Ztracený básník Verdiho vokálu. Tenor Bruno Prevedi

Tenori sú ako luxusné figúrky na šachovnici – majú rôzne postavenie a rôzne osudy. Hráčom, ktorý nimi hýbe, je ich vlastný hlas. Existujú kariéry, ktoré sú ako meteor – rýchlo vyletia a ešte rýchlejšie zhasnú. Iné fungujú presne opačne – po dlhej a poctivej príprave prídu hviezdne roky na scéne a zaslúžené vavríny, no opojenie nektárom slávy zavše spôsobí, že spevák jednoducho zabudne odísť. Tenor, ktorého si predstavíme v ďalšom pokračovaní nášho seriálu, stojí kdesi uprostred medzi týmito dvoma extrémami. Nikdy neprešiel sitom oficiálneho hudobného školstva a nevedel hrať na klavíri. Mal byť členom operného zboru. Jeho kariéra bola krátka, ale intenzívna. Obletel svet, no rodinné hniezdo bolo pre neho dôležitejšie, než zradné náručie divadelnej podkovy. Umelec – pôvodným povolaním automechanik – vlastnil temný, elegantný, fulminantný hlas ako stvorený pre veľké party vo Verdiho operách, ktorým poslucháčov vynášal do exosféry. Po vzášaní sa v oblakoch však neodvratne prišiel Ikarov pád. Zabudnutý tenor z Lombardie – Bruno Prevedi.

Stratený básnik Verdiho vokálu. Tenor Bruno Prevedi

Neďaleko Mantovy – dejiska Verdiho Rigoletta – leží mestečko Revere známe elegantným kniežacím palácom (Palazzo Ducale), ktorý na mieste niekdajšej stredovekej pevnosti nechal v 15. storočí vybudovať architekt a sochár Luca Fancelli, asistent slávneho renesančného sochára a architekta Filippa Brunelleschiho. Múry paláca vyzdobeného skvostnými korintskými hlavicami pre markíza Ludovica III. Gonzagu by mohli rozprávať o návšteve energického pápeža Pia II. v Revere v roku 1459. Pontifikus smeroval na cirkevný koncil do susednej Mantovy a jeho sprievod zavítal až k brehom Pádu, najdlhšieho riečneho veľtoku v Taliansku. Pod pápežskou tiarou sa skrývala učená hlava humanistu a básnika Enea Silvia Piccolominiho, ktorému nič ľudské nebolo cudzie.

Piccolomini si krátil čas písaním a jeho brko bolo veru poriadne ostré – v škandalóznej historickej práci o dejinách Čiech (Historia Bohemica) tento pápež z provincie Siena, zvyknutý na prchavé pozlátko talianskych dvorov, vykresľuje český národ v tých najtemnejších farbách. Aj to najostrejšie brko sa však jedného dňa zlomí a pikantné rozprávky po troch dňoch slávy akosi stratia príchuť. Cez pápežove mraky našťastie presvitá veľa slnka v podobe noblesných myšlienok typu „pravá urodzenosť sa rodí z cnosti“ alebo „každý sa väčšmi bojí cudzích chýb než vlastných“. Je cudzou chybou zavrhovať prorokov? Veru nie! Veď nechať zapadnúť prachom osobnosti, ktoré pridali na korunu našej kultúry nový diamant, je trestuhodné. Za tento neduh si však môžeme sami. Aj Revere, omráčené aurou renesancie a večne znepokojené blízkosťou susednej Mantovy, sníva svoj sen malého lombardského mesta a často zabúda na to, že v týchto končinách uzrel svetlo sveta virtuóz klasickej gitary Flavio Cucchi, ale aj výborný verdiovský tenor povojnovej éry, ktorého umenie neprávom zostalo v tieni titanov Carla Bergonziho a Franca Bonisolliho. Kraj, ktorý sa hrdí titulom rodiska veľkého lyrika Vergília, dal opernému svetu básnika verdiovského a pucciniovského vokálu Bruna Prevediho. Narodil sa počas vrcholiaceho adventu 21. decembra 1928.

