Žena bez ženy

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Slovenské národné divadlo dáva možnosť odprezentovať na svojej scéne tvorbu aj ostatným slovenským divadlám. 23. apríla sme mali možnosť v historickej budove Slovenského národného divadla vidieť tanečnú drámu choreografky Dany Dinkovej Carmen (hudba: Georges Bizet, Rodion Ščedrin), ktorú podľa novely Prospera Mériméeho sama upravila. Ženský inscenačný tím z Banskej Bystrice (réžia a choreografia: Dana Dinková, dramaturgia: Lenka Horinová, kostýmy: Adriena Adamíková, scéna: Lucia Šedivá) dávala tušiť svojské uchopenie témy. Autorka posúva motívy do súčasnosti a hoci príbeh ostáva rámcovo v rovine pôvodného deja (s istými obmenami obrazov a udalostí) sama sa pýta, čo pre dnešné ženy znamená láska a sloboda, poukazuje na zmenu hodnôt, uprednostňovanie úspechu a bohatstva pred láskou.Carmen je téma nadčasová, vždy budú ľudia ľúbiť tých, ktorých nemôžu mať a strácať tých, ktorých zdanlivo na chvíľu mali. Vždy budú túžiť po slobode, ale aj po zväzku. Carmen je o láske a vášni, o zrade a sklamaní a napokon o smrti. Zinscenovať Carmen tak, aby zaujala, aby bola iná a stále príťažlivá je pomerne zložité, vzhľadom na niekoľko excelentných spracovaní, ktoré mal divák možnosť vidieť, či už vo filme, ale aj v divadle a dokonca na rôznych divadelných scénach. Carmen si pamätáme vo fascinujúcom prevedení Borisa Slováka v Slovenskom národnom divadle, ktorej premiéra bola v roku 1979 (derniéra 1983) v excelentnom obsadení Libora Vaculíka a Nory Gallovičovej, dynamickú a svojráznu Carmen je možné vidieť aj na Heineken Tower Stage od Jána Ďurovčíka a v neposlednom rade v Štátnom divadle Košice uvádzanú ako moderné tanečné divadlo od Ondreja Šotha od roku 2001, pričom k jej obnovenej verzii došlo v roku 2008, ktorá bola uvedená na Novej scéne v Bratislave. Vrátim sa však k filmovej charizme Carmen Carlosa Sauru a Antonia Gadesa až do roku, ak sa nemýlim 1983, ku ktorej aj vyšla následne obrazová publikácia z filmu v Barcelone v roku 1984 a o rok neskôr jej nemecká verzia v Mníchove a Hamburgu. Každý autor má svoje interpretácie a odchýlky, čo je súčasťou jeho prirodzeného tvorivého procesu, má na ne právo a divákmi sú v skutku akceptovateľné. Je to niečo charakteristické, čo do diela vnáša, sú však rozhodne veci, ktoré by z diela odniesť nemal. V prípade Carmen je to jednoznačne temperament, dynamika, zmyselnosť, ale predovšetkým vášeň.Predstavme si: tabaková továreň. Španielske horúce dusno. Unavené robotníčky šúľajú na svojich spotených stehnách ručne robené cigary. Blúzky frivolne rozopnuté, lascívne rozkročené medzinožia, v ktorých sa šuchoria spotené volány bohatých sukní. Farebné vejáre víria ťažký teplý vzduch zmiešaného tabakového dymu a dotieravého ženského pižma. V ňom sa črtá pevná, pružná a živočíšna postava Carmen. Energická provokatívna chôdza, hruď vypnutá na obdiv slizkým pohľadom nadržaných vojakov, vlhké mäsité pery, drzosť v očiach, nespútanosť a sloboda v povahe. Cigánske dievča – vie bezvýhradne milovať, dokáže nekompromisne ľahko zrádzať. Takto nejako poznáme Carmen z príbehu Prospera Meriméea, takto nejako poznáme Carmen z Bizetovej opery aj z filmu Carlosa Sauru. Takto nejako si jednoducho Carmen už navždy budeme predstavovať a preto, celkom logicky, aj porovnávať.

Carmen Štátnej opery v podaní Dany Dinkovej je symbiózou tanca, spevu, hovoreného slova, reprodukovanej i živej hudby (Los Remedios). Je rámcovaná v úvode i závere obrazmi Josého pod šibenicou s kľačiacou alegóriou postavy Smrti pri jeho nohách. Scéna je tvorená tromi menšími okrúhlymi pódiami, ktoré slúžia na intímnejšie nasvietené momenty – šibenica, izba Carmen, alebo akési go-go tanečnice pri tyčiach. Izba Carmen disponuje dômysleným baldachýnom, pozostávajúcim z košieľ jej mnohých milencov – má teda nielen dekoratívny, ale aj významovotvorný podtext. Scéna Carmen vo väzení je riešená na jednom z pódií s mrežou, kde je lapená ako štvaná zver (či len ukážka jednej z lascívnych slečien pre vybraných VIP hostí) – je to dekorácia nočného baru, pričom ostatné kolegyne sú „väznené“ v lacných trblietavých závesoch brlohu rozkoší. Carmen sa síce sporadicky ocitá medzi „svojimi“ v cigánskej osade, ale centrum jej diania je orientované do nočného podniku, baru, kabaretu, nevestinca, skrátka povedzme si na rovinu, do bordelu. Mreža je využitá aj viacúčelovo, keď ju José odníma a zvádza boj s Carmen a vlastnou cťou i zodpovednosťou. Do dynamiky architektonického diania vstupuje aj kovová konštrukcia štylizovaného býka pri stretnutí s Toreadorom v pomyselnej Corride, ktorej variabilnosť tanečníci tvorivo využívajú. Vskutku scéna s mrežou a býkom i podsvietená posteľ v doupěti patria asi k tým, z choreografického hľadiska, najkreatívnejším. Na tabakovú továreň môžeme zabudnúť, Carmen zapichne svoju kolegyňu – kňažku lásky- priamo na „pracovisku“. Kabaretnú atmosféru nočného klubu podporia aj červené perové vejáre tanečníkov. Carmen je tu žena z moderného sveta, zamestnaná v pochybnom podniku, kde strieda mužov (tu kdesi ma trochu udivuje kompatibilnosť so slobodou, ktorú nočný podnik v princípe nedefinuje).Kostým motivovaný a ťažiaci z farebných španielskych odevov sa pohybuje na hranici jednoduchých pomerne neinvenčných riešení, voľba materiálov a strihové variácie postrádajú kreatívny prístup. Najefektnejšie zafungujú červené riasené sukne v záverečných scénach, sú však samoúčelné a viac menej len dekoratívne, naviac tanečnice s nimi manipulujú ako s krinolínou. Na flamenco si môžeme kľudne nechať zájsť chuť, s výnimkou jediného vstupu tanečníka, paradoxne nie zo súboru, ale zo skupiny Los Remedios, ktorá priamo na scéne tanečníkov hudobne sprevádza.

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Hodnocení

Vaše hodnocení - Carmen - Dinková (SO Banská Bystrica)

[Celkem: 1    Průměr: 5/5]

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na