išiel som teda „predtančiť“ do Štátnej Opery v Prahe a zobrali ma tam hneď. Začal som si v hlave plánovať život v Prahe, ale keďže som sľúbil, že sa v SND ešte ukážem, skrz dobré vzťahy, zo slušnosti som tam prišiel znova. V Prahe som mal vtedy už prácu istú a cítil som taký pokoj, vlastne som si išiel do SND len dobre zacvičiť. V ten deň sme robili úryvok z Radačovského modernej choreografie, a to mi sedelo veľmi dobre. Po konkurze si ma ako prvého zavolal a povedal : „Dominik, dnes si ma veľmi prekvapil a schopných ľudí ako si ty, tu teraz potrebujeme…“ povedal, že deň na to odchádza do Kanady a dal mi svoje číslo s tým že : „…tu mi zavoláš do dvoch dní nie, že či prídeš, ale že prídeš!“. (smiech) A následne som tak aj urobil. Musím povedať, že to bolo veľmi inšpiratívne obdobie, kedy som prvý krát vzhliadol choreografie od Jiřího Kyliána, Paula Lightfoota alebo aj Georga Balanchina a bolo to pre mňa neskutočne obohacujúce. Práve choreografia Šesť tancov od Jiřího Kyliána mi utkla v pamäti, a prvý krát som sa v divadle poobzeral či je dovolené sa nahlas smiať. Boli to vtedy pre mňa úplne nové vnemy z baletu.

Politika však vždy zatriasla Slovenským národným divadlom a v priebehu piatich rokov som nakoniec mal hneď niekoľko rôznych riaditeľov. Po M. Radačovskom prišiel V. Harapes, A. Sukhanov a zažil som aj tzv. „bezvládie“ a následne, Jozef Dolinský ml. I keď to nebolo vôbec na škodu a bolo to z jednej strany obohacujúce, lebo každý jeden mal iný vkus, štýl, ale aj smerovanie. Vďaka čomu som sa mohol sústrediť na rôzne odvetvia trebárs v rámci spomínanej moderny, ale celkovo to nebolo pre mňa ako umelca vyhovujúce prostredie. Takéto podávanie štafety. Po čase teda vzplanula myšlienka ísť do divadiel na ďalšie konkurzy.

Vedel som vtedy, že by som rád išiel do Berlína. Na konkurze v Berlíne bolo vtedy asi po 120 ľudí na dvoch sálach. Cítil som sa na konkurze dosť čudne, po 5 rokoch v súbore totiž úplne zabudnete, že na konkurzoch vo veľkých divadlách platia pravidlá džungle. Takže som obišiel na prázdno s vedomím, že si ma pravdepodobne ani nevšimli. Na e-maily som mal vtedy ešte jednu odpoveď s pozvánkou z Zürichu, kde som prišiel, odrobil konkurz. A teraz som už deväť rokov tu. (úsmev)

Aké boli tvoje začiatky na úplne novom mieste a v novej krajine a ako ste si hľadali s Christianom Spuckom vtedy umeleckým riaditeľom Zürich Ballett k sebe cestu?
Samozrejme ťažké. Čo sa týka divadla, hneď som dostal za úlohu naučiť sa celé predstavenie Rómeo a Júlia, a následne sme s tým išli na zájazd do Bogoty v Kolumbií. Za dva týždne naštudovať takéto dielo a dostať ho do potrebnej kvality, keď som ešte vôbec nemal skúsenosť s pohybovým slovníkom Ch. Spucka, bola pre mňa veľmi veľká výzva.

Bol som zvyknutý zo SND že čím efektívnejšie, tým lepšie: „Niekoho skúseného prehodíme zozadu dopredu a teba dáme dozadu na tieto štyri osmičky, ktoré sa rýchlo naučíš. Keď potancuješ, tak aj ty prídeš dopredu.“ Vo veľkých klasických baletoch v stálom repertoári to fungovalo dobre. V Zürichu to však bolo inak. Tu budeš v prvej rade, lebo tu nám pasuješ. Budeš viesť celý súbor a oni budú za tebou, toto sú kroky, výsledky chceme najlepšie už od zajtra. Bol som dosť prekvapený, úspora energie, ale aj hierarchia, na ktorú som bol zvyknutý, tu neexistovala. Všetko sa robilo, aby predstavenie vyzeralo čo najlepšie, nezávisle od postu, alebo úsilia, ktoré by do toho bolo treba vložiť, či už odo mňa, súboru alebo baletného majstra.

Naučil som sa v tom kráčať a prišlo to aj s odmenami. Prvou veľkou úlohou, ktorú som v Zürichu dostal, bola titulná rola v balete Woyzeck – je to na nemecký námet, hlavná rola, veľa sa hrá aj tancuje… A to je vlastne to, na čo sa ja ako umelec teším na javisko a čo som v sebe v Zürichu rozvinul, herecko/charakterové tanečné role sú pre mňa. S Christianom Spuckom sa mi teda pracuje veľmi dobre a práve preto, že nedávno dostal ponuku odísť do Berlína ako umelecký šéf Staatsbalettu Berlin a ja od neho ponuku odísť tam s ním, tým sa mi vlastne plní aj môj sen o Berlíne. (úsmev)

Prečo máš vlastne dve priezviská?
Prebral som meno po svojej manželke. Napriek tomu, že je zo 4 súrodencov, jej rodinné priezvisko by inak zaniklo. Jej sestry sa vydali so zmenou mena a jej brat je dlhodobo slobodný. Navyše som tým chcel trošku nabúrať typické, zaužívané patriarchálne zmýšľanie v mojej rodine, ale aj okolí. Veď aj od toho sme umelci – inšpirovať zmenu a podporiť, čo považujeme za správne.

