Žena bez ženy

Slovenské národné divadlo dáva možnosť odprezentovať na svojej scéne tvorbu aj ostatným slovenským divadlám. 23. apríla sme mali možnosť v historickej budove Slovenského národného divadla vidieť tanečnú drámu choreografky Dany Dinkovej Carmen (hudba: Georges Bizet, Rodion Ščedrin), ktorú podľa novely Prospera Mériméeho sama upravila. Ženský inscenačný tím z Banskej Bystrice (réžia a choreografia: Dana Dinková, dramaturgia: Lenka Horinová, kostýmy: Adriena Adamíková, scéna: Lucia Šedivá) dávala tušiť svojské uchopenie témy. Autorka posúva motívy do súčasnosti a hoci príbeh ostáva rámcovo v rovine pôvodného deja (s istými obmenami obrazov a udalostí) sama sa pýta, čo pre dnešné ženy znamená láska a sloboda, poukazuje na zmenu hodnôt, uprednostňovanie úspechu a bohatstva pred láskou.Carmen je téma nadčasová, vždy budú ľudia ľúbiť tých, ktorých nemôžu mať a strácať tých, ktorých zdanlivo na chvíľu mali. Vždy budú túžiť po slobode, ale aj po zväzku. Carmen je o láske a vášni, o zrade a sklamaní a napokon o smrti. Zinscenovať Carmen tak, aby zaujala, aby bola iná a stále príťažlivá je pomerne zložité, vzhľadom na niekoľko excelentných spracovaní, ktoré mal divák možnosť vidieť, či už vo filme, ale aj v divadle a dokonca na rôznych divadelných scénach. Carmen si pamätáme vo fascinujúcom prevedení Borisa Slováka v Slovenskom národnom divadle, ktorej premiéra bola v roku 1979 (derniéra 1983) v excelentnom obsadení Libora Vaculíka a Nory Gallovičovej, dynamickú a svojráznu Carmen je možné vidieť aj na Heineken Tower Stage od Jána Ďurovčíka a v neposlednom rade v Štátnom divadle Košice uvádzanú ako moderné tanečné divadlo od Ondreja Šotha od roku 2001, pričom k jej obnovenej verzii došlo v roku 2008, ktorá bola uvedená na Novej scéne v Bratislave. Vrátim sa však k filmovej charizme Carmen Carlosa Sauru a Antonia Gadesa až do roku, ak sa nemýlim 1983, ku ktorej aj vyšla následne obrazová publikácia z filmu v Barcelone v roku 1984 a o rok neskôr jej nemecká verzia v Mníchove a Hamburgu. Každý autor má svoje interpretácie a odchýlky, čo je súčasťou jeho prirodzeného tvorivého procesu, má na ne právo a divákmi sú v skutku akceptovateľné. Je to niečo charakteristické, čo do diela vnáša, sú však rozhodne veci, ktoré by z diela odniesť nemal. V prípade Carmen je to jednoznačne temperament, dynamika, zmyselnosť, ale predovšetkým vášeň.Predstavme si: tabaková továreň. Španielske horúce dusno. Unavené robotníčky šúľajú na svojich spotených stehnách ručne robené cigary. Blúzky frivolne rozopnuté, lascívne rozkročené medzinožia, v ktorých sa šuchoria spotené volány bohatých sukní. Farebné vejáre víria ťažký teplý vzduch zmiešaného tabakového dymu a dotieravého ženského pižma. V ňom sa črtá pevná, pružná a živočíšna postava Carmen. Energická provokatívna chôdza, hruď vypnutá na obdiv slizkým pohľadom nadržaných vojakov, vlhké mäsité pery, drzosť v očiach, nespútanosť a sloboda v povahe. Cigánske dievča – vie bezvýhradne milovať, dokáže nekompromisne ľahko zrádzať. Takto nejako poznáme Carmen z príbehu Prospera Meriméea, takto nejako poznáme Carmen z Bizetovej opery aj z filmu Carlosa Sauru. Takto nejako si jednoducho Carmen už navždy budeme predstavovať a preto, celkom logicky, aj porovnávať.

