Úcta k předchozím generacím: S Ondrejem Šothem a Andrejem Petrovičem nejen o baletu Národního divadla Košice

K histórii vzniku Národného divadla v Košiciach
Národné divadlo v Košiciach budúci rok oslávi 100. výročie vzniku Východoslovenského národného divadla v roku 1924, ale i otvorenie tejto divadelnej budovy v roku 1899 pod názvom Nemzeti színház, čiže Národné divadlo. Nezabúdajme ani na túto etapu, je tiež súčasťou našej histórie.

Hovorí generálny riaditeľ divadla Ondrej Šoth: „Naši predkovia spájali s týmto divadlom svoje nádeje a túžby, tvorba a umelecké vyjadrenie sa stali živým svedectvom ich samých, ako aj ich doby. Z krátkeho historického exkurzu je zrejmé, že národné divadlo ako pojem predstavuje v dejinách rôznych národov typus divadla a jeho charakter, a teda nie výsadu byť jediným a jedinečným reprezentatívnym kultúrnym stánkom národa, ako je to často mylne chápané na Slovensku.

Národné divadlo nemá byť v tejto súvislosti iba kýmsi muzeálnym artefaktom, ale živou inštitúciou, ktorá si svoje meno musí každodennou prácou zaslúžiť svojím umeleckým a spoločenským dosahom, rozvíjaním národného dedičstva, ale i konfrontáciou so súčasným umením a svetom. Je práve teraz na našej generácií, aby sme odčinili spôsobené následky násilnej centralizácie a aby sa divadlo s novým názvom Národné divadlo Košice zaradilo do veľkej rodiny národných divadiel so svojou tradíciou najmä v strednej Európe, ale nielen tam.“

Nie je bez zaujímavosti, že prvé slovenské divadlo, ktoré nieslo vo svojom názve slovo ,,národné“, bolo Slovenské národné divadlo nitrianske založené v Sobotišti z iniciatívy štúrovcov, ktoré položilo základ rozvoja ochotníckeho divadla na Slovensku.

Pripomeňme, že v roku 1955 boli v rámci Československa na ,,Štátne divadlo“ premenované aj divadlá v Brne a Ostrave, kde sa však po nežnej revolúcií vrátili k pôvodným názvom Národní divadlo Brno v roku 1992 a Národní divadlo moravskoslezské v roku 1995.

Odkiaľ prišiel prvý impulz alebo kedy ste sa rozhodli o snahu prinavrátiť Štátnemu divadlu Košice jeho staro-nový názov Národné divadlo Košice?
Ondrej Šoth: Základnou myšlienkou bola koncepcia o prinavrátenie názvu Národné divadlo, bola to teda aj moja ambícia, keďže som pracoval v tomto divadle a viem ako vznikala každá inscenácia. Snažil som sa vždy ako tvorca a človek, ktorý viedol súbor, pomáhať predovšetkým mojim zamestnancom. Vnímal som to tak, že môžem zúročiť veci v prospech divadla, nenastupoval som s ambíciou vytvoriť si „meno“ alebo status.

Divadlo počas histórie zmenilo svoj názov viac krát, podľa toho, ako sa to hodilo určitým osobám alebo to vyhovovalo politickému systému. Ja som tomu nerozumel a až mi to bolo vtipné, lebo takéto veci sú historicky dané. Napríklad Dóm sv. Alžbety sa tiež v danom období nadvlády nenazýval tak, ako sa to hodilo. Čiže ten zásah socialistických štruktúr do kultúrnych inštitúcií bol v tomto období veľmi necitlivý a nešťastný. Podľa mňa je správne, že pani Milanová zmenou zriaďovacej listiny ukončila socialistický zásah do tejto inštitúcie. Je to významná udalosť aj vzhľadom na to, že košické divadlo ako jedno z posledných v Európe neprešlo touto transformáciou názvu.

