Už patříte do skupinky?

  1. 1
  2. 2

Už patríte do skupinky?

Neznášam ankety a grupovanie. My, čo sme zažili socializmus máme asi výraznejšie vyprofilovaný odpor k akémukoľvek skupinkovaniu, kolektívnym núteným družbám, hromadným akciám a zaškatuľkovávaniam. Nuž v tomto smere sa zas až tak v spoločnosti veľa nezmenilo. Dnes už síce nemusíme ísť na výmenný výlet do družobného mesta, tie však nahradili teambuildingy. Dnes  už nemusíme nevyhnutne niekam patriť, ale ak nepatríme, stejne je to podozrivé. Dnes sa už nemusíme báť, že utrpíme nejaký postih, ak nevstúpime do nejakej organizácie, alebo klubu, ale výrazne nám bude dané na javo, že sme vyčlenení. Dnes nemusíme platiť známky do preukazov, ale členské do skupín ostáva. Dnes sa už nemusíme báť, že nás niekto nepustí do inej krajiny, ale možno nás nepustí už do práce. Dnes sa nemusíme báť, že k nám príde anketár s dotazníkom a bude nás hrozivo lákať do strany, ale anketári rôzneho druhu nás trikrát do dňa zastavia na ulici a dvakrát nám zavolajú na súkromný mobil.

V demokracii sa len isté veci inak volajú. Máme možnosť voľby? Iste. Ale volíme si naozaj podľa chcenia, pocitu a presvedčenia?  Sme to my, čo sme si to, či ono zvolili, alebo nás niekto (alebo okolnosti) do „našej“ voľby psychologicky vmanipuloval?

Neznášam ankety a grupovanie. Sediac vo foyeri Slovenského národného divadla pristúpi ku mne slečna a spýta sa ma, či už som začlenená  do skupinky a či som vyplnila anketový lístok. Automaticky sa naježím ako mačka s odmietavým vysvetlením, že nechcem patriť do žiadnej skupinky a nič vyplňovať nebudem. Vnútri sa vzbúrim, že už aj v divadle ma niekto otravuje anketou. Slečna však pritvrdí a tlačí do mňa feministický boj za ženské práva, zároveň však psychologicky poznamená, že  je jej moja tvrdohlavosť sympatická. Periférne sledujem zároveň ako okolostojaci diváci sú už pekne označkovaní v skupinkách s príslušnou farbou, nuž s nevôľou sa nechám „označkovať“ aj ja v zmysle nekaziť hru, anketový lístok však nevypĺňam. Farebná nálepka akoby tiež štrajkovala, odlepí sa odo mňa sama.

Štyria protagonisti si po skupinkách označených svojou farbou usádzajú svojich ľudí. Tuším nepríjemnú interaktivitu, ktorú budú žiadať, podporenú rozdávaním malých volebných „úplatkov“ v podobe čokoládok.

Tento úvod má svoj zmysel, pretože je súčasťou nie len hry, ale aj ambíciou touto manipulatívnou „hrou“ vtiahnuť diváka hlbšie do významovej atmosféry posolstva diela. Štyria ľudia (síce pod rúškom očakávaného humoru) psychologicky zmanipulujú svoju „masu“, ktorá ich ako stádo neskôr podporí. Opičie tlieskanie, výskanie a podupávanie na podporu svojho „kandidáta“ dokazuje, ako je vlastne úplne jednoduché psychologicky vystavať cirkus ľudu. Hoci tento motív a napokon vtiahnutie do „deja“ berie divák ako vtip, v konečnom dôsledku sa štyrom tanečníkom podarila super ukážka, ako ľudí namotať.

Skupinky majú dokonca aj svoj presne vystavaný scenár. Muži  oslovujú egocentricky mužskú populáciu dúfajúc v silu hlasu a agresie, žena v podobe nástojčivej aktivistky si nakloní obe pohlavia a feministická stíhačka apeluje na ženský fenomén, vnútornú silu a inteligenciu nežnejšieho pohlavia. Zatiaľ čo muži svojim chlapským skupinkám programovo a polopatisticky vysvetľujú ako majú skandovať na ich gestický signál, ženy idú na to prefíkanejšie s útokom na ženskú intuíciu. Psychológia manipulácie je premyslene vystavaná na cieľovú skupinu a čuduj sa svete aj funguje.„Predstavenie rakúskej skupiny súčasného tanca cieLaroque/Helene Weinzierl si kladie aktuálne otázky týkajúce sa života súčasnej spoločnosti a umeleckými prostriedkami hľadá odpovede. Nech žije sloboda voľby! Každý deň si môžeme vybrať z veľkého množstva dostupných možností. Teraz, keď to všetko môžeme mať, naozaj si vyberáme všetko podľa našich vlastných potrieb? Predstavte si, že rozhodnutie je reprezentované cibuľou. Znamenala by každá vrstva jednu možnosť? Čo ak by človek postupne odstránil tieto vrstvy/voľby? Priblížil by sa potom viac svojmu vnútornému ja? A najdôležitejšie, môže človek olúpať cibuľu bez toho, aby plakal? Kto je zodpovedný za stanovenie parametrov? Prečo by vlastne malo byť rozhodnutie opísané ako cibuľa? Naozaj máme slobodu voľby, alebo o nás rozhoduje niekto iný? Ak áno, do akej miery sme si vedomí tejto heteronómie?“

Tieto otázky ponúka text k pohybovému divadlu pod názvom Democrazy/Ako olúpať cibuľu bez plaču, ktoré sa odprezentovalo 9.decembra 2013 v Štúdiu Slovenského národného divadla.  Hoci sa cibuľa na scéne naozaj ocitá, cibuľa je tu iba vymyslený symbol spektra našich (naozaj našich?) rozhodnutí.„Tanečná skupina cieLaroque, ktorú založila rakúska choreografka Helene Weinzierl v roku 1995, patrí k popredným zoskupeniam rakúskej tanečnej scény. Skupina prezentovala svoju tvorbu na rôznych festivaloch na celom svete, vrátane USA, Japonska, Južnej Ameriky, Singapúru, Ruska a celej Európy. Niektoré inscenácie viac charakterizuje spojenie tanca a divadla, iné sa zaoberajú výhradne jasným a intenzívnym jazykom pohybu. V posledných rokoch sa skupina zameriava na interdisciplinárnu tvorbu so zapojením videa. Väčšina produkcií sa tematicky zameriava na relevantné spoločensko-politické témy.“ (informuje web Slovenského národného divadla)

  1. 1
  2. 2

Hodnocení

Vaše hodnocení - Democrazy/how to peel an onion without crying (cieLaroque/Helene Weinzierl)

[Total: 2    Average: 5/5]

Napsat komentář