Zlaté hlasy slovenské opery: Anna Poláková-Hadravová

Nedožité deväťdesiatiny poprednej sopranistky Anny Polákovej-Hadravovej (*19.7.1922 Koválov, + 26. 6 2008 Viedeň) sú príležitosťou na úvodnú časť spomienok a životopisných faktov o popredných osobnostiach slovenskej opernej scény. Rodáčku zo západoslovenského Záhoria, kde sa narodila v obci Koválov, si vďaka aktuálnej životopisnej knihe (PhDr. Lýdia Urbančíková: Anna Poláková-Hadravová, vydala Hudobná spoločnosť Hemerkovcov v Košiciach v júli r. 2012) pripomenie tá časť operných fanúšikov, ktorí ešte majú v pamäti vysokú, štíhlu, ušľachtilú postavu i tvár speváčky s hlasom, ktorý pripomínal krištáľ. 

Z jej vrstovníkov, alebo mladších pamätníkov si v úvode knihy pripomína Aničku Polákovú zvlášť niekdajšia popredná sólistka Národného divadla v Košiciach (pozn. aut.: ako sa vo svojich povojnových začiatkoch volalo dnešné Štátne divadlo v Košiciach), neskôr primadona Novej scény v Bratislave – pani Gizela Veclová. Táto legenda opernej i operetnej scény v súčasnosti žije Košiciach, kde začínala svoju opernú kariéru aj Anna Poláková. V krásnej spomienke nazvala Aničku Polákovú „grand dáma opery“. O kolegyni z konca štyridsiatych a začiatku päťdesiatych rokov okrem iného napísala:

„Nemusela veľmi hrať, všetko mala v hlase. Bola veľmi ušľachtilý človek – vždy jemná. Mala som ju veľmi rada. Alternovali sme úlohu Margaréty, pracovne sme sa stretli aj v Bohéme, kde som spievala Musettu a ona Mimi. V čom som si ju najviac zapamätala, to bola Tatiana v Oneginovi, ktorú sme spolu alternovali. Môžem povedať, že bola vynikajúca. Už ten jej zjav a hlas, ktorým vedela vyjadriť všetky nuansy!“ Podobne si na Annu Polákovú, umelkyňu, ktorá nepoznala intrigy a divadelnú závisť, spomína aj dlhoročný partner na javisku – tenorista Július Regec či legendárna korepetítorka Opery Slovenského národného divadla Milada Synková. Táto klaviristka, ktorá pripravovala na javisko a sprevádzala na koncertoch niekoľko generácií slovenských spevákov, sa osobne zoznámila s Aničkou Polákovou už počas jej hosťovania v SND koncom päťdesiatych rokov – a bližšie počas jej angažmánu v SND v rokoch 1962-1965. V spomienkovej kapitolke o. i. napísala:

„Bola nádherným zjavom – so svojou tvárou, zvýraznenou širokými lícnymi kosťami a líčením, zdôrazňujúcim jej driečnosť. Mala rada priateľov a spolu so svojím manželom pozývali kolegov na posedenia v súkromí… Anka Poláková, pre nás, bohužiaľ, sa rozhodla (pozn. aut.: 15. decembra 1965) pre emigráciu s manželom a maminkou. Tým sa skončila jej veľmi sľubná kariéra opernej divy. Vo Viedni som ich niekoľkokrát tajne navštívila. Spomínali sme na mnohé hodiny skúšok a krásne predstavenia. Bola stále veľmi milá a zaujímala sa o dianie v našej opere… Zostala pojmom na slovenskom opernom nebi – aspoň v spomienkach nás, ktorí sme s ňou pracovali a umelecky aj ľudsky si boli blízki.“

Vyznanie Anne Polákovej pripomínajú v úvode knihy aj slová svetovej koloratúry – Edity Gruberovej:

