Zlaté hlasy slovenské opery: Bohuš Hanák – osud exulanta

Domov je tam, kde sa človek cíti slobodne

Barytonista Bohuš Hanák (nar. 8. 1. 1925 v Bánovciach nad Bebravou – zomr. 14. marca 2010 v Bazileji, Švajčiarsko) patril od roku 1947 do roku 1968 k prvoradým osobnostiam sólistického súboru Opery SND v Bratislave. Absolvoval Štátne konzervatórium v Bratislave (1943-1948), kde študoval najprv u Arnolda Flögla, neskôr  u Anny Korínskej – Kornhauserovej, od r. 1951 pokračoval v štúdiu spevu na Vysokej škole múzických umení u Imricha Godina a Jána Strelca.

Už ako študent (od 1.8.1943 do 1.4.1944) bol členom zboru Opery SND a ešte pred skončením konzervatória (v 3. ročníku) sa stal sólistom Opery SND.

Otec speváka – Bohuš Hanák st. bol akademický maliar, ale aj výborný flautista. Matka rada a pekne spievala. Bohuš Hanák zdedil po každom z rodičov niečo – po oboch umelecké sklony. Po skončení meštianky sa dostal na Vysokú školu technickú – oddelenie kresby a maľby, do rúk profesora Ivana Schurmana (portrét), Gustáva Mallého (krajinomaľba), Jozefa Kostku (sochárstvo) a  Dezidera Millyho. Jeho výtvarné vzdelávanie trvalo asi jeden a pol roka. Po vojenčine začal chodiť ešte k Cyprianovi Majerníkovi. No naďalej spieval. Matka ho nahovorila, aby sa zapísal na konzervatórium. K maliarstvu sa Bohuš Hanák napokon definitívne vrátil po skončení profesionálnej speváckej kariéry.

Keď rodičia Hanákovských detí uvideli plagáty Hudobnej a dramatickej akadémie v Bratislave, ktorá pozývala na talentové skúšky, prihlásili tam Bohuša i jeho sestru Oľgu. Výsledok? Oľgu prijali – Bohuša nie. Basista SND Arnold Flögl, ktorý bol v skúšobnej porote, rodičom vysvetlil, že hlas ich syna musí dozrieť – a o rok sa má prihlásiť znovu. Zatiaľ Bohuš začal chodiť na spev k Ružene Chovancovej, manželke vtedajšieho rakúskeho konzula na Slovensku. Po roku opäť zašiel k Flöglovi. Po predspievaní mu basista hlas odobril – a po talentovej skúške ho prijali na vysnívanú Hudobnú a dramatickú akadémiu v Bratislave, neskôr premenovanú na Štátne konzervatórium.
Bas či barytón?
Spočiatku bol žiakom legendárneho sólistu Opery SND Arnolda Flögla, ktorý sa nádejal, že vychová nového basistu, svojho nástupcu. Keď však Flögl z konzervatória odišiel, spevácke vzdelávanie Bohuša prebrala prof. Anna Korínska – Kornhauserová, ktorá zistila, že Bohuš je talentovaný barytón. Pritom už zostali. Na prijatí Hanáka do SND mal však opäť najväčšiu zásluhu Arnold Flögl: prihovoril sa za ešte poslucháča Štátneho konzervatória  u vtedajšieho umeleckého riaditeľa SND Andreja Bagara. Spevácky talent, herecké dispozície i sugestívny zjav boli evidentné – a tak začal mladý Hanák kariéru v SND ešte ako poslucháč konzervatória. Tu vytvoril svoje veľké roly, spevácky aj výrazovo dozrel, absolvoval početné vystúpenia v zahraničí (nielen v rámci SND, ale aj s Lúčnicou a ako sólista) – ba našiel  si aj manželku.