Jedného dňa sa vo dverách mantovskej učebne skladateľa a hudobného vedca Alberta Soresinu objavil mladík s barytónovým hlasom a s vášnivou iskrou v očiach. „È ingolato,“ skonštatoval pedagóg, pretože Prevediho hlas bol ešte posadený kdesi v krku (la gola v taliančine znamená hrdlo, termín pochádza z latinského gula), hoci dokázal bez problémov zaplniť každý kút Soresinovej triedy. Soresina, ktorý sa vyžíval v komponovaní rôznych klavírnych a komorných kusov, sa mladého Bruna Prevediho ujal a vštepil mu solídne základy belcantovej techniky. Prevedi dovtedy spieval iba naturálne, imitoval melódie z filmov „bielych telefónov“ a  jeho vrcholným číslom bola neapolská canzonetta Fenesta che lucive pripisovaná Bellinimu (skladbu vydal v Paríži narodený neapolský muzikológ a editor Guillaume-Louis Cottrau v roku 1842). Prevedi bol synom jednoduchých roľníkov a spolu s bratom Giorgom strávil detstvo v údolí rieky Pád. Otec budúceho tenora kočoval z miesta na miesto takmer ako cirkusant či dedinský trubadúr. Ani mladý Bruno nemal šťastie na vzdelanie. Po ukončení základnej školy sa živil ako výrobca bicyklov a mechanik v automobilke a sotva pomyslel na spevácke remeslo. Kde kvitne krása, tam je aj bieda.

Medzníkom v Prevediho ceste za operou bolo stretnutie s Vittorem Venezianim, ktorý od roku 1921 pôsobil ako dirigent zboru La Scaly a zároveň viedol školu pre zboristov. Maestro Veneziani si všimol chlapcov talent a dával mu lekcie. Neprešlo veľa času, a odysea sa chýlila ku koncu. Na letnom predstavení Leoncavallových Komediantov v auguste 1958 stáli na javisku milánskeho Teatro Nuovo dvaja barytonisti – rolu Silvia stvárňoval Ottavio Garaventa, kostým Tonia si obliekol sotva tridsaťročný Bruno Prevedi. Obaja sa neskôr stali plodnými ratolesťami životodarného viniča talianskych tenorov. O rok neskôr po debute v role Tonia Bruna Prevedi konečne objavuje silu svojho tenorového potenciálu. Za zmenou Prevediho vokálneho registra stojí dnes kompletne zabudnutý modenský tenore lirico Vladimiro Badiali, predchodca Pavarottiho, ktorý vychoval Giacoma Aragalla a Giuseppe Giacominiho a v dvojdekáde 1930 – 1950 naštudoval takmer všetky kľúčové party lyrického fachu (oslňoval najmä ako Almaviva v Rossiniho Barbierovi zo Sevilly).

Badiali naštudoval s Prevedim jeho prvý tenorový part – Mascagniho veristického Turidda, s ktorým novopečený tenorový „konvertita“ zažiaril na scéne Teatra Nuovo, pre neho už známej. V novej „mutácii“ sa Bruno Prevedi etabloval rýchlo – galériu prvých tenorových úloh automechanika z Revere rozšíril Pinkerton, Loris Ipanov v Giordanovej Fedore, Alfredo z Traviaty a Maurizio v Cileovej Adriane Lecouvreur. Bruno Prevedi, ktorý mal ešte stále status zamestnanca automobilky Fiat, sa po potulkách menšími talianskymi scénami konečne dočkal väčšieho sústa v podobe zahraničnej „hosťovačky“ – s Verdiho Macduffom v Macbethovi sa dostal do Švajčiarska, v Belgicku si zaspieval v Tosce a objavuje sa ako sľubný talent v katalánskej Barcelone. To sme už na prahu roka 1963, ktorý bude mať pre Bruna Prevediho význam ruptúry.