„V časoch mojich štúdií na bratislavskom konzervatóriu sme sedávali my, študentky, na galérii SND. Často sme obdivovali krásny soprán štíhlej, sympatickej speváčky Anny Polákovej. O veľa rokov neskôr osud chcel, aby sme sa spoznali vo Viedni zásluhou našich mamičiek, ktoré sa šťastlivou náhodou zoznámili pri posedení v parku. V podstate tým zahájili začiatok nášho cenného priateľstva. Anička, ako aj jej manžel MUDr. Oskar Hadrava, sa pre mňa stali akoby časťou mojej rodiny – vždy ochotní poradiť i pomôcť, alebo v pohode diskutovať o medicíne, hudbe, speve… Priťahoval a spájal ma s ňou náš slovanský pôvod. Fenomén jej duševnej i telesnej mladosti ma očarúval pri každom našom stretnutí. Jej svieži krásny hlas mi navždy zostane v pamäti…“Kniha dlhoročnej rozhlasovej redaktorky v košickom rozhlase, absolventky košického konzervatória a Filozofickej fakulty Karlovej univerzity v Prahe (odbor dejiny hudby) – PhDr. Lýdie Urbančíkovej o Anne Polákovej – Hadravovej je komplexným, doteraz nikde nezverejneným materiálom o osobnosti sopranistky, ktorá predčasne, ako 43-ročná ukončila svoju umeleckú opernú kariéru emigráciou do Viedne. Aj keď kniha podrobnejšie neodhaľuje príčiny tohto rozhodnutia Hadravovcov, možno vytušiť, že to nebolo náhle, ani neuvážené. Anna Poláková možno vycítila, že počas žiarivej speváckej kariéry odovzdala operným divákom maximum svojich spevácky i duševných kvalít. Na druhej strane jej krehká povaha a absolútna odovzdanosť umeniu neznášala divadelné intrigy a závisť. Zaiste sa obetovala aj rozhodnutiu manžela – lekára, ktorý začal v Rakúsku nový profesionálny život, po boku s celoživotnou láskou. Dnes 85-ročný MUDr. Oskar Hadrava žije vo Viedni. V knihe – v rozhovore s autorkou – sa okrem  iného takto vyznal zo spomienok na svoju manželku:

„Mal som ju veľmi rád, bola mi všetkým na svete. Keď mi odišla, myslel som, že to neprežijem – bez nej ten život už nie je tým, čo býval. Možno si ju priblížim touto knihou. Chcel by som aj takto zvečniť jej pamiatku.“Niekto stavia svojím nezabudnuteľným životným partnerom mauzóleá a hrobky – iní, ku ním patrí aj dr. Hadrava – iniciujú knihu spomienok na umenie a ľudské hodnoty svojich lások. To bol jeden podnet na napísanie knihy o Anne Polákovej – Hadravovej. Ďalším bol objektívny fakt, že táto mladodramatická sopranistka, odchovankyňa Konzervatória v Bratislave (1943-1949) patrila trinásť rokov v Košiciach  (1949 – 1962: Národné divadlo – Štátne divadlo Košice) a tri roky v Bratislave (1962 – 1965: SND v Bratislave) k primadonám oboch operných súborov. Iba nepriazeň spoločenského systému v období socializmu jej zabránili angažmánu vo Viedni, kde bola (po predspievaní vo Volksoper) pozvaná r. 1959 naštudovať Hannu v Lehárovej Veselej vdove a Manon v Massenetovej opere. Lýdia Urbančíková od detstva sledovala jej kariéru a neskôr –ako rozhlasová redaktorka – nahrávala i vysielala viacero relácií o umelkyni. Po roku 1989 ju navštívila vo Viedni a priniesla autentické svedectvo o jej živote, s dobovými nahrávkami hlasu sopranistky, ktoré zachránili pracovníci košického i bratislavského rozhlasu.