Carmen Štátnej opery v podaní Dany Dinkovej je symbiózou tanca, spevu, hovoreného slova, reprodukovanej i živej hudby (Los Remedios). Je rámcovaná v úvode i závere obrazmi Josého pod šibenicou s kľačiacou alegóriou postavy Smrti pri jeho nohách. Scéna je tvorená tromi menšími okrúhlymi pódiami, ktoré slúžia na intímnejšie nasvietené momenty – šibenica, izba Carmen, alebo akési go-go tanečnice pri tyčiach. Izba Carmen disponuje dômysleným baldachýnom, pozostávajúcim z košieľ jej mnohých milencov – má teda nielen dekoratívny, ale aj významovotvorný podtext. Scéna Carmen vo väzení je riešená na jednom z pódií s mrežou, kde je lapená ako štvaná zver (či len ukážka jednej z lascívnych slečien pre vybraných VIP hostí) – je to dekorácia nočného baru, pričom ostatné kolegyne sú „väznené“ v lacných trblietavých závesoch brlohu rozkoší. Carmen sa síce sporadicky ocitá medzi „svojimi“ v cigánskej osade, ale centrum jej diania je orientované do nočného podniku, baru, kabaretu, nevestinca, skrátka povedzme si na rovinu, do bordelu. Mreža je využitá aj viacúčelovo, keď ju José odníma a zvádza boj s Carmen a vlastnou cťou i zodpovednosťou. Do dynamiky architektonického diania vstupuje aj kovová konštrukcia štylizovaného býka pri stretnutí s Toreadorom v pomyselnej Corride, ktorej variabilnosť tanečníci tvorivo využívajú. Vskutku scéna s mrežou a býkom i podsvietená posteľ v doupěti patria asi k tým, z choreografického hľadiska, najkreatívnejším. Na tabakovú továreň môžeme zabudnúť, Carmen zapichne svoju kolegyňu – kňažku lásky- priamo na „pracovisku“. Kabaretnú atmosféru nočného klubu podporia aj červené perové vejáre tanečníkov. Carmen je tu žena z moderného sveta, zamestnaná v pochybnom podniku, kde strieda mužov (tu kdesi ma trochu udivuje kompatibilnosť so slobodou, ktorú nočný podnik v princípe nedefinuje).Kostým motivovaný a ťažiaci z farebných španielskych odevov sa pohybuje na hranici jednoduchých pomerne neinvenčných riešení, voľba materiálov a strihové variácie postrádajú kreatívny prístup. Najefektnejšie zafungujú červené riasené sukne v záverečných scénach, sú však samoúčelné a viac menej len dekoratívne, naviac tanečnice s nimi manipulujú ako s krinolínou. Na flamenco si môžeme kľudne nechať zájsť chuť, s výnimkou jediného vstupu tanečníka, paradoxne nie zo súboru, ale zo skupiny Los Remedios, ktorá priamo na scéne tanečníkov hudobne sprevádza.

To, že si režisérka a choreografka zvolila parafrázu prostredia a zamenila cigánsky „bordel“ za bordel (nočný podnik), alebo že prehodila scény (konflikt kolegýň v „tabakovej továrni“ sa neodohrá na začiatku, ale kdesi pomedzi), že rámcuje odsúdenie vojaka Josého v prológu i epilógu by bolo všetko v poriadku, keď vezmeme do úvahy drsnú súčasnosť a zámerný posun k nej. Napokon voľba týchto zmien jej priam ponúka šťavnaté riešenia, to by však museli byť aj náležite využité. Žiaľ ani scénografia, ani kostým jej v zámere nepomohli. Do deja vstupuje ešte ďalší element a to je postava Smrti alias Veštice, ktorá na živo spieva a zároveň komentuje počínanie postáv. Táto ambiciózna poradkyňa, či manažérka jednotlivých životov postáv, ktorej napokon všetci ako jedinej budú patriť, nie je novou ideou. Smrť ako alegória i „organizátorka“ predstavenia sa objavila už aj v Šothovom prevedení (tam sme na ňu už akosi aj zvyknutí). Avšak dáma s nevyprofilovaným herectvom a pohybovou kultúrou, ktorá popritom všetkom odspieva kľúčové momenty deja pôsobí v tomto kontexte nadbytočne, miestami aj trápne.

Zborové scény pôsobia trochu ako figurálna štafáž, ich pohyb choreografka paušalizuje, možno zámerne, aby vyniklo päť dominantných frontálnych figúr. Na nich – Carmen – José – Micaela – Escamillo – Smrť -demonštruje príbeh. Dramatický vo vzťahových súvislostiach, nekompromisný v ich pravdivosti. Trúfa si však zasiahnuť rámcovo do ich konania, cítenia i charakterov. Nepatrne ich významy mení.

Hoci sa žiada povedať, že sa nedá porovnávať neporovnateľné, skúsme predsa len posúdiť typy postáv, ktoré sú pôvodne výsostne vyprofilované a ktoré sa zároveň môžu v rôznych interpretáciách meniť. A keďže Ondrej Šoth aj Dana Dinková disponujú vo svojich choreografiách nezávisle od seba piatimi postavami (čtyři základné plus Smrť/Veštica) stojí za úvahu obzretie sa za ich chápaním charakterov.

