Wiener Festwochen: Trubadúr a Napsáno na kůži

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Trubadúr a Napísané na koži 

Snáď neexistuje operná scéna, ktorá by nereflektovala dvesté výročie narodenia Giuseppe Verdiho. Výnimkou nie sú ani Wiener Festwochen: na prelome mája a júna sa štyrmi predstaveniami Trubadúra uzavrela trojročná festivalová verdiovská trilógia, v predchádzajúcich ročníkoch prezentovaná Rigolettom a Traviatou. Nevedno, prečo prestížny divadelný festival, ktorý sa v činohernej zložke systematicky prezentuje ako umelecký seizmograf spoločenských turbulencií, siahol po troch najhranejších maestrových dielach. Po zavŕšení projektu je však zjavné, že si tým urobil medvediu službu. Opodstatnenie konformnej opernej dramaturgii mohli dať ambiciózne inscenácie, prinášajúce nový výklad, a samozrejme skvelá hudobno-spevácka zložka. Nestalo sa tak ani v jednej z častí trilógie, dirigentsky zastrešenej Omerom Meirom Welberom.

Výkladovo banálny, výtvarne „starý“ Rigoletto v réžii Luca Bondyho (2011) prepadol, zo speváckych výkonov si si verdiovské absolutórium odniesli len George Gagnidze (Rigoletto), Gábor Bretz (Sparafucile) a Ieva Prudnikovaite (Maddalena). Vlaňajšia psychologicky prepracovaná, smutná Warnerovej inscenácia Traviaty s vynikajúcou Irinou Lungu v titulnej postave ukázala, že aj bez extrémnych experimentov môže vzniknúť moderný a s dnešnou dobou citlivo korešpondujúci tvar, napriek nesporným kvalitám však neniesla iskru festivalovej výnimočnosti. A napokon, akúkoľvek nádej na zvrat v osude osláv verdiovského výročia na Wiener Festwochen definitívne pochoval tohtoročný Trubadúr, ktorý vznikol v koprodukcii festivalu s berlínskou Štátnou operou.Je otázne, ako dnes toto Verdiho dielo inscenovať. Nepravdepodobná dejová osnova súčasného respondenta nevzruší, zamotaná historka sa vzpiera modernému divadelnému spracovaniu. Historizujúce realistické koncepcie pôsobia muzeálne, experimentálne aktualizácie narážajú na mantinely banálneho libreta. Tvorcovia festivalovej inscenácie sa opreli o úryvok zo skladateľovho listu adresovaného libretistovi Salvatoremu Cammaranovi – v ňom Verdi anticipuje Trubadúra ako „nové a bizarné umenie“ bez štandardne vypracovanej dramaturgie. Philipp Stölzl, ktorému forma opery evokuje popový koncert zostavený z hitov (Trubadúr sa ironicky zvykne nazývať „vešiakom na árie“), sa teda rozhodol na jednej strane zachytiť údajnej „bizarnosti“ diela a na strane druhej využiť jeho číslovanú štruktúru. Dosadením týchto dvoch premís mu ako výsledné riešenie vyšiel komiks. Formálne umocnenie klipovitej štruktúry by Verdiho partitúra (s podmienkou perfektnej spevácko-hudobnej zložky) možno uniesla, omnoho spornejšie vyznela pečať grotesknej karikatúry a hyperbolizovanej výtvarnej estetiky, ktorú jej vtlačil Stölzl. Taká bola poetika animovaných projekcií, ktoré variovali prázdnu bielu scénu a ilustrovali konkrétnu dejovú situáciu, také boli divadelne štylizované kostýmy, inšpirované historickými španielskymi reáliami, commediou dell´arte i cirkusom. V záujme dosiahnutia anti-psychologického a anti-realistického tvaru siahol Stölzl po spomalenom pohybe evokujúcom dramatické sekvencie béčkových filmov, po komicky hyperbolizovaných gestách a mimike, aj po groteske (vojaci nastupujú na scénu cez okno, komplikovane sa spúšťajúc dolu hlavou ako pavúky; Inez znechutene gúľajúca očami do obecenstva sa snaží zo scény odtiahnuť Leonoru, ktorá spieva milostnú áriu, ťahajúc ju popod pazuchy ako veľkú handrovú bábiku).

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Hodnocení

Vaše hodnocení - Verdi: Il trovatore (Wiener Festwochen 2013)

[yasr_visitor_votes postid="60748" size="small"]

Vaše hodnocení - Benjamin: Written on Skin (Wiener Festwochen 2013)

[yasr_visitor_votes postid="60750" size="small"]

Mohlo by vás zajímat