Valkýra v Bayreuthu: „Go East!”

Robert Bayer, 13.08.2015 0:00

Valkýra v Bayreuthe: „Go East!”

Nikde inde na svete neznie hudba Richarda Wagnera tak vyvážene, zrozumiteľne a malebne ako v Bayreuthskom festivalovom divadle. Jeho akustika je síce jedinečná, no nie neproblematická a tak trochu ošemetná. Vďaka zvukovej chlopni nad orchestriskom preniká hudba do hľadiska s nepatrným oneskorením. Doladenie súhry medzi orchestrálnou jamou a javiskom je preto v pravom zmysle slova závislé na asistentoch dirigenta, ktorý maestrovi za pultom „mýtickej priepasti“ dávajú počas skúšok pokyny dôležité pre konečné udanie tempa. Hudba, ktorá vychádza z tmy pod bayreuthským javiskom raz ako dusivý opar, alebo trblietajúce sa jagavé chvenie, inokedy zas ako hašterivé, laškujúce, milujúce, intrigantské alebo hroziace figúry však presvedčí hlavne kvôli geniálnej hudobnej inteligencii muža, ktorý cez famóznych hudobníkov pod ním predčítáva z Wagnerovej partitúry s ľahkosťou, jemnocitom voči predlohe i speváckemu ansámblu, vyváženou dynamikou a nutnou fantáziou vo výraze.

Petrenka nahrať!
Za tie tri roky za pultom Ringu, si Petrenko akustiku divadla v Bayreuthe počuteľne omakal. Jeden z divákov sa počas prestávky dokonca nechal počuť, že pri Petrenkovi pôsobí Thielemannov Ring ako nepodarok. Hlasy po zvečnení Petrenkovej interpretácie vo forme audionahrávky silnejú. Aj pri zachovaní nutnej profesionality som sa pod dojmamom Rýnskeho zlata nezbavil napätého očakávania na druhú časť nibelungovskej tetralógie. Castorfova intencia pôsobila sľubne a ja som bol zvedavý, či sa mu podarí udržať dramatické napätie aj naďalej. Určite som nebol jediný, Walkýra je totiž pre mnohých najobľúbenejšou časťou Wagnerovho cyklu. Notoricky známa Jazda valkýr, ktorá je už dávno hitom klasiky však nie je jedinou chuťovkou „prvého dňa“ Prsteňa. Popri Wotanovom monológu, ktorý je pre mňa jeden z hudobných vrcholov celého opusu, som bol zvedavý aj na scénu Todesverkündung (Zvestovania smrti) Siegmunda a Brünnhilde, ktorá je vďaka hĺbavej hudobnej a scénickej dramaturgii výzvou pre dirigát i réžiu zároveň.

Azerbajdžanské naftové polia v Baku
Doznievajúca búrka v predohre k prvému dejstvu sú tie isté Donnerove blesky z Rýnskeho zlata. Zatiaľčo bohovia slávnostne vtupujú do Valhally „somewhere over the rainbow“ (citát dramaturga Patrica Seilberta z programového bulletinu), v lesoch hlboko dolu pod pyšným hradom naberá dráma súrodeneckého páru Siegmunda a Sieglinde svoj spád. Aj pre Valkýru postavil Aleksandar Denić praktickú otočnú scénu umožňujúcu rýchle premeny. Vidíme na nej drevenú kôlňu, pri ktorej stojí takisto drevená konštrukcia ťažobnej veže v azerbajdžanskom Baku.To, čo naznačil režisér Frank Castorf v Rýnskom zlate čerpacou stanicou, naberá vo Valkýre ropným vrtom ďalšie kontúry: zlato Rýna je čierne. Ropa ako symbol moci a peňazí, ktoré hýbu svetovými dejinami. Kvôli rope vznikajú revolúcie, kvôli nej sa zabíjajú ľudia i príroda. Vyschnutý „svetový jaseň“ (Weltesche) je v Castorfovom výklade industrializovaná príroda vo forme dreveného lešenia vrtnej veže. Pod ním čaká Sieglinde obložená balmy suchej slamy na svojho manžela Hundinga (sonórny Kwangchul Youn), rýchlokvasného ropného magnáta v smokingu s cylindrom. Nútenú eleganciu deklasuje jeho oštep s napichnutou ľudskou hlavou ako výraz jeho brutálnej hrubosti.