Šothova Carmen, ktorá zvedie Josého a následne ho ľahkomyseľne nechá sa pomerne intenzívne zaľúbi do Escamilla. Zatiaľ, čo z pôvodnej verzie ju vnímame skôr ako divokú nespútanú dračicu, ktorá len zareagovala na nový úlovok, tu sa do „vzťahu“ s Escamillom náležite vkladá, ba viac figuruje v ňom ako submisívny element, ktorý je na ňom závislý. Tento pre Carmen nový prvok trochu možno odporuje jej slobodnej povahe, ale zároveň priznáva ľudskú reakciu, ktorá vypovedá o tom, že nikto nie je tak bezhranične vo svojom vnútri slobodný, aby sa nedal raz spútať silným citom. V tomto rozmere trochu charakterovo pripomína Carmen mytologickú Kirké, ktorá tiež funguje ako nekompromisná sexuchtivá femme fatale, kým nestretne Odyssea. Táto paralela je založená skôr na vnútornom preciťovaní a na systéme, že nie vždy čo je navonok okázalé sa musí aj vnútorne rovnako javiť. Carmen je zároveň ešte stále laškovná voči Josému, nie je to však iba ľahká koketéria, skôr akoby celkom nevedela čo chce, kam patrí (alebo inak – patrí Carmen vôbec niekam?). Nie je Carmen vo svojej podstate citlivá bytosť, ktorá síce rada provokuje, má vyprofilovanejšie libido, alebo ho len nepotrebuje skrývať ako ostatní, ale vlastne bytostne túži po láske, ktorá ju aj tak nakoniec zabije?Dinková akoby koncept udržiavala v podobnej rovine a súvislostiach, avšak jej Carmen nedisponuje zmyselnou živočíšnosťou. Je to sebavedomá mladá žena, takmer bez výrazu, ktorá nedokáže prejaviť svoje city, ba dokonca aj jej tancovanie je nanajvýš, aj v tých najdynamickejších polohách, pomerne úsporné. Všetko čo uhrá, „uhrá“ pohľadom. Je to žena odťažitá, ignorantská, chladná, bezduchá, pôsobí nadmieru ľahostajne, takmer frigidne. Akoby zabudla čo je vášeň, láska je pre ňu len hrou, spôsobom ako si podmaniť muža, skrotiť ho, získať a ponížiť. Myseľ nemá ani tak slobodnú, ako preťaženú, unavenú, možno aj unudenú, či rezignovanú.

U Šotha Carmen nezabíja žiarlivý José, ale alegória Smrti. Je to naozaj Smrť, ktorá siahne na jej život, alebo sa na smrť iba odvrhnutou láskou utrápi ? Dinkovej Smrť je našepkávač, je tu na začiatku i na konci a všade naokolo, ale vlastne každý jej začiatok je zároveň koncom. Vedie postavy, veští ich osudy vedomá si, že aj tak všetkých napokon dostane. Veštica či Smrť, jedna v dvoch a dve v jednej pôsobia v jej prevedení nadmieru kumulovane a popisne, ba dokonca nevedomky podceňujú chápanie diváka.