Meno talianskeho skladateľa s germánskym krstným menom – Ildebranda Pizzettiho – zostalo v tieni Pucciniho. Pizzetti stál tak trochu mimo horkokrvného krúžku veristov – jeho hudobný jazyk obsiahol, gastronomicky povedané, celú škálu štiav, príchutí a vôní, od Verdiho po Wagnera, Richarda Straussa a chromatické experimenty, a až po sladký opar impresionizmu. Ildebrando Pizzetti má na konte 23 javiskových diel (zopár z nich zostalo nedokončených, niektoré sa na javisku nerealizovali a prvé tri zostali zničené). V roku 1922 vznikla Pizzettiho biblická hudobná freska Debora e Jaele (titulná úloha prorokyne Debory je písaná netradične pre kontraalt). Práve v tejto opere sa v roku 1963 prvýkrát uviedol na doskách La Scaly náš dnešný tenor Bruno Prevedi. Kostým starozákonného Azriéla však v roku 1964 vymenil za garderóbu čínskeho princa – bol protagonistom Pucciniho Turandot po boku švédskej sirény Birgit Nilsson na zájazde talianskej staggiony v Moskve.

Ponuky sa hrnuli ako na bežiacom páse. Prevediho hviezdny kolega Mario Del Monaco (jeho medailónik nájdete tu) mal v roku 1964 ťažkú autonehodu, v dôsledku ktorej vypadol z kolotoča operného biznisu. Publikum prahlo po náhrade. Privilégium otvárať sezónu La Scaly na sviatok svätého Ambróza dostal práve Bruno Prevedi (bolo to v titulnej úlohe Verdiho Dona Carla) a imaginárnu jednotku do žiackej knižky mu môžeme napísať aj za prvý (a žiaľ posledný) gramofónový recitál na značke Decca.

Na profilovej platni z roku 1964 nám Prevedi ponúka hody plné delikates – po introdukcii v podobe troch árií z Andrea Chéniera sa tenor predvádza v dvoch verdiovských číslach (v Ah sì, ben mio z Trubadúra a v prekomponovanej scéne dona Alvara La vita è inferno all’infelice, poňatej v pastóznych farbách, z Verdiho fatalistickej melodrámy La forza del destino).

Prevediho sonórny, temný, dobre vedený kovový hlas s tendenciami k vyššiemu dramatickému barytónu vyniká vo veristických ochutnávkach (Cavalleria rusticana, Fedora) a pôvodné barytonálne školenie nezaprie ani v exponovanom pucciniovskom repertoári (na nahrávke nájdeme výňatky z Toscy, Madama Butterfly, La fanciulla del West a samozrejme Turandot). Isté problémy badať v zona di passaggio, pre dramatický tenor problematickej, čo je dané skutočnosťou, že Prevedimu nebolo dopriate systematické vokálne školenie, ktoré by rozvíjalo jeho individuálnu muzikalitu (bol vedený ako budúci zborista, predtým bol formovaný ako naturálny barytón). Mal teda deficit v technickej príprave. Tieto drobné problémy sú však natoľko minuciózne a marginálne (odhalí ich vlastne iba osciloskop v ušiach experta), že zážitok z tohto takmer herkulovského hlasu nikomu nepokazia. Volumen Prevediho tenoru nie je možné bez výhrad porovnávať so živočíšnym oceľovým krupobitím Del Monaca, v komparácii s veľkým Mariom však prejav mladodramatického „tenorového Prometea“ z Revere vyznieva o čosi jemnejšie, kultivovanejšie, so zmyslom pre starosvetskú estetiku. Výraz je v zajatí belcanta, nie naopak. Škoda, že umenie Bruna Prevediho nie je ideálne zdokumentované vo zvukovom štúdiu. Jeho decentný tenor nebol komerčným artiklom, znel hlavne z rozhlasových prenosov RAI.