Filmová estetika aj naďalej ako substanciálna zložka réžie
Prácu s kamerou rozvíja Castorf konzekventne ďalej. Na rozličných filmových plátnach sme opäť svedkami buď zväčšenej vnútornej drámy postáv, alebo dejín začiatku ťažby ropy v Azerbajdžane, celkom v štýle eisensteinovskej filmovej estetiky. Sledovať Sieglinde, ako sa snaží uspať Hundinga omamným nápojom v útrobách kôlne len sprostredkovane na plátne je aj vďaka šarmantnej Anji Kampe napínavé a nevšedné. Práve v prípade živých snímok aktérov in medias res na javisku, či v útrobách fantastickej Denićovej scény je treba opäť zdôrazniť mikrohereckú vervu celého ansámblu. Ich úprimná akcia vo filme vyvažuje i časté, neinvenčne pôsobiace spievanie na rampe. Fascinujúci je však zápal, s akým šarmantná Anja Kampe a Johan Botha vokálne kreujú milenecký pár. Johan Botha činoherným umením nenadchne. Ešteže je jeho Siegmund zranený a nevyžaduje toľko hereckej akcie. Pohyblivosť jeho vláčneho a uchu lahodiaceho tenoru, ktorý vie podmanivo a textovo zrozumiteľne formovať je však ohurujúca. Podobne ako už po prvom dejstve búrlivo oslavovaná Anja Kampe, ktorá mala toto leto pôvodne stvárniť novú Izoldu. Každý kto je svedkom jej emocionálne angažovaného vokálneho a činoherného zápalu, s akými stvárňuje Sieglinde, hneď pochopí, prečo sa výrazovo a technicky vypätého partu Izoldy krátko pred premiérou radšej vzdala.
Scéna zvestovania smrti ako hudobný vrchol večera
Wolfgang Koch ako Wotan v Castorfovej réžii väčšinu času prestál. Gestickým a herecky dynamickým bol však jeho tvárny bariton. Drámu a tragédiu jeho postavy kreoval hlavne spevom. Či už v dialógu s Frickou (opäť mimoriadne hlasovo i činoherne agilná Claudia Mahnke), ktorá ho v kostýme orientálnej magnátky rozhorčená dôrazne žiadala o potrestanie Siegmunda, ktorý so Sieglinde stihol splodiť Siegfrieda, čím svojvoľne zneuctil manželské puto Sieglinde a Hundinga, alebo v dialógu s Brünnhilde, ktorej prikazoval vzdať sa obrany Siegmunda, čomu ona ako stelesnenie Wotanovej vôle nemohla vyhovieť. V monológu Wotana však Koch tak trochu zvoľnil. Azda aj s ohľadom na finále a rozhorúčené útroby divadla (vyschnuté hlasivky sa na scéne zvlažovali vždy keď to dovoľovala herecká akcia) sa tu tak trochu šetril. Skúsenému wagneriánovi chýbala v jeho výraze istá tajomnosť i rezonancia v dolných registroch. Aj scéna zvestovania smrti svojou statikou trochu sklamala. Pevný postoj smerom do hľadiska však uľahčil spevákom kreáciu vokálneho prejavu a dirigentovi citlivú kreáciu akustického dojmu. Petrenkovi sa podrilo hlavne za pomoci dynamiky napnúť dramatický oblúk až na prasknutie. Catherine Foster s pohodlnou hĺbkou a citlivo zaokrúhlenou vysokou polohou ako Brünnhilde a Johan Botha, ktorého Siegmund momentálne nemá vo svete konkurenciu, pôsobivo rozochveli dramatický nerv vypätej scény v decentnom prítmí. Ich dialóg bol pre mňa abolútnym hudobným vrcholom a zážitkom večera.
Rozdivočené Valkýry burácajú hľadiskom
Cválajúce šestnástinové noty Jazdy Valkýr držia na začiatku tretieho dejstva napätie na maxime. V hudbe ešte stále znie búrka, ktorá sa rozpútala v boji Hundinga so Siegmundom. Rozšafnými rečami a vtipkovaním odľahčujú dusivú drámu predchádzajúceho dejstva. Bojiskom, na ktorom valkýrie sestry zbierajú mŕtvych hrdinov poňal Castorf ako chemickú haváriu na ropnej platforme. Hrdinov práce s odhalenými hruďami a revolučnou vlajkou v hrsti skosil unikajúci jedovatý plyn. Herecky agilná scéna s divoko pobehujúcimi Valkýrami sa Castorfovi podarila. Dynamický nepokoj rozšíril opäť aj za pomoci filmových obrazov, ktoré ukazovali, s akou radosťou sa tieto nordické bohyne venujú svojmu morbídnemu poslaniu. Vynikajúca hlasová dispozícia každej z nich umožnila Petrenkovi i energetickejšie tutti, ktorým sa nepohodlné divadelné stoličky v hľadisku doslova otriasali. Strach Valkýr pred hnevom „nebeského otca“, a neskôr i rozhorčenie nad tým, že Brünnhilde neuposlúchla Wotana, zdvojené opäť filmovými zábermi ich mimiky na natiahnutú plachtu v popredí zintenzívnili okrem hudobného aj činoherný pôžitok. Akoby sa v ich nervóznych výrazoch odrážali vybičované poryvy Wotanovej vôle zmietajúcej sa medzi povinnosťou voči zmluvám a otcovskej láske k najobľúbenejšej z dcér.