Šothova Micaela je vskutku jednoduchá nenápadná bytosť podvedená Josém, ktorému náhle učarí živočíšny temperament Carmen. Vo svojej nenápadnosti ostáva aj tu. Je konfrontovaná hneď na začiatku s dvomi mužmi (pekne vymyslená choreografia „do trojky“), kde je v centre dvoch mužov – svojho José, ktorý ju opustí a Escamilla, ktorý opustí jej sokyňu Carmen. V závere sa garde obráti a je to Carmen, ktorá si to významovo „rozdá“ s týmito dvomi. S mužom, ktorého opustila a s mužom, ktorý opustí ju. Micaela sa dostáva ešte do jednej vzťahovo rozporuplnej chvíle. V momente, keď Escamillo odvrhne nešťastnú Carmen, tá akoby hľadala paradoxne útočisko v náručí porozumenia u Micaely. Zdanlivo je toto vzťahové vyhrotenie nelogické, ale zároveň je v ňom hĺbka pochopenia Carmen, ktorá si uvedomila, aký bôľ spôsobila Micaele, keď jej vzala Josého. Micaela Dinkovej je postavou akoby do počtu. Mihne sa len fragmentárne, je snáď aj trochu zbytočne posunutá do roviny extrémne submisívnej snúbenice, vizuálne evokujúcej príslušníčku náboženskej sekty. Spod jej cnosť sa však vyderie viac vzdoru a potláčanej revolty vyprofilovanej do vášnivej reakcie ako u Carmen. Hoci len na chvíľu a v ústraní, predsalen stratí nad vzniknutou situáciou nervy. Aj Dinková využíva „trojkové“ tancovanie, avšak v opačnom formáte, je to José a „jeho“ dve ženy, ktoré sú zamotané v pletenci tanca i citov.Escamillo nie je u Šotha len hrdý toreádor, ktorý potrebuje mať pre svoje obecenstvo v koride krásnu ženu, na ktorú upriami svoju koncentráciu. Je to až patologický narcis, akýsi metrosexuál (o jeho orientácii možno pochybovať, alebo aspoň o zdravom postoji k ženám rozhodne). Je to prázdný macho, ktorý si potrebuje dokázať svoju neochvejnú fyzickú dokonalosť (?), využíva Carmen, ale v princípe ho vôbec nezaujíma, ba viac, on sa Carmen smeje, posmieva (navonok i vo vnútri), je nadradený, dominantný a bezočivý. Nie je to Escamillo – Casanova, ktorý sa so ženami trebárs len rád hrá, laškuje, flirtuje a svojim šarmom ich dostáva. Šothov Escamillo trpí ťažkým komplexom, ktorý si arogantne kompenzuje na ponižovaní Carmen (scéna súlože, kde ju trápne ponúka svojim kumpánom je až okázalo transparentná). Dinkovej Escamillo je pomerne vlažný chlapík bez výrazu, neoplýva hrdosťou, ani krásou, až sa divíme, čo na ňom Carmen vidí. Vidí na ňom vôbec niečo ? Ich duet pri býkovi je umne choreograficky vystavaný, disponuje niekoľkými peknými nápadmi, ale aj napriek údajnej láske (tu akejsi láske na diaľku) sú si vzdialení. Každý si tancuje so svojím vlastným egom sám.

José v Šothovom ponímaní je tak trochu v podstate oklamaný panák (jeho charakter sa výrazne nevymyká z rámca, ako ho poznáme). Zvábila ho Carmen, nechala ho Carmen a ním opustená Micaela (aj keď s úzkosťou v duši) je ešte natoľko schopná v sile lásky, že aj po sklamaní mu drží stranu a možno ho aj ľutuje, že dopadol podobne ako ona. José sa však nie je schopný k nej vrátiť pod ťažobou vlastných výčitiek, alebo ešte stále účinkujúcim „jedom“ lásky ku Carmen, alebo možno z hrdosti, či len beznádejnej stratenosti. Šothov José však nie je chorobne žiarlivý, je skôr smutný v ústraní, než by s urazeným egom a nástojčivo naliehal na Carmenin návrat. José je trpiteľ, za jeho utrpenie môže evidentne žena, ktorá zradila. To, že zradil on tu zrazu prestáva byť podstatné. Micaely nám ani nie je vlastne ľúto, Carmen si za svoju zradu zaslúži zradu Escamilla a ešte tu ostáva priestor na ľútosť, lebo aj ona bola zradená. Escamillo je tak bezduchý, že snáď ani necíti a chudák ostal ten, kto zradu vlastne začal. Celá psychológia je prispôsobená akoby na „záchranu“ Josého – človeka, ktorý v slabej chvíli zlyhal (veď inak ani nemohol pri tak neodolateľnej zvodnici ) a napokon, všetci sme len ľudia. Aj oprostenie Josého od chorobnej žiarlivosti (veď nie je mu dovolené ani aby sa stal, trebárs tiež v slabej chvíli, vrahom Carmen). Dinkovej José je mladunký neskúsený fešáčik, romantik i vzdorovitý frajer. Zakuká sa do Carmen, podľahne jej dominancii a rutinným zvodom. Bráni si lásku k nej aj pred masochisticky nástojčivou Micaelou. Akoby si už aj uvedomoval, že nemá u Carmen viac šancu, pred Micaelou potupu neprizná. José je tu ten typ zraniteľného mladíčka, ktorému by v Superstar fanynky poslali sms-ku.Špinavú robotu za Josého urobí u Šotha za neho Smrť. Vsunutá postava -alegória smrti – je tu ten diktátor, ktorý všetko riadi a zariadi. Ona mieša karty, ona vháňa Carmen do náruče Josého a vyháňa z neho Micaelu, ona vhodí škodoradostne do náruče Carmen aj Escamillovi a zároveň jej nedovolí v momente uvedomia zblížiť sa s Micaelou. Smrť je tu šéfka, ktorá dáva rozkazy, smrť je tu ambiciózna manažérka, ktorá organizuje životy iných. Má k dispozícii „oddané“ figúrky na šachovnici, hrá s nimi neľútostnú partiu, priblíži sa, naženie strach a vzdiali sa, aby svoje dielo z ústrania monitorovala a zasiahla, keď je treba. Smrť tu vystupuje ako diabol, vábi a ničí zároveň. Najradšej by si Carmen vzala, ale ešte predtým sa s ňou pohrá. Veľmi fragmentálne by sme ju mohli podozrievať až s lesbických pohnútok, približuje sa ku Carmen, obdivuje ju i nenávidí, žiarli na ňu, aj jej trochu dopraje. Ale rozhodne vie, že nakoniec bude nekompromisne patriť jej. Pretože je to práve ona (nie José), ktorá symbolicky hádže na ňu čierny závoj smrti. Dinkovej Smrť je skôr varietná rozprávačka, ktorá neusmerňuje len postavy, ale aj diváka.

