Už patříte do skupinky?

Už patríte do skupinky?

Neznášam ankety a grupovanie. My, čo sme zažili socializmus máme asi výraznejšie vyprofilovaný odpor k akémukoľvek skupinkovaniu, kolektívnym núteným družbám, hromadným akciám a zaškatuľkovávaniam. Nuž v tomto smere sa zas až tak v spoločnosti veľa nezmenilo. Dnes už síce nemusíme ísť na výmenný výlet do družobného mesta, tie však nahradili teambuildingy. Dnes  už nemusíme nevyhnutne niekam patriť, ale ak nepatríme, stejne je to podozrivé. Dnes sa už nemusíme báť, že utrpíme nejaký postih, ak nevstúpime do nejakej organizácie, alebo klubu, ale výrazne nám bude dané na javo, že sme vyčlenení. Dnes nemusíme platiť známky do preukazov, ale členské do skupín ostáva. Dnes sa už nemusíme báť, že nás niekto nepustí do inej krajiny, ale možno nás nepustí už do práce. Dnes sa nemusíme báť, že k nám príde anketár s dotazníkom a bude nás hrozivo lákať do strany, ale anketári rôzneho druhu nás trikrát do dňa zastavia na ulici a dvakrát nám zavolajú na súkromný mobil.

V demokracii sa len isté veci inak volajú. Máme možnosť voľby? Iste. Ale volíme si naozaj podľa chcenia, pocitu a presvedčenia?  Sme to my, čo sme si to, či ono zvolili, alebo nás niekto (alebo okolnosti) do „našej“ voľby psychologicky vmanipuloval?

Neznášam ankety a grupovanie. Sediac vo foyeri Slovenského národného divadla pristúpi ku mne slečna a spýta sa ma, či už som začlenená  do skupinky a či som vyplnila anketový lístok. Automaticky sa naježím ako mačka s odmietavým vysvetlením, že nechcem patriť do žiadnej skupinky a nič vyplňovať nebudem. Vnútri sa vzbúrim, že už aj v divadle ma niekto otravuje anketou. Slečna však pritvrdí a tlačí do mňa feministický boj za ženské práva, zároveň však psychologicky poznamená, že  je jej moja tvrdohlavosť sympatická. Periférne sledujem zároveň ako okolostojaci diváci sú už pekne označkovaní v skupinkách s príslušnou farbou, nuž s nevôľou sa nechám „označkovať“ aj ja v zmysle nekaziť hru, anketový lístok však nevypĺňam. Farebná nálepka akoby tiež štrajkovala, odlepí sa odo mňa sama.

Štyria protagonisti si po skupinkách označených svojou farbou usádzajú svojich ľudí. Tuším nepríjemnú interaktivitu, ktorú budú žiadať, podporenú rozdávaním malých volebných „úplatkov“ v podobe čokoládok.

Tento úvod má svoj zmysel, pretože je súčasťou nie len hry, ale aj ambíciou touto manipulatívnou „hrou“ vtiahnuť diváka hlbšie do významovej atmosféry posolstva diela. Štyria ľudia (síce pod rúškom očakávaného humoru) psychologicky zmanipulujú svoju „masu“, ktorá ich ako stádo neskôr podporí. Opičie tlieskanie, výskanie a podupávanie na podporu svojho „kandidáta“ dokazuje, ako je vlastne úplne jednoduché psychologicky vystavať cirkus ľudu. Hoci tento motív a napokon vtiahnutie do „deja“ berie divák ako vtip, v konečnom dôsledku sa štyrom tanečníkom podarila super ukážka, ako ľudí namotať.

Skupinky majú dokonca aj svoj presne vystavaný scenár. Muži  oslovujú egocentricky mužskú populáciu dúfajúc v silu hlasu a agresie, žena v podobe nástojčivej aktivistky si nakloní obe pohlavia a feministická stíhačka apeluje na ženský fenomén, vnútornú silu a inteligenciu nežnejšieho pohlavia. Zatiaľ čo muži svojim chlapským skupinkám programovo a polopatisticky vysvetľujú ako majú skandovať na ich gestický signál, ženy idú na to prefíkanejšie s útokom na ženskú intuíciu. Psychológia manipulácie je premyslene vystavaná na cieľovú skupinu a čuduj sa svete aj funguje.„Predstavenie rakúskej skupiny súčasného tanca cieLaroque/Helene Weinzierl si kladie aktuálne otázky týkajúce sa života súčasnej spoločnosti a umeleckými prostriedkami hľadá odpovede. Nech žije sloboda voľby! Každý deň si môžeme vybrať z veľkého množstva dostupných možností. Teraz, keď to všetko môžeme mať, naozaj si vyberáme všetko podľa našich vlastných potrieb? Predstavte si, že rozhodnutie je reprezentované cibuľou. Znamenala by každá vrstva jednu možnosť? Čo ak by človek postupne odstránil tieto vrstvy/voľby? Priblížil by sa potom viac svojmu vnútornému ja? A najdôležitejšie, môže človek olúpať cibuľu bez toho, aby plakal? Kto je zodpovedný za stanovenie parametrov? Prečo by vlastne malo byť rozhodnutie opísané ako cibuľa? Naozaj máme slobodu voľby, alebo o nás rozhoduje niekto iný? Ak áno, do akej miery sme si vedomí tejto heteronómie?“