Aké umelecké smery ťa inšpirujú a čo je pre teba v umení najdôležitejšie?
Veľmi sa mi páči pouličný umelec a politický aktivista Banksy a fascinuje ma, že jeho umenie je nadčasové, ale zachytáva dnešnú prchkú a pominuteľnú kapitalistickú dobu. A určite pop art – Andy Warhol, Roy Lichtenstein, David Hockney alebo fotograf Slim Aarons. V architektúre Corbusier, ale aj Frank Gehry a úžasne „outside of the box“ zmýšľajúci dánsky architekt Bjarke Ingels.

Máš aj nejaké pedagogické alebo choreografické aktivity alebo ambície?
Pedagogika ma síce nebaví až tak ako samotný tanec, ale napriek tomu učím v poloprofesionálnej škole u jednej z mojich kolegýň z divadla. Učím moderný tanec a improvizáciu, lebo si myslím, že je to presne to, čo chýbalo mne pri rozvoji v útlejšom veku. To som si tak stanovil, že by to bolo pre mňa zaujímavé, postaviť sa na stranu učiteľa a prežiť si ten moderný tanec a improvizáciu po rokoch skúseností a dobiehania z tejto strany. Je fascinujúce pracovať s veľmi malými deťmi a pozorovať ich, lebo nemajú žiadne zábrany, čo sa týka sebasúdenia alebo kreativity. Potvrdzuje sa mi, že my sami si tie zábrany okolo seba staviame.

Čo sa týka choreografickej aktivity, jedného dňa nás oslovili z divadla so zaujímavým projektom. Každý druhý rok totižto divadlo dáva priestor tanečníkom tvoriť v rámci večera – volá sa to Junge Choreografen. Tu dostávame možnosť tvoriť na svojich kolegov choreografie a odprezentovať svoju vlastnú tvorbu. Ten daný rok v Zürichu prebiehalo Manifesto, 100 ročné výročie hnutia a smeru DADA, ktoré tu vzniklo. V divadle zvolili na tvorbu túto tému, ktorá v umení znamená vyslovene nonsens, zdalo sa mi, že teraz by bol správny moment, kedy môžem svoj pokus choreografickej tvorby schovať za týmto počinom. Môžem vytvoriť „nič“ a bude to „čosi“.

Moje „nič“ a „čosi“ však malo veľmi dobré ohlasy a tak som Junge Choreografen absolvoval ešte trikrát a odvtedy, ak mám ponuky na choreografickú tvorbu, tak ich neodmietam. Ako choreograf sa však úplne necítim. Podľa mňa je choreograf osoba, ktorá tvorí väzby a kroky, ideálne s radosťou (smiech). Ja sa skôr nazývam creator of creative content a médium, s ktorým pracujem, je divadlo a tanec. Ako to funguje? Dramaturgia príde u mňa prvá. Mám nejaké idei a vízie, ktoré ma svojim spôsobom inšpirujú a odkazujú na to, čo chcem divákom tlmočiť, a ja sa potom snažím nájsť cestu, ako to pretvoriť a prepojiť na pohyb tanečníkov na javisku.

Kde sa vidíš o 10 rokov, plánuješ sa vrátiť v budúcnosti na Slovensko?
Som otvorený životu a som rád, že neviem ako bude moja budúcnosť vyzerať. Rád sa dozviem, kam ma osud zaveje, alebo až keď ma tam zaveje (úsmev). Tak ako sa to teraz udialo s Berlínom. Spolu s manželkou sme začali v Berlíne od Augusta, Ja v Staatsbalette Berlin a Alice vo Friedrichstadt-Palaste, mojím posledným predstavením v Zürichu bolo Monteverdi. Zürich mi dal jednoznačne veľa skúseností a príležitostí, ale teraz bol správny čas vyskúšať niečo nové.

Čo sa týka možného pôsobenia na Slovensku, ak by sa naskytla nejaká zaujímavá ponuka, určite by som nad tým pouvažoval. Nedávno ma oslovili zo SND, kde som odpremiéroval novú choreografiu, s názvom Clique, ktorá bola uvedená v rámci Fashion Ballet 23, spolupracoval som s módnou návrhárkou Lenkou Sršňovou a s talentovanými tanečníkmi Baletu SND. Je to super projekt a čoskoro bude aj repríza, a to 21. a 26. 11. v Novej budove SND. Tak všetkých čitateľov srdečne pozývam.

—

Dominik Slavkovský absolvoval jako klasicky školený tanečník Konzervatoř Evy Jaczovej v Bratislavě. Pět let tančil ve Slovenském národním divadle, odkud odcházel v pozici demi-sólisty. V sezoně 2014/15 se stal členem Ballett Zürich a 2019/20 sólistou. Tady také poznal choreografický rukopis Christiana Spucka. Tančil například titulní roli v baletu Woyzeck, Drosselmeiera v Louskáčkovi, Coppélia v baletu Der Sandmann nebo Parise v Romeovi a Julii.  Přečtěte si více.