Meriméeho príbeh je aktuálny, lebo je pravdivý. Či už Dinkovej, Šothov, Ďurovčikov, či Saurov stále je o tom, ako vždy chceme toho, koho nemôžeme mať a opúšťame tých, ktorým záleží na nás. V podstate všetkých výklady z tejto premisy vychádzajú, na nej stavajú, lebo je nadčasová. V malých charakterových obmenách len skryte provokujú a priznávajú situáciám rozmer, ktorý nebýva až tak transparentný, ale v princípe prežívaný a možný. Často až na základe vlastnej skúsenosti dokážeme pochopiť konanie iných. V tomto smere akoby Šoth výraz poľudšťoval, pertraktuje ho však s príznačnou možno zámernou (a možno i podvedomou ) priamočiarou tvrdosťou, rovnako ako ho Dinková chce zosúčasniť a konfrontovať ho s problémami modernej ženy. Ak by sme však hovorili o modernosti, ocenila by som absolútny posun aj z vizuálnej stránky. Je evidentné, že Dinková chce moderne myslieť, (možno aj cítiť) a chápať, ale v zobrazovaní ostáva vskutku tradičnou.Carmen je o vášni, Carmen je výbuch žiadostivosti, túžby, frivolnej (ba až dravej chtivej lásky), lásky provokatívnej, hravej, bezbrehej. Carmen nemôže byť neskúsená malá koketa z Boulogneského lesíku, ktorá si vyšla prvýkrát na štrich. Carmen je nabitá sexom a erotikou, vrchol hlučne prežíva, nemôže preto hrať orgazmus. Nie je to ani kankánová tanečnica, ktorá si v šatni nanesie viac červeného rúžu, aby nechala milencovi stopy na golieri. Carmen je oheň, nie vrtošivý plamienok. V každej žene sa skrýva schizofrénia studu i exhibície, každá vie byť prefíkane koketná i elegantne príťažlivá, každá má v sebe trochu zvrhlej zvrátenosti i cit pre morálku, každá chce zažiť strhujúcu spotenú erotiku a každá má silnú túžbu po láske a nehe. Toto predsa ženy vedia a toto mohli pri Carmen aj využiť.

Carmen je o vášni. Je to dramatická záležitosť, ktorá má poskytnúť zimomriavky, majú sa nám chvieť žalúdky a podbrušká, máme túžiť, máme pochopiť a máme jej uveriť. Dinková celkom pokojne mohla odieť svoju Carmen do podnikateľského kostýmčeka, ktorý by výstižnejšie charakterizoval ženu, ktorá nemá čas, ani city, nevie čo je láska, sex je pre ňu len rýchlou hrou, ale za to vie, že musí stále upravene vyzerať. Carmen Dany Dinkovej je „vymodelovaná“ ženami a paradoxne je tak žalostne málo ženská.

Hodnotenie autorky recenzie: 40%

Georges Bizet, Rodion Ščedrin:
Carmen
Libreto: Henri Meilhac a Ludovic Halévy podľa novely Prospera Mériméeho
Úprava libreta: Dana Dinková 
Réžia a choreografia: Dana Dinková
Scéna: Lucia Šedivá
Kostýmy: Adriena Adamíková
Štátna opera Banská Bystrica – balet
Premiéra 27. april 2013 Štátna opera Banská Bystrica
Hosťovanie 23. apríl 2013 historická budova Slovenského národného divadla

Carmen – Veronika Szabová
José – Ján Jamrich
Veštica (Smrť) – Katarína Perencseiová
Micaela – Vladimíra Špeťková
Toreador – Marián Ďurčo
Flamenco kapela Los Remedios – Matúš Kohútek, Stanislav Kohútek, Zuzana Fujacová, Juraj Paška

www.stateopera.sk

Foto Jozef Lomnický