Tieto otázky ponúka text k pohybovému divadlu pod názvom Democrazy/Ako olúpať cibuľu bez plaču, ktoré sa odprezentovalo 9.decembra 2013 v Štúdiu Slovenského národného divadla.  Hoci sa cibuľa na scéne naozaj ocitá, cibuľa je tu iba vymyslený symbol spektra našich (naozaj našich?) rozhodnutí.„Tanečná skupina cieLaroque, ktorú založila rakúska choreografka Helene Weinzierl v roku 1995, patrí k popredným zoskupeniam rakúskej tanečnej scény. Skupina prezentovala svoju tvorbu na rôznych festivaloch na celom svete, vrátane USA, Japonska, Južnej Ameriky, Singapúru, Ruska a celej Európy. Niektoré inscenácie viac charakterizuje spojenie tanca a divadla, iné sa zaoberajú výhradne jasným a intenzívnym jazykom pohybu. V posledných rokoch sa skupina zameriava na interdisciplinárnu tvorbu so zapojením videa. Väčšina produkcií sa tematicky zameriava na relevantné spoločensko-politické témy.“ (informuje web Slovenského národného divadla)

Dielo nie je ani tak o tanci, ako skôr o pohybe a možno ani nie až tak o pohybe, ako o myšlienke. Tanečníci prezentujú celú škálu politických praktík a machinácii, od politickej kampane, cez dravé presadenie sa až po korupciu a súdružské potľapkávanie si navonok konkurenčných strán, ktoré sa preklopí až do bujarých zábav, frivolný pánsky striptíz ukončený homosexuálnym znásilnením. Všetky odchýlky hriechov a prehreškov, kamufláží, blafov a pretvárok so schopnosťou urobiť doslova všetko na získanie hlasov, so schopnosťou zapredať svoju dušu i telo.Skupina viac než gestami, ale aj verbálne v anglickom jazyku komunikuje s divákom. Každý za seba sľubuje sľuby a divák ako ovca tlieska. Hoci pohyb aj „kostým“ je civilný, gesto je karikované, často zámerne predimenzované hraničiace s fraškou. Táto kritika spoločnosti, kritika politiky, kritika demokracie je vyprofilovaná do detailov. Jedna z nich sa diváka priamo pýta : „Vy už neveríte v demokraciu?“ Ťažko povedať, či je to otázka zo scenára alebo improvizácia, v každom prípade sa však v kontexte hodí.

Keď už z počiatočného vstupu kampane majú protagonisti svojich ľudí naklonených, sadajú si za stôl a predvedú akúsi hru o cibuľu, ktorú aj postupne pred nami naturálne jedia…a áno, aj naturálne smrdí. V pozadí je na projekcii situovaný retro  televízor s monoskopom. Následne jednotlivo, aj spoločne predvedú svoje presviedčacie metódy, traja tak horlivo, že sa vyzlečú do naha v snahe získať čo najviac populácie, jedna si však zachová dekórum a charakter a nie je ochotná zájsť tak ďaleko, ostáva v šatách a pridáva sa do hľadiska k svojej skupinke. A áno, je to tá, čo má v partii iba ženy a generačne výrazne oproti ostatnému publiku posunuté, čo dáva tušiť ich ešte väčšie sympatie v zmysle, že sa nezapredala.  Pani v dôchodkovom veku, čo sedí predo mnou sa nadšene otočí a zdeľuje nám ostatným v rade informáciu, že „tá naša je najlepšia, tá sa chová najslušnejšie“. Po tomto poznaní si uvedomím, že tanečné divadlo splnilo svoj účel, snáď väčšie vtiahnutie diváka by si tvorcovia ani nemohli želať. Desí ma zároveň vedomie , že táto staršia dáma by v tejto chvíli podpísala asi všetko, čo by jej „naša“ protagonistka podsunula.Zatiaľ čo zapálená bojovníčka za ženské práva (Lucia Kašiarová) sedí medzi nami v opare páchnucej cibule, ktorú predtým statočne chrúmala, traja nahí tanečníci (Yuri Korec, Honza Malík, Viviana Escalé ) reprezentujúci iné programové vyhlásenia sa ocitajú v saune s uterákmi a kuklami cez hlavu. V tomto ezoterickom, relaxačnom prítmí, kde sa všetci svorne a anonymne „potia vo vlastnej šťave“ rozohrajú pomerne negustióznu „skladbu“ založenú na zvukoch vypúšťania plynov. Pôvodne „náhodná“ hra sa vyprofiluje do zámernej biologickej komunikácie , ktorá si zachováva  rytmus verbálneho prejavu. Táto zvuková „rozprava“ nadobudne kontúry politickej debaty, v konečnom dôsledku je to doslova bohapusté „vypúšťanie názorov“, ktoré je v „obsahovom“ kontexte tou najordinárnejšou groteskou politickej scény.