V histórii slovenského divadelníctva ste sa ako jediný dopracovali na post generálneho riaditeľa z prostredia baletu. Aké boli vaše prvé začiatky v Štátnom, dnes už Národnom divadle Košice?
Ondrej Šoth: Moje vymenovanie do funkcie bolo opradené rôznymi článkami, ktoré vznikali na princípe tlaku a závisti. Predovšetkým som tvorca, ktorý určite provokuje a konfrontuje ľudí svojou tvorbou, preto je môj život niekedy komplikovaný, ale o to viac sa teším. (Smiech)

Vzhľadom k tomu, že som bol jediným generálnym riaditeľom Slovenského národného divadla v Bratislave a v súčasnosti v Košiciach, a že som z prostredia profesionálneho tanečného umenia čo je neobvyklé, konštatujem, že ak by som bol iba úradníkom, tak by bola moja cesta oveľa ľahšia. Vyrastal som na staršej generácií riadenia divadelného systému a tvorbe v súboroch, kde bol balet vždy podceňovaný.

Krásne, vráťme sa opäť trochu k vašej osobnosti a skúsenostiam. Kto boli alebo kto sú ľudia, ktorí vás formovali, respektíve motivovali a aké máte spomienky na vaše pôsobenie v Prahe?
Ondrej Šoth: Pracoval som na rôznych pozíciách, kde boli mojimi vzormi predovšetkým výtvarníci a filmoví režiséri, čiže ľudia nie z baletného prostredia. A tí mali veľmi kvalitné vzdelanie a obrovský intelekt. Boli to napríklad Viera Kadlecová, Jaroslava Adamová, Ladislav Helge, Jaroslav Kučera, Evald Schorm, Vlastimil Harapes a divadelní režiséri Jan Grossman a Miroslav Macháček.

Ako študent som bol formovaný manželmi Andrejom a Marilenou Halászovcami, čiže mal som kvalitný základ remesla. Až neskôr som pochopil, čo som od Halászovcov získal. Mnohí študenti, ktorý prešli výchovou Andreja Halásza, sú v súčasnosti úžasnými ľuďmi. Tvoria v divadlách a sú výnimoční nielen odbornou znalosťou, ale predovšetkým ich pevnými charakterovými vlastnosťami. Pokora a skromnosť sú základnými vlastnosťami, ktoré sa do nás Andrej Halász snažil vložiť. Mam veľkú radosť z toho, že tento človek vychoval kvalitných európskych tanečníkov.

V Prahe som dostal veľkú príležitosť spolupracovať s filmovými režisérmi ako Viera Chytilová, František Vláčil, Juraj Herz, a rovnako aj s hercami Národného divadla Praha a Divadla Na zábradlí. Učil som na FAMU i DAMU a Pražskom konzervatóriu. Obdivoval som odkaz Jarmily Jeřábkovej v Duncan centru Evy Blažíčkovej. Česká republika bola pre mňa „piata“ etapa vysokej školy, kde som sa naučil veľa.

Zadosťučinením pre mňa, ešte počas života Andreja Halásza, bolo, že v Košickom divadle robili Otto a Jiří Bubeníčkovci na jednom baletnom večere s názovom Ateliér. Pozval som aj Pavla Šmoka ešte v SND. Bolo mi luto, že pana Pavla Šmoka do košického baletu nepozvali, iba do činohry. Tak som bol šťastný, že pozvanie prijal a vytvoril prekrásne predstavenie. S košickým baletom naštudoval jeho krásnu choreografiu Zjasnená noc (A. Schönberg). (pozn. red.: na Slovensko, do SND, úplně poprvé Pavla Šmoka poprvé pozval v roce 1973 Boris Slovák, po revoluci v roce 1991 pak Emil Bartko). Šmok bol „baletno-hudobným“ otcom mnohých umelcov v profesionálnom tanečnom umení, ktorého si dodnes hlboko vážim a ctím.

