Výbuch v SND

  1. 1
  2. 2

Balet Slovenského národného divadla priniesol v spolupráci so spoločnosťou Full House a v rámci projektu Koren(i)e súčasného tanca ďalší projekt, ktorý je zo zahraničia, ale čiastočne so slovenskými koreňmi.

Aténsky tanečný súbor RootlessRoot Dance Company sa predstavil s dielom Kireru (Výbuch). Súbor založili slovenský performer a choreograf, absolvent herectva na Vysokej škole múzických umění v Bratislave – Jozef Fruček a grécka tanečnica a choreografka Linda Kapetanea v roku 2006 v Aténach. Predstavenie disponuje škálou emócií a sugestívnou hudbou Johna Parisha.Web Slovenského národného divadla informuje, že: „jedna éra sa chýli ku koncu, ďalšia je na vzostupe. Strácajúc to, čo sme kedysi poznali, snažíme sa nájsť svoju vlastnú identitu. Európa sa zrodila z gréckych antických ideálov, teraz chce vylúčiť svoju ´matku´. Rootless Root Dance Company rozpráva príbeh odliaty hudbou Johna Parisha…“

Výbuch začína vrazením fitness-činky do indiferentného kubusu neznámej matérie (snáď plastelína, či modurit). V symbolickom význame je to melanchólia, ktorá vráža a naráža do kubusu racionality. Všetko, čo sa začína od tohto odvážneho gesta odvíjať bude pomerne nejednoznačné a zdanlivo nezmyselné. Ako sami autori uvádzajú – nezmyselná performance, nezmyselné číslo (čím myslia zrejme aj konkrétnu číslicu 34 situovanú na scéne, o pôvode ktorej asi každý vnímavejší divák filozoficky dumá a netrúfne si ani pomyslieť, že by eventuálne mohlo ísť aj o linku autobusu. Skôr uveríme tomu, že sa jedná o deviate číslo Fibonacciho postupnosti, alebo atómové číslo selénu). Najvýstižnejšie toto predstavenie charakterizuje chaos. Chaos tanečných prvkov, gest, scénických obrazov a rekvizít, chaos hudby a chaos emócií. Performance Kireku evokuje apokalypsu, ktorá razantne ukončí to minulé, poznané, zdedené a overené, aby výbuchom v priestore vyprovokovala výbuch v myslení a cítení. Treba nájsť novú cestu existencie, len ešte nevieme presne ako. Treba nájsť nový smer žitia, len ešte nie je úplne zadefinovaný. Intuitívne cítime len jediné, že tento súčasný svet nie je tak celkom v poriadku.Scénu tvorí jednoduchý tvar klasického domu so sedlovou strechou. Dom ako symbol domova, intimity, súkromia, dom, ktorý mení „farbu“ aj „vlajku“, dom, ktorý môže byť kostolom (reprezentantom viery), je len náš, alebo aj spoločný (môže byť skrátka tu aj tam – kdekoľvek vo svete) a ľahko sa môže zrútiť (ako budova, ako ideál, ako istota i ako psychika). Ako „ambasáda“ nášho myslenia. Tanečníci naň kreslia kriedou grafiku vlajok, symbolov (z mesiaca a hviezdy je zrazu kruh hviezdičiek európskej únie, nad ktorým jeden z nich masturbuje a do ktorého provokatívne vkladá hákový kríž…) – znaky, ktoré sú výstižné, výpovedné a ktoré sa menia z historického hľadiska rýchlo ako čiara. Vypovedajú o násilí, terorizme, o pomýlených hodnotách, o novej „viere“. Dom sa však môže aj otočiť a ukáže svoj interiér evokujúci zastávku MHD. Vec verejnú a nevľúdnu.Na javisku mala byť pôvodne situovaná živá kapela (v SND sme si vypočuli fascinujúcu muziku reprodukovane), tanečníci sa pohybujú na akejsi „igelitovej“ bielej tráve (či v mesačnej krajine). Vskutku až po chvíli podľa zvuku krokov zistíme, že ide o plastový príbor, ktorý vytvára akustický efekt. Používajú sa žrde (v spomalenom zábere na walking, ale aj hravo ako hokejka, či agresívne ako nástroj na obranu a útok), nafúknutý valec čierneho igelitu, ktorý sa vinie priestorom ako čínsky šarkan, fúkaný vzduch (vietor) je tu silný (takmer filmový fenomén) – vejú igelity, konáre, drapérie, šaty, vlasy… Vejú myšlienky pod vplyvom mávajúceho plexiskla. Po streche domu sa tanečníci kĺžu, stoja na ňom, do „trávy“ padajú ich akoby bezduché telá, manipulácia s palicami navodzuje dojem agresie, obmedzenia, hrozby násilia, protagonisti využívajú mechanické nástroje na odpaľovanie „kačíc“ (odborný názov zariadenia netuším) tu zrejme keramických tanierov, ktoré sa rozbíjajú vymršteným tlakom o steny domu vydávajúce industriálne zvuky. Do tejto vizuálnej a zvukovej deštrukcie vstupuje aj deštrukčný pohyb, váľanie, nekoordinované trasenie celého tela, „výbuchy“ gest skokov, sácaní, kopaní v rýchlom tempe a extrémnej dynamike. Pohyb je akoby mimovoľný, bezmyšlienkovitý, niekedy až retardovaný – nachádzame sa v akomsi blázinci emócií, ktoré sú vyústením vonkajších podnetov nášho šialeného žitia. Do tejto pohybovej série kŕčov protagonisti zapájajú aj expresívnu mimiku, hysterický krik i komentujúcu verbálnu komunikáciu v anglickom, nemeckom a fragmentálne v slovenskom jazyku.

  1. 1
  2. 2

Hodnocení

Vaše hodnocení - Kapetanea/Fruček: Kireru (RootlessRoot)

[Celkem: 0    Průměr: 0/5]

Mohlo by vás zajímat


Napsat komentář