Priznávam, že na tento druh humoru postavený na biologických potrebách som výrazne alergická, ale uznávam zároveň , že adekvátnejšia  forma kritiky spoločnosti a politiky by sa snáď už ani nenašla. Hiphopový batle, či rozverne oplzlá  zábava v horúcom latino rytme, ani brutálny análny sex ako reprezentant znásilnenia jedného kandidáta iným, alebo tzv. rektálna akrobacia sa na nechutnú scénu v saune významovo nechytajú.

Ešte odznie boj o zahraničnú klientelu , internacionálni diváci sú posadení do vyčleneného radu a to je šanca nakloniť si ešte aj ich do svojej skupinky. Nápad skrsne v hlave ctižiadostivej feministke , ktorá rozdáva mierumilovné čokoládky, muži vytasia tvrdšie zbrane, zvádzajú potenciálnych voličov chľastom, podarí sa však zlákať iba jedného respondenta.Pohybová i slovná komunikácia tanečníkov vytvára gestický oblúk celým predstavením, prepája kompaktnejšie diváka s interpretom a ten má pocit, že je súčasťou hry a vlastne s týmto statusom nadšene súhlasí.  Horšie je poznanie, že  je v živote súčasťou jednej veľkej hry spoločnosti, manipulácie a politickej taktiky. Naozaj sme si toto sami vybrali? Naozaj sme toto chceli? Naozaj je toto tá vytúžená demokracia? Má limity? Hranice? Je slobodná? Alebo má svoje striktné pravidlá? Svoj vlastný scenár, podľa ktorého my ostatní len hráme?

V závere ešte zaznie internacionála, protagonisti si vzájomne ďakujú, podávajú si ruky a opäť sa navodí dojem, že je vlastne všetko v poriadku.

Hoci mám rada viac tancovania, musím uznať, že ho nebolo až tak málo, bolo civilne prirodzené aj napriek čiastkovej štylizácii. Verbálny prejav tanečníkov javil známky želanej komiky a pôsobil nadštandardne prirodzene aj v zámernom karikovaní pokrivených charakterov.  Po tanečnej stránke snáď najviac rezonoval Yuri Korec, herecky zažiarila Viviana Escalé.

Čo zadefinovať na záver? Nuž asi len toľko, že: neznášam ankety a grupovanie. Musím však uznať Lucii Kašiarovej, že ma hoci s nevôľou predsa len čiastočne „dostala“ do skupinky. Myslím, že scénické dielko Democrazy/Ako olúpať cibuľu bez plaču tým definitívne splnilo svoju misiu, cieľ a účel.  Ak si správne spomínam, asi takto nejako sa končila každá správa zo zahraničnej pracovnej cesty.  Obávam sa, že sa takto končí aj teraz.

Hodnotenie autorky recenzie:  80%

Democrazy/how to peel an onion without crying
Idea, koncept, choreografia: Helene Weinzierl
Hudba: Oliver Stotz
Svetelný dizajn: Peter Thalhamer
Produkcia: cieLaroque/Helene Weinzierl
Premiéra  16. októbra 2012 Salcburk
(napísané z reprízy 9. 12. 2013 Slovenské národné divadlo, nová budova – Štúdio)

Spolupráca na choreografii a tanec – Yuri Korec, Honza Malík, Viviana Escalé, Lucia Kašiarová 

www.cielaroque.at

Foto cieLaroque/Helene Weinzierl