Súpis jej rolí v závere knihy strieda všetky operné i operetné postavy. I tie boli súčasťou košickej opernej scény. Jej prvou postavou bola však operná rola: Nedda v Komediantoch, nasledovala Arzéna v Straussovom Cigánskom barónovi, Mimi v Bohéme, už spomínaná Margaréta v Gounodovej opere, v rámci jej umeleckého životopisu významná postava Violetty Valéry v Traviate, s výrazným precítením  tragickej podstaty role. Hoci nebola vyslovene mozartovskou speváčkou, v jej repertoári sa zaskvela i Zuzanka vo Figarovej svadbe (1951), resp. Donna Elvíra v Donovi Giovannim (1956). Najskvostnejšie sa jej hlas uplatnil v romantickom opernom repertoári: v Čajkovského Eugenovi Oneginovi – Tatiana, v Rossiniho Barbierovi zo Sevilly – Rosina, v Bizetovej Carmen – Micaela, vo Verdiho Rigolettovi – Gilda, v Auberovej Nemej z Portici – Elvíra, v Thomasovej Mignon – Filipína, v Nicolaiových Veselých paniach z Windsoru – Pani Fluthová… Vo Verdiho Sile osudu bola Leonorou di Vargas, vo Wagnerovom Tannhäuserovi – Alžbetou, v Dvořákovej Rusalke – Rusalkou, v Offenbachových Hoffmannových poviedkach – Antóniou… Ale excelovala aj v rade českých opier. V kronike jej umeleckého života zostáva zapísaná najmä Smetanova Marienka – v dvojnásobnom naštudovaní (v Košiciach), ale aj Ľudienka v Blodekovej opere V studni, Blaženka v Smetanovom Tajomstve, Barča v Hubičke, Libina vo Fibichovej Šárke a vysoko interpretačne cenená Jenůfa v Janáčkovej Jej pastorkyni. Zo slovenských diel spievala v Košiciach aj Urbancovej spevohre Máje, uznanie, ba i spoločenské ocenenie získala ako Katka v Cikkerovom Begovi Bajazidovi, Stella v rovnomennej opere Ladislava Holoubka a nezabudnuteľná Milena v Suchoňovom Svätoplukovi (r. 1960). Vedľa toho mala v repertoári už spomínané klasické operetné role….V Opere Slovenského národného divadla pribudli ďalšie veľké postavy: Jaroslavna v Borodinovom Kniežati Igorovi, Agáta vo Weberovom Čaostrelcovi, Amélia vo Verdiho Maškarnom bále – nehovoriac o nových naštudovaniach niektorých úloh z košického veľkého „romantického“ obdobia Anny Polákovej. Rozhlasové štúdiá v Košiciach i Bratislave zaznamenali veľa z jej speváckeho umenia – i keď po jej emigrácii bol zákaz ich vysielať… Na priloženom CD sú, žiaľ, iba ukážky ľudových piesní v podaní sopranistky, nahraté už v emigrácii… Autorské práva (orchestre, dirigenti, ale aj autori) boli totiž zložitým finančným orieškom pre autorku knihy i vydavateľa.

PhDr. Jaroslav Blaho, operný kritik a znalec slovenského vokálneho umenia pri príležitosti osemdesiatin Anny Polákovej napísal o speváčke tieto časopisecky publikované myšlienky, publikované aj v knihe Lýdie Urbančíkovej:

„…bol to farebný lyrický soprán s veľkým výrazovým rozpätím, ktorý najmä v postavách smutných verdiovských hrdiniek naberal aj dramatickejšie dimenzie. V 50-tych rokoch to bola jedna z troch sólistických hviezd ambiciózneho košického súboru (pozn. aut.: Imrich Jakubek, Gejza Zelenay, Anna Poláková), formovaného dirigentskými osobnosťami – Frešom, Bartlom, Holoubkom, Vincourkom a režijnými hľadaniami Hájka a Krišku… V Bratislave počas troch sezón (1962-1965) stihla vytvoriť tucet postáv! Bol to vokálny, interpretačný, výrazový a vizuálny typ, ktorý dokázal dať presvedčivý javiskový život najmä postavám románskej opernej klasiky. Istým návratom ku košickým postavám sľubovala byť aj Jenůfa v zime 1965/66. V čase premiéry bola však už Anna Poláková v emigrácii – persona non grata, na ktorú bolo treba zabudnúť.“

Vďaka knihe PhDr. Lýdie Urbančíkovej, plnej životopisných faktov, chronologických svedectiev o umeleckej ceste Anny Polákovej, ale aj ohlasov, kritík, dokumentov, rozhovorov s pamätníkmi a priateľmi, osobných svedectiev a fotografii sa nám vynára presvedčivý umelecký aj ľudský profil jednej z veľkých osobností „zlatej éry slovenskej opery“ z prelomu päťdesiatych a šesťdesiatych rokov – sopranistky Anny Polákovej – Hadravovej.