Výročí: Montemezzi a jeho groteskně strašlivá L’amore dei tre re

Výročie Lásky troch kráľov 

Dňa 10. apríla uplynulo sto jedna rokov od premiéry najznámejšej opery Itala Montemezziho Láska troch kráľovSkladateľ zavše býva zaraďovaný do druhej generácie talianskych veristov (spolu s Alfanom, Zandonaiom a ďalšími), čo je však značne nepresné. Skladateľova tvorba sa napájala z najrozličnejších prameňov (od veristov, Wagnera, Richarda Straussa a Debussyho), takže je ju mimoriadne ťažké jednoznačne zaradiť – Láska troch kráľov skomponovaná na libreto D´Anunziovho epigóna, načas futuristu a potom úspešného dramatika, libretistu a scenáristu Sem Benelliho (jeho hru Večera žartov zhudobnil v roku 1924 Umberto Giordano) mala premiéru 10. apríla 1013 v milánskej La Scale a v tom roku sa hrala ešte v piatich talianskych divadlách.Dodnes bola v Taliansku inscenovaná štyridsať štyri krát (pravda, po roku 1950 len sedemkrát). Mimoriadny úspech však zaznamenala v USA, kde ju už v roku 1914 dirigoval Arturo Toscanini a kde sa pravidelne hrávala až do konca druhej svetovej vojny. Mimoriadne si ju obľúbili aj významní dirigenti ako Ettore Panizza, Leopoldo Mugnone, Vittorio de Sabata a slávny Tullio Serafin dirigoval nielen jej svetovú premiéru ale aj o dvadsať tri rokov neskôr jej uvedenie v Ríme. Hrala sa okrem Ameriky aj v Londýne, Paríži, Viedni a na talianskych javiskách v nej vystupovali takí významní speváci ako Nazzareno De Angelis, Ezio Pinza, Tancredi Pasero a Nicola Rossi-Lemeni (v basovej úlohe Archibalda), Gilda Dalla Rizza, Maria Caniglia, Antonietta Stella (v úlohe Fiory), Carlo Galeffi, Giuseppe Valdengo (Manfredo) a Aureliano Pertile (Avito). Zo štyroch kompletných gramonahrávok diela mala hviezdne obsadenie tá posledná z roku 1978 s Annou Moffo, Plácido Domingom, Cesare Siepim a Pablom Elvirom. Mne sa pred deviatimi rokmi pošťastilo navštíviť turínsku inscenáciu diela, ktorú režíroval Guy Montavon (v Slovenskom národnom divadle inscenoval začiatkom tohto tisícročia Andrea Chéniera) a dirigoval Oleg Caetani, speváckou jedničkou bol basista Roberto Scandiuzzi.Odlišnosť tejto Montemezziho tragickej opery od diel ostatných skladateľov Novej talianskej školy spočíva v ešte väčšom až úplnom potlačení uzavretých čísel a prenesení hlavného nositeľa drámy z postáv (speváckych partov) na orchester. Z pätnástich výjavov troch dejstiev sú štyri symfonické introdukcie alebo medzihry, ale orchester často (podobne ako u Wagnera) vypovedá najviac o tom, čo sa deje alebo má sa stať, je plný rôznorodých farieb, kým spev je v línii fragmentárny, mimoriadne expresívny a azda ešte naturalistickejší než v  pozdných operách Mascagniho. Melodické nápady sa menia skôr než sa stihnú rozvinúť, divák, ktorý si rád zatlieska po áriách, si tu nepríde na svoje.

V Turíne sa potlesk ozval iba po monológu Manfreda, ktorý sa po disonančných pasážach vracia k vrúcnej melodike skokom dolu o celú sextu. Každá z postáv však prežíva svoju vnútornú drámu – slepý Archibaldo, ktorý napokon zaškrtí nevernú nevestu svojho syna, Manfredo, ktorý nevie nenávidieť a po smrti manželky i jej milenca (ktorého Archibaldo rafinovane otrávi), radšej si volí smrť. Tým tretím z kráľov milujúcich Fioru je v činohernej predlohe sám Archibaldo, čo je v opere podobne ako konflikt medzi kresťanstvom a pohanstvom potlačené. Celý príbeh sa vďaka skladateľovej invencii akoby odohrával v hmlách nie nepodobných francúzskym symbolistom a impresionistom (Maeterlinck, Debussy) alebo pripomínajúc atmosféru Tristana.

V časoch, kedy sa aj divadlá, ktoré nemajú núdzu o návštevníkov, čoraz viac utiekajú k repertoárovému stereotypu vystačiac si s Carmen, Traviatou, Toskou, Oneginom či Faustom, existuje medzi takmer zabudnutými opusmi opernej literatúry aj táto celkom zaujímavá a pôsobivá Montemezziho opera.

Foto archiv