Ako vznikla spolupráca medzi kultúrnym centrom Tabačka Kulturfabrik a Národným divadlom Košice a aká je jej idea?
Andrej Petrovič: Na základe vzájomnej podpory sme spravili spoločné memorandum medzi našimi inštitúciami. Vo výsledku vznikol spoločný projekt Medziscéna. Zriaďovanou a nezriaďovanou inštitúciou, čo je veľmi výnimočné a neobvyklé v rámci Slovenska. V rámci projektu aktuálne prebiehajú aj edukačné činnosti, ktoré fungujú súbežne s predstaveniami – naposledy sme napríklad pripravili workshop s Danom Račekom alebo Milanom Kozánkom, ktorý prišiel učiť študentov do Košíc, a zároveň urobil workshopy aj pre verejnosť.

Totiž čo je pre mňa dôležité, je vzdelávanie študentov, pretože to, čo som zažil ja na škole, to už dnes tak nefunguje. Toto je teda hlavný dôvod prečo Medziscénavznikla, aby sme študentom v rámci vzdelávacieho procesu na škole ponúkli stret s novými ľuďmi, choreografmi a pedagógmi. Vidíme, že v rámci záujmu a aj svojej psychohygieny majú študenti konzervatórií veľký záujem o tieto aktivity – nadobúdať svoje skúsenosti aj v oblasti mimoškolských zariadení, kde nie sú prítomní pedagógovia zo školy, a tým pádom sa môžu viac uvoľniť, konfrontovať, prejaviť sa.

A aké bude ďalšie smerovanie baletu a repertoáru v Národnom divadle Košice?
Ondrej Šoth: Máme tu repertoár, ktorý sa vo svete nehrá. Ako povedal baletný umelec Vladimir Malakhov: „Žiadny svetový súbor nemá tak širokospektrálny zámer a zároveň veľmi osobitý repertoár.“ Máme tu zastúpenie takmer všetkých žánrov profesionálneho tanečného umenia, nevynímajúc slovenský folklór. Nie je to štandardom. Pretože si myslím, že v divadle tanečník nemôže robiť iba klasický a súčasný tanec.

Napríklad naše aktuálne úspešné predstavenia o Horákovej, Štefánikovi, Frankovej, Šandorovi Máraiovi alebo predstavenie Hamlet, ktoré bolo po prvýkrát spracované ako balet (pozn. red.: Hamlet 21 Johna Neumeiera byl volnou inspirací Shakespearova dramatu, choreograf Stephen Mills vytvořil baletní adaptaci dramatu pro Balet Austin, v Británii se o adaptaci pokusil Peter Schaufuss). Ide nám o edukáciu mladých ľudí, ktorí by mali pochopiť svoju históriu, ako aj to, kde žijú, aby sa nenechali manipulovať a pod. Najzaujímavejšou spoluprácou, ktorá sa črtá v blízkej budúcnosti, je spolupráca so svetovým choreografom Akramom Khanom z Londýna.

Napokon si položme otázku, čo pre nás dnes znamená slovo „národné“?
Ondrej Šoth: Slovo, ktoré podnietilo v minulosti básnikov, spisovateľov, skladateľov a iných tvorcov k najkrajším dielam ľudového ducha, slovo, ktoré však bolo tiež veľakrát zneužité, ktoré sa stalo pre viacerých iba prázdnou modlou, kôpkou vyhasnutého popola a nie živého ohňa. Mnohí sa dnes za toto slovo hanbia a chceli by ho vymazať z nášho povedomia i slovníka.

Domnievam, že nie je správne ani možné napĺňať dnes i zajtra slovo „národné“ novým obsahom. Bude to predstavovať kontinuitu pokolení a našich dejín, slobodnú a autentickú umeleckú tvorbu, ktorá je sebavedomá a otvorená Európe, svetu i budúcnosti, ale tiež umeleckú nezávislosť inštitúcie, ktorá samozrejme musí byť garantovaná aj finančne. Navrátenie názvu Národné divadlo Košice je teda aj prejavom úcty k predošlým generáciám umelcov v našom divadle s výzvami pre nás. Žijeme teraz v zložitých politických európskych problémoch, kde sa šíri doba neonacizmu, neofašizmu a dogmatizmu, pričom ja som človek ktorý každému praje a teší sa z jeho výsledkov. Myslím, že by sme si mali byť prajní navzájom.