Božena Suchánková – Hanáková
(nar. 19.9.1923 – zomr. 26.2. 2006) bola od roku 1948 dvadsať rokov sólistkou (dramatickou sopranistkou) v SND, kde vytvorila cca 40 úloh, niektoré aj ako javisková partnerka svojho manžela. (O. i. spievala Libušu v rovnomennej Smetanovej opere – Bohuš Hanák Přemysla, Sentu v Blúdiacom Holanďanovi – Bohuš Hanák Holanďana…) Bola pozoruhodnou Santuzzou v Sedliackej cti, dramatickou Katrenou v Zacharovej réžii Krútňavy či Turandot v Kriškovej inscenácii Pucciniho rovnomennej opery

Kariéra Bohuše Hanáka
V Opere SND  Bohuš Hanák pôsobil od 15.8.1947 do 31.7.1968 – s menšou prestávkou angažmán v Landestheater Linz – Rakúsko (15.8.1958 – 15.8.1960), vrátane hosťovania v Drážďanoch a Berlíne (Komická opera), ale aj na iných zahraničných scénach. Ako prvý barytonista národnej opernej scény Slovenska vytvoril  počas vyše dvadsať rokov 70 postáv svetového i slovenského repertoáru. Roku 1966 sa stal zaslúžilým umelcom.
Úlohy
Jeho najvýznamnejšie úlohy boli: Escamillo (Carmen, 1948, 1954), Galickij (Knieža Igor, 1952), Tomeš (Hubička, 1952), Scarpia (Tosca, 1957), Vladislav (Dalibor, 1957), Přemysl (Libuša, 1961), Eugen Onegin (1952, 1963), Igor (Knieža Igor, 1962), Tomskij (Piková dáma, 1964), Don Giovanni (1956), Figaro (Rossiniho Barbier zo Sevilly, 1960), Posa (Don Carlos, 1956), Jago (Otello,1958), Gróf Luna (Trubadúr,1963), Renato (Maškarný bál, 1964), Nabucco (Nabucco, 1966), Macbeth (1968).

Hoci Wagnerov Holanďan (Blúdiaci Holanďan, 1960) bol v časoch Hanákovho pôsobenia v SND iba exkurziou do sveta wagnerových opier, neskôr sa im venoval v oveľa väčšej miere v opernom dome v Bazileji.

Z diel 20. storočia naštudoval Kráľa (Orff: Múdra žena, 1961), Cardillaca (Hindemith: Cardillac, 1964) a Charlesa Gérarda (Giordano: André Chénier, 1967).

Pri zrode modernej slovenskej opery
Tu začal Hanák Hríňom vo svetovej premiére Suchoňovej Krútňavy (1949, potom v novom naštudovaní r.1965), pokračoval Uhorčíkom (Cikker: Juro Jánošík, 1954), Richtárom (Cikker: Beg Bajazid, 1957), Geľom (Andrašovan: Figliar Geľo, 1958), Mojmírom II.(Suchoň: Svätopluk, 1960) a do histórie slovenskej opery sa zapísal aj nezabudnuteľným Nechľudovom (Cikker: Vzriesenie, 1962).

Jeho  poslednou veľkou postavou v SND bol však Michéle v Pucciniho Plášti (1968). Bohuš Hanák vtedy netušil, že sa touto rolou lúči s Bratislavou.

Odchod
Ešte pred okupáciou Československa sa roku 1968 rozhodol s manželkou Boženou Suchánkovou-Hanákovou a dvoma synmi (vtedy 12 a polročným Radoslavom a 8 a polročným Mojmírom) zostať vo švajčiarskom Bazileji. Dôvod? Čoraz zložitejšie vybavovanie potrebných vízových dokumentov pre pôsobenie v zahraničí.

V opernom dome v Bazileji (Basler Theater) pôsobil Bohuš Hanák 20 rokov (1968-1988) ako prvý barytonista. Okrem toho bol počas emigrácie aktívny vo Svetovom kongrese Slovákov, kde áriami i piesňami umelecky pozdvihoval zasadnutia a stretnutia tejto zahraničnej organizácie Slovákov.

