V autorskej inscenácii V ústach cukor uvedenej v kultúrnom centre P*AKT, sa generačná trauma, ženská pamäť a rodinné dedičstvo rozpúšťajú ako kocka cukru po Alpe. Kolektív Innenhof pod vedením Márie Ševčíkovej, dramaturgičky Verony Stepanović a s pohybovou spoluprácou Evy Priečkovej vytvára esteticky premyslený a štylizovaný javiskový tvar, ktorý však popri téme pamäti otvára ešte zásadnejšiu otázku: akú úlohu dnes zohráva telo na javisku a koľko pohybu ešte potrebuje divadlo, aby dokázalo rozprávať?
Nezávislá platforma Innenhof sa dlhodobo venuje témam ženskej skúsenosti, ľudských práv a krehkosti medziľudských vzťahov. Inscenácia V ústach cukor prirodzene nadväzuje na autorskú líniu kolektívu, tentoraz prostredníctvom skúmania pamäti, dedičstva a ženských rodových naratívov. No popri otázke, čo si pamätáme a čo vedome vytláčame z kolektívnej pamäti, otvára ešte jednu – ako dnes dokáže telo niesť význam a či pohyb ešte stále predstavuje svojbytný jazyk divadla.
Už prvý obraz je mimoriadne presný. Na scénu prichádza herečka so štyrmi červenými igelitkami. Obyčajný predmet, ktorý pozná azda každý, sa v jej rukách postupne mení na partnera, záťaž aj scénický objekt. Fascinujúce nie je samotné použitie rekvizity, ale spôsob, akým s ňou narába. Každé gesto je premyslené, každé presunutie igelitky má svoj rytmus a váhu. Vzniká drobná choreografia každodennosti.
Raz sa na igelitkách kĺže, inokedy na ne vystupuje, akoby sa snažila udržať rovnováhu vo svete, ktorý sa neustále šmýka pod nohami. V jednom momente pripomína živú váhu na cukor, vzápätí utrápenú ženu vracajúcu sa z nákupu. Práve v týchto civilných obrazoch je ukrytá esencia celej inscenácie.
A práve tu sa otvára otázka, ktorá je pre mňa najzaujímavejšou rovinou celého diela. Akú úlohu má dnes pohyb na javisku? Čo ešte nazývame tancom a kde sa už začína herecká akcia? Pohybová spolupráca Evy Priečkovej totiž neponúka choreografiu v tradičnom slova zmysle. Nenachádzame tu tanečné sekvencie, ktoré by existovali ako samostatná vrstva inscenácie. Pohyb vyrastá z konania. Z dvíhania predmetov, presúvania tela, opakovania jednoduchých úkonov. Je funkčný, presný a významotvorný.
Možno práve preto sa mi počas predstavenia neustále vracala otázka, kde sa vlastne začína tanec. Nie je ním iba pohyb, ktorý spĺňa tradičné predstavy o kráse, technike či fyzickej náročnosti. Telo na javisku môže rozprávať aj prostredníctvom ticha, zastavenia alebo obyčajného gesta. V inscenácii V ústach cukor sa táto myšlienka objavuje v súčasnom kontexte. Nie cez virtuóznu choreografiu, ale cez dôslednú telesnú prítomnosť herečky. Telo neilustruje text. Produkuje ho. Slová získavajú význam až vo chvíli, keď prejdú cez fyzickú akciu.
Zároveň vo mne ostávala otázka, či práve táto striedmosť neubrala pohybovej vrstve možnosť rozvinúť sa do ešte výraznejšieho jazyka. Pohybová spolupráca Evy Priečkovej totiž naznačuje potenciál pre choreografický jazyk, ktorý by telo oslobodil od viazanosti na predmety a situačné akcie a nechal ho prehovoriť aj mimo rámca hereckého konania. A práve táto voľba je zaujímavá. Neponúka odpoveď, ale otvára diskusiu o tom, kde sa dnes končí herectvo a začína tanec – a či má vôbec zmysel tieto disciplíny ešte oddeľovať.
Aj ďalšie obrazy vznikajú z podobného princípu. Staré televízory, z ktorých sa ozývajú hlasy starších žien, vytvárajú znepokojivú atmosféru. Sú to hlasy mám, starých mám a žien, ktorých príbehy sa z rodinnej pamäti pomaly vytrácajú. Popri nich sa objavujú fragmenty spomienok na alkoholizmus, každodenné stereotypy či nenápadné formy dedenej traumy. Inscenácia neskladá ucelený príbeh, ale mozaiku ženských skúseností.
Mimoriadne silný je obraz, v ktorom sa modlitba Zdravas Mária začne postupne prelínať s kremešmi. Sakrálne sa stretáva s banálnym, spiritualita s domácnosťou. Herečka sa dostáva do repetitívneho, takmer tranzového pohybu, akoby bola uväznená v nekonečne sa opakujúcich rituáloch ženského života. Podobne funguje aj motív kockového cukru – raz sa stáva jedlom, inokedy stavebným materiálom či predmetom, ktorý mizne v pančuchách. Cukor je sladký, ale zároveň krehký. Stačí malý tlak a rozpadne sa. Rovnako ako pamäť.
Práve preto pôsobí záver tak intenzívne. Strašidelná atmosféra sa zrazu rozplynie vo chvíli, keď sa na obrazovke objaví matka performérky. Rozhovor o tom, čo si pamätá na svoju mamu, čo by chcela, aby si dcéra raz pamätala na ňu, presúva celé predstavenie z roviny kolektívnej histórie do intímneho rodinného priestoru. Zrazu už nejde o dejiny ani stereotypy. Ide o veľmi jednoduchú otázku: čo po nás zostane, keď raz nebudeme môcť rozprávať vlastné príbehy.
Mária Ševčíková, Verona Stepanović: V ústach cukor
14. júna 2026, 19:00 hodín
P*AKT, Bratislava, Slovakia
Realizačný tím
Koncept/performance: Mária Ševčíková
Koncept/dramaturgia: Verona Stepanović
Režijná konzultácia: Alexandra Horoščák Bolfová
Pohybová spolupráca: Eva Priečková
Hudba: Dominik Novák
Video art: Franz Milec
Audio-video spolupráca: Boris Adamčík
Svetelný design: Jiří Šmirk
Svetelná spolupráca: Jakub Ťapucha
Scéna, kostým: Anna Tichá
Produkcia: Simona Nagyová
Premiéra: 29. 11. 2025
