Valkýra v Bayreuthu: „Go East!“

  1. 1
  2. 2

Valkýra v Bayreuthe: „Go East!” 

Nikde inde na svete neznie hudba Richarda Wagnera tak vyvážene, zrozumiteľne a malebne ako v Bayreuthskom festivalovom divadle. Jeho akustika je síce jedinečná, no nie neproblematická a tak trochu ošemetná. Vďaka zvukovej chlopni nad orchestriskom preniká hudba do hľadiska s nepatrným oneskorením. Doladenie súhry medzi orchestrálnou jamou a javiskom je preto v pravom zmysle slova závislé na asistentoch dirigenta, ktorý maestrovi za pultom „mýtickej priepasti“ dávajú počas skúšok pokyny dôležité pre konečné udanie tempa. Hudba, ktorá vychádza z tmy pod bayreuthským javiskom raz ako dusivý opar, alebo trblietajúce sa jagavé chvenie, inokedy zas ako hašterivé, laškujúce, milujúce, intrigantské alebo hroziace figúry však presvedčí hlavne kvôli geniálnej hudobnej inteligencii muža, ktorý cez famóznych hudobníkov pod ním predčítáva z Wagnerovej partitúry s ľahkosťou, jemnocitom voči predlohe i speváckemu ansámblu, vyváženou dynamikou a nutnou fantáziou vo výraze.

Petrenka nahrať!
Za tie tri roky za pultom Ringu, si Petrenko akustiku divadla v Bayreuthe počuteľne omakal. Jeden z divákov sa počas prestávky dokonca nechal počuť, že pri Petrenkovi pôsobí Thielemannov Ring ako nepodarok. Hlasy po zvečnení Petrenkovej interpretácie vo forme audionahrávky silnejú. Aj pri zachovaní nutnej profesionality som sa pod dojmamom Rýnskeho zlata nezbavil napätého očakávania na druhú časť nibelungovskej tetralógie. Castorfova intencia pôsobila sľubne a ja som bol zvedavý, či sa mu podarí udržať dramatické napätie aj naďalej. Určite som nebol jediný, Walkýra je totiž pre mnohých najobľúbenejšou časťou Wagnerovho cyklu. Notoricky známa Jazda valkýr, ktorá je už dávno hitom klasiky však nie je jedinou chuťovkou „prvého dňa“ Prsteňa. Popri Wotanovom monológu, ktorý je pre mňa jeden z hudobných vrcholov celého opusu, som bol zvedavý aj na scénu Todesverkündung (Zvestovania smrti) Siegmunda a Brünnhilde, ktorá je vďaka hĺbavej hudobnej a scénickej dramaturgii výzvou pre dirigát i réžiu zároveň.

Azerbajdžanské naftové polia v Baku
Doznievajúca búrka v predohre k prvému dejstvu sú tie isté Donnerove blesky z Rýnskeho zlata. Zatiaľčo bohovia slávnostne vtupujú do Valhally „somewhere over the rainbow“ (citát dramaturga Patrica Seilberta z programového bulletinu), v lesoch hlboko dolu pod pyšným hradom naberá dráma súrodeneckého páru Siegmunda a Sieglinde svoj spád. Aj pre Valkýru postavil Aleksandar Denić praktickú otočnú scénu umožňujúcu rýchle premeny. Vidíme na nej drevenú kôlňu, pri ktorej stojí takisto drevená konštrukcia ťažobnej veže v azerbajdžanskom Baku.To, čo naznačil režisér Frank Castorf v Rýnskom zlate čerpacou stanicou, naberá vo Valkýre ropným vrtom ďalšie kontúry: zlato Rýna je čierne. Ropa ako symbol moci a peňazí, ktoré hýbu svetovými dejinami. Kvôli rope vznikajú revolúcie, kvôli nej sa zabíjajú ľudia i príroda. Vyschnutý „svetový jaseň“ (Weltesche) je v Castorfovom výklade industrializovaná príroda vo forme dreveného lešenia vrtnej veže. Pod ním čaká Sieglinde obložená balmy suchej slamy na svojho manžela Hundinga (sonórny Kwangchul Youn), rýchlokvasného ropného magnáta v smokingu s cylindrom. Nútenú eleganciu deklasuje jeho oštep s napichnutou ľudskou hlavou ako výraz jeho brutálnej hrubosti.

  1. 1
  2. 2

Hodnocení

Vaše hodnocení - Wagner: Die Walküre (Bayreuther Festspiele 2013)

[yasr_visitor_votes postid="65179" size="small"]

Mohlo by vás zajímat