Spomienky, fakty, návraty
Roku 1998 som sa stretla s Bohušom Hanákom v bratislavskej kaviarni Gremium, kde sa zvykol ubytovať počas návštev Bratislavy po r. 1989. Tu vznikol aj rozhovor pre časopis Teatro – a zopár fotografií speváka, ako aj sprostredkovanie fotoreprodukcií z jeho olejomalieb. Po skončení speváckej kariéry sa totiž Bohuš Hanák opäť intenzívne venoval maľovaniu a z obrazov usporiadal viacero úspešných výstav v Bazileji i ostatných mestách Švajčiarska.

Spevák si zaspomínal na mladosť a žičlivým osudom zrežírované začiatky svojej kariéry… 

Roku 1947 prišiel do Bratislavy slávny taliansky barytonista Giuseppe Taddei, ktorý ho očaril svojím umením. Zhodou okolností viedenský impresário G. Taddeiho  – J. Stark – neskôr sprostredkoval účinkovanie Bohuša Hanáka v Linzi a predspievanie vo Viedni a v Grazi. Tu Bohuš Hanák spoznal ďalších manažérov – najvýznamnejším bol pre jeho budúcnosť Ioan Holender, dlhoročný intendant Štátnej opery vo Viedni.

V Landestheater Linz pôsobil Bohuš Hanák od 15.8.1958 do 15.8.1960. Hneď otváracie predstavenie sezóny prinieslo Hanákovi neobyčajný úspech. Spieval rolu Mandryka v Straussovej opere Arabella. V Neues Ősterreich krátko po premiére napísali: „Je to formát hodný viedenskej Štátnej opery.“ Po premiére dostal niekoľko ponúk do Mníchova, Viedne a na dva roky do Kolína nad Rýnom. Odmietol ich, lebo  – podľa vtedajšieho vyjadrenia v tlači –  „…sa chcel opäť venovať práci v bratislavskej opere a príležitostne vystúpiť v Budapešti“. Nad týmto zdôvodnením sa dnes možno iba pousmiať. Je pravda, že v novembri 1960 mal v Erkelovom divadle v Budapešti veľký úspech (a ovácie) ako Don Giovanni a Eugen Onegin – ale o inom zahraničnom účinkovaní Bohuša Hanáka na (najmä na Západe) nechceli počuť tí, ktorí mali v rukách osud slovenských umelcov.

V Linzi účinkoval okrem Arabelly aj v Bohéme, v opere Čarodejný ostrov – zostavenej zo Schubertových piesní, v Aide, Madame Butterfly, v Škole žien, Otellovi, v Španielskej hodinke – a svoje pôsobenie ukončil Scarpiom v Tosce.

O živote za totality
svedčí aj táto história z Hanákovho umeleckého života z čias socializmu:
„V Linzi ma počul slávny nemecký dirigent Wolfgang Sawalisch, ktorý vtedy pôsobil v Kolíne nad Rýnom. Hneď mi ponúkol zmluvu na dva roky. V SND som teda požiadal o povolenie. Zasadala stranícky komisia, ROH a vedenie opery. Čakal som na chodbe ako malý školák, keď sa konečne otvorili dvere a vyšiel Rudolf Mrlian, ktorý mi povedal: ‚Bohuš, ja som bol proti tomu. Tvojou psou povinnosťou je spievať nášmu pracujúcemu ľudu a nie tým imperialistom. Nikam ťa nepustíme.‘ Aby ma šéfovia trochu odškodnili, umožnili mi hosťovať v Kazani, Ufe pod Uralom, Petrozavodsku, ale i v Budapešti, Prahe, Drážďanoch – až kým neprišiel socializmus s ľudskou tvárou a mohlo sa viac cestovať…“ (Elena Šebová: Barytónová paleta, Slovenská republika, č.76, 24.3.1995)

V Berlíne hosťoval Bohuš Hanák v polovici šesťdesiatych rokov v slávnej Felsensteinovej inscenácii Pikovej dámy, kde vytvoril grófa Tomského. V National Zeitung recenzent zdôraznil, že Bohuš Hanák „…dal Tomskému silnú škálu hlasovú i hereckú“ a v Neue Zeit kritik vyzdvihol „nádherne prúdiaci barytón Bohuša Hanáka“ (pozn. aut.: oba výňatky bez bližšieho udania autora a dátumu).

