Výročie Iris
Dňa 22. novembra uplynie presne 116 rokov od premiéry v poradí tretej (v kvalite druhej, ba podľa podaktorých dokonca najlepšej) opery Pietra Mascagniho. Talianski hudobní vedci už v roku 1989 venovali tomuto dielu vedeckú konferenciu v Livorne, na ktorej vystúpili najväčší znalci na obdobie verizmu a tvorbu jeho zakladateľa, ako Mario Morini (autor najrozsiahlejšej práce o libretistovi Ilicovi), Giorgio Guarezzi, Alberto Paloscia, Alfredo Mandelli a Fedele d´Amico (manžel slávnej filmovej scenáristky Suso Cecchi d’Amico). Následne uvediem niekoľko vyjadrení spomínaných odborníkov.
Ilica sa pokúšal o vytvorenie novej dramatickej formy pod heslom menej slov a viacej myšlienok a poézie. Hoci Mascagni bol libretom nadšený, po premiére ho však skritizoval Puccini (opera trpí na slabé libreto), čo mu Mascagni vrátil po premiére Tosky (ak ja som obeťou zlého libreta, on je obeťou libreta príliš dobrého). Libreto mal pôvodne zhudobniť Franchetti a bolo vytvorené podľa japonskej legendy Zamilovaná do kvetov. Bolo to v časoch, kedy vrcholil obdiv voči všetkému japonskému a kedy sa naturalizmus a pozitivizmus miešal s dekadenciou a symbolizmom. Práca nad partitúrou trvala Mascagnimu dva a pol roka. V nej sa Mascagni úplne zriekol naturalizmu (okrem iného odmietol vtedy zhudobniť Zolovu Nanu i Vergovu Vlčicu). Mascagniovský impresionizmus vrcholí vo veľkom duete Iris a Osaku a symfonizmus posledného dejstva robí operu modernou. Na premiére diela sa zúčastnili kráľovná Margherita, Gabriel D´Anunzio, Arrigo Boito, Siegried Wagner a Mascagni oblečený v japonskom šate. (Mario Morino)
Keby som bol režisérom, neváhal by som operu inscenovať tak, aby sa Iris rozplynula v dúhu. Autor umiestňuje Iris do chronologického zoznamu európskej kultúry a jej kontaktov s Japonskom, na ktorej sa podieľali aj S.-Saëns, Delibes, Debussy, Mascagni (so skladbou Danza esotica z roku 1891), Messager, v literature Conrad a Goncourd. Nazvať mužské postavy príbehu Kyoto a Osaka je to isté, ako by v japonskom divadle Kabuki sa postavy volali Miláno a Rím. (C. Majer)
Legenda, že Mascagni ničí hlasy. Paradoxne práve tento typ rukopisu ukáže ozajstné kvality speváka, ak ovláda techniku vydrží spievať aj 25 rokov. Veristický spev vôbec nie je zlý spev. Možno byť dobrým spevákom a dobre spievať veristické opery. (Giorgio Guarezzi)
Ak spievame na dychu a máme techniku, Mascagniho opery nám nemôžu zničiť hlas. (Magda Olivero)
Mascagniho v tom čase obviňovali z fragmentárnosti melódie. Istý dobový kritik vtedy napísal, že Mascagniho to ťahá k symfonizmu a my chceme, aby spieval. Opačný názor vyslovil dirigent Vittorio Gui tvrdiac, že hudba Iris predstavuje impresionizmus vysokej kvality. Predstavuje obrat vo vývine skladateľa, hoci potom sa už tento zázrak neopakoval. (Leonardo Pinzauti)
Urobiť z Iris dekadentnú operu je ťažké. Mascagni bol príliš plný energie, priveľmi impulzívny a to odráža aj jeho hudba. Nepochybne je v duchu dekadencie napísané libreto. Ale Mascagni z neho vytvoril operu plnú citu, vitálnu a plnú vášne. (Fedele d’Amico)
Mascagni uvažoval aj o originálnych japonských nástrojoch alebo ich nahradení. Pre jeho štýl sú typické prechody molových akordov do durových a späť. Dirigent Gavazzeni obdivuje harmoniu duetu Iris-Osaka so sériou troch akordov. (Alfredo Mandeli)
Toľko z názorov talianskych odborníkov. Na Slovensku zaznelo niekoľko melódií z tejto opery iba koncertne na Zámockých hrách zvolenských.
Foto archiv