Teplo, teplejšie, ešte teplejšie…
Počas scény rozlúčky Wotana s Brunnhilde, ktorú za jej spupnosť potrestá večným spánkom na opustenej prični vo vnútri dielne ťažobnej platformy, inscenuje Castorf dvojaký čas. Mýtický čas bohov v popredí prekryl časom historickým premietaným na strechu kôlne. Rýchlokurz azerbajdžanských dejín prvej polovice dvadsiateho storočia ukazoval začiatok ťažby ropy, industriálnu revolúciu, obsadenie fašistickým Nemeckom i sovietsku okupáciu. Textom v azbuke prestrihávaným pomedzi čiernobiely film určite nerozumeli všetci. Už teraz je však zrejmé, že Castorfov Prsteň nie je len geograficky, ale i politicky doposiaľ najvýchodnejším. Oheň v závere, ktorý má zabrániť tomu, aby sa spiaca Brünnhilde stala obeťou prvého, kto prejde okolo, sálal z obrovského dreveného suda v popredí. Vlniace sa teplo ohrievalo už beztak rozhorúčené hľadisko rovnako ako akurátne dávkovaná dynamika jeho hudobnej podoby končiacej v očarujúcom harfovom sóle.Deň voľna po Rýnskom zlate a Valkýre nie je zlý nápad. Umožní spevákom upokojiť hlasivky a diváci si zase môžu urovnať myšlienky o rozhodne nie prvoplánovej či plakatívnej réžii. Môžu si napríklad prečítať čosi o azerbajdžanských dejinách a hlavne schladiť hlavu a emócie po dramaticky i hudobne vypätom umeleckom zážitku.

: Ri

Hodnotenie autora recenzie: 95 %

Bayreuther Festspiele 2015
Richard Wagner:
Die Walküre
Dirigent: Kirill Petrenko
Réžia: Frank Castorf
Scéna: Aleksandar Denić
Kostýmy: Adriana Braga Peretzki
Svetla: Rainer Casper
Video: Andreas Deinert, Jens Crull
Festspielorchester
Premiéra 27. júla 2013 Festspielhaus Bayreuth
(napísané z reprízy 10. 8. 2015)

Siegmund – Johan Botha
Hunding – Kwangchul Youn
Wotan – Wolfgang Koch
Sieglinde – Anja Kampe
Brünnhilde – Catherine Foster
Fricka – Claudia Mahnke
Gerhilde – Allison Oakes
Ortlinde – Dara Hobbs
Waltraute – Claudia Mahnke
Schwertleite – Nadine Weissmann
Helmwige – Christiane Kohl
Siegrune – Julia Rutigliano
Grimgerde – Simone Schröder
Rossweisse – Alexandra Petersamer