V roku 1967 Bohuš Hanák pôsobil dva mesiace v rakúskom Klagenfurte, kde pätnásťkrát spieval v novej inscenácii Rigoletta.

Ako sa meškalo na predspievania
Aj predspievanie Bohuša Hanáka v Grazi roku 1968 výstižne dokresľuje situáciu, ktorá vládla v socialistickom Československu. Bohuš Hanák sa uchádzal o dlhodobejšie pôsobenie v zahraničí – po dvadsiatich rokoch účinkovania v SND a úspešnom, prácou nabitom dvojročnom pôsobení v Linzi! Napriek dubčekovskej ére pretrvávali ťažkosti s vybavovaním vycestovacích doložiek pre umelcov do zahraničia. Bohuš Hanák päťkrát posielal telegram do Grazu, že príde predspievať, no nikdy mu Pragokoncert nevybavil načas vycestovaciu doložku. Keď konečne – na šiesty raz – pricestoval do Grazu, dozvedel sa, že komisia na čele s intendantom ho síce čakala päťkrát, no keďže neprišiel, angažovali barytonistu z Austrálie… Hanák – celý nešťastný a rezignovaný – telefonoval svojmu manažérovi do Viedne, že so zahraničím končí. Ten mu však odkázal: „V žiadnom prípade! V Bazileji zháňajú basbarytonistu. Musíte tam vycestovať!“ Ale ako? Vycestovacia doložka bola len do Rakúska, aj to na vymedzený čas. Húževnatý agent však umelcovi sľúbil, že on to všetko vybaví na švajčiarskom konzuláte. Hanák mal iba čakať pri vlaku, ktorý pôjde z Grazu do Viedne. Vzápätí dodal: „Pán Hanák, pas dáte do rúk rušnovodičovi, ktorý bude na vás kývať. On ho sprostredkuje mne. Keď všetko vybavím na konzuláte, dám vám vedieť – a vy prídete k ďalšiemu vlaku, kde vám iný rušňovodič odovzdá pas s potrebnými švajčiarskymi vízami. Potom vycestujete do Bazileja na predspievanie.“ Vyzerá to ako nevydarená, zamotaná detektívka, ale tak sa to stalo. Hanák sa napokon dostavil načas na predspievanie do Bazileja – a spolu s ním ďalší piati barytonisti, ktorí  už prešli sitom výberu vo Viedni. Bohuš Hanák zaspieval po taliansky prvú strofu z Rigoletta – a od vysokého „g“ prešiel z taliančiny do nemčiny. Komisii sa ospravedlnil, že mal deň predtým v Grazi predspievanie v nemčine, preto tá jazyková chyba. „To nevadí“ – povedali – „my sme boli zvedaví len na vysoké g...“ Po predspievaní Bohušovi Hanákovi oznámili, že ho od 1. augusta 1968 angažovali na rok do bazilejskej opery.

A tak – ešte pred vstupom vojsk do Československa – začalo pôsobenie Bohuša Hanáka vo Švajčiarsku. Nebol emigrantom – stal sa ním až neskôr, pod vplyvom vývoja politických udalostí u nás. Ročné angažmán sa zmenilo na trvalé. Medzitým dostal ponuku z Viedne. Ale v Bazileji mu vytvorili vynikajúce podmienky pre prácu a život celej rodiny, nuž, a tak zostali vo Švajčiarsku.

Hoci mal Bohuš Hanák zo Slovkoncertu povolenie na predĺženie legitímneho angažmán, z Pragokoncertu mu po dlhom čase odkázali, že sa musí vrátiť. Nasledovalo vyškrtnutie jedného syna z manželkinho pasu, keď s ním prišla do Bratislavy na skúšky v slovenskej škole… A tak sa Hanákovci napokon definitívne rozhodli zostať s rodinou vo Švajčiarsku. Keďže Bohuš Hanák účinkoval aj na podujatiach Svetového kongresu Slovákov v Toronte, Chicagu, Ríme a Mníchove, odňali mu i štátne občianstvo. Spievaním slovenských ľudových piesní či prísahy Mojmíra II. z opery Svätopluk – vraj – zvádzal k diverznej činnosti voči štátu. Manželke Bohuša Hanáka odňali občianstvo bez zdôvodnenia.

„Nakoniec som si povedal – už nič viac nepodniknem. Dodatočne ma vyškrtli aj z koncertnej sekcie Zväzu slovenských skladateľov. V tejto ťažkej duševnej kríze sa mi náhodou dostal do rúk citát bývalého švajčiarskeho prezidenta:
‚Domov je tam, kde sa človek cíti slobodne a kde nemusí mať nijaký strach.‘
O domove sa mi snívalo! Stále viac som sa nad tým zamýšľal, až som si uvedomil, že dostávam s celou rodinou – novú domovinu… Zo začiatku bola túžba po domove taká silná, že spočiatku sa mi často snívalo, že som doma, v Bratislave. Na toto obdobie nemám najlepšie spomienky.“
(Oľga Gáfriková: Všetko, čo som spieval, spieval som rád… – Nové slovo, r. 1990, č. 24)

Na udelenie občianstva vo Švajčiarsku čakali manželia Hanákovci 15 rokov – u synov to išlo ľahšie.

Rehabilitácia
Po „nežnej revolúcii“ pozvali manželov na Slovensko, kde ich rehabilitovali a naspäť udelili súdne odobraté slovenské občianstvo. A tak mal nakoniec Bohuš Hanák občianstva dva: slovenské i švajčiarske.

Po skončení speváckej kariéry si s manželkou otvorili súkromné spevácke štúdio, v ktorom mali približne tridsať žiakov. Hanákovým žiakom bol aj vynikajúci fínsky basista Sami Lehtinen. Bohuš Hanák sa začal čoraz viac venovať i dávnej láske – maľovaniu…. Zo Švajčiarska chodili Hanákovci so synmi na dovolenky do Španielska, Talianska. Tam maľoval umelec more, kvety, prírodné scenérie, ale aj zaujímavé typy ľudí. Veľmi ho to bavilo. V Bazileji mal veľmi intenzívne obdobie, kedy maľoval jeden obraz za druhým, ba usporiadal i viacero výstav (Bazilej, Zűrich), ktoré mali pekný ohlas. Veľa obrazov rozdal i rozpredal. 

Epilóg
Manželka Božena Suchánková – Hanáková zomrela vo Švajčiarsku 26. februára 2006, Bohuš Hanák v Bazileji 14 . marca 2010. Syn Mojmír 13. septembra 2012 uložil urny oboch rodičov do hrobu na bratislavskom cintoríne Slávičie údolie.

Hanákovci sa tak opäť vrátili domov…
Bohuš Hanák i za cenu straty rodnej domoviny, občianstva, dlhoročného pretrhnutia všetkých koreňov k vlasti zostáva stále veľkým slovenským umelcom, ktorý kultúrou hlasového prejavu, farbou svojho prekrásneho, širokého, tmavého „talianskeho“ barytónu, hereckým talentom a osobitným mužným šarmom, hĺbkou charakteru i nezlomnosťou charakteru sa stal pre kultúrnu históriu Slovenska nikým nenahraditeľnou osobnosťou.

Syn Mojmír žije trvale v Bratislave – a má tiež dva občianstva, syn Radoslav pôsobí a žije naďalej v Zűrichu.
Foto archív Mojmíra Hanáka a SND