Na platniach Deccy sa Prevedi objavuje ako Ismaele v Gardelliho kompletnom naštudovaní Nabucca s Titom Gobbim v hlavnej úlohe, môžeme ho počuť ako Macduffa vo Verdiho pretlmočení Shakespearovho Macbetha s démonickým dvojhlavým drakom Nilsson–Taddei, tenor participuje na hviezdnom obsadení Cherubiniho Medey z roku 1967 – a tu sa výpočet Prevediho štúdiových vinylov končí. Gramofónoví agenti ho obchádzali, na scéne sa však cítil ako Guliver.

Ad omnia paratus – pripravený na všetko. Aj na ďalší verdiovský debut. Čas na novú skúsenosť v zahraničí dozrel v roku 1965, kedy sa Bruno Prevedi objavuje ako Manrico v londýnskej inscenácii Trubadúra, ktorej vtiskol rukopis nezabudnuteľný Luchino Visconti.

V marci toho istého roka už stál na doskách newyorskej Met ako Mario Cavaradossi, liberálny maliar sympatizujúci s Napoleonom. Metropolitná opera zažila Prevediho v 65 večeroch. Kolotoč predstavení nemal konca-kraja: Chicago, Miami, Viedeň, Berlín, Budapešť, Belehrad, exotická Venezuela – všetky destinácie tlieskali Prevediho výkonom v pucciniovskom a verdiovskom teréne. Papà Verdi tvoril v knihe repertoáru Bruna Prevediho azda najviac stránok. Z Verdiho lyrického odkazu interpretoval tiež úlohy, ktoré sa na scéne nepodarí stvárniť každému – bol Orontem z Lombarďanov, Jacopom z Dvoch Foscariovcov, stvárnil titulný part v Ernanim a samozrejme, grandiózne kreácie strednej a neskoršej periódy Verdiho tvorby (Manrico, Alfredo, Alvaro, Gabriele Adorno zo Simona Boccanegru, Don Carlo, Riccardo z Maškarného bálu, Radames v Aide). Nevyhýbal sa menším úlohám (spomínaný Ismaele v Nabuccovi). Vojvodu v Rigolettovi prekvapivo nespieval.

I keď bol majiteľom tmavého fondu s robustným, výrazne exponovaným hrudným registrom, povaha Bruna Prevediho nebola goliášska – bol gentiluomo, vyznával krédo „la gioia di cantare“ a na lov v hlbinách oceánu Otellovej duše mu nezostávalo síl. Po roku 1970 sa krivka na imaginárnom grafe jeho výkonnosti dostávala do záporných čísel. Dostavili sa zdravotné problémy a hlasivky vypovedali službu – je to daň za paušálnu vokálno-technickú prípravu. S javiskom sa Bruno Prevedi rozlúčil v roku 1982 v Johannesburgu v kostýme Rimana Pollioneho v Belliniho Norme.

Ak sa na výpočet Prevediho rolí pozrieme z vtáčej perspektívy, neočarí nás šírkou ani hĺbkou záberu. Pripomeňme si, že okrasou repertoárového portfólia Bruna Prevediho boli kreácie v troch operách Gaspare Spontiniho, ktorý v československom geografickom priestore nebol docenený (Enrico v Agnese di Hohenstaufen, Licinio vo Vestálke a conquistador vo Fernando Cortezovi). Pucciniho spieval často a rád, najviac komfortne sa cítil v Tosce a Turandot. Homogenitu tenorového repertoáru Bruna Prevediho (koncentrácia na taliansku opernú literatúru) narúša vlastne iba Bizetov Don José v Carmen, Grigorij v Borisovi Godunovi a veľmi exkluzívny Florestan v Beethovenovom Fideliovi, ktorého Prevedi spieval v roku 1970 v Montréali – a teraz si držte klobúky, páni – spieval ho po nemecky! Je to husársky kúsok, ktorý sa podarí máloktorému tenorovi z Apeninského polostrova. Pavarotti sa v ktoromsi rozhovore vyjadril, že nemčina je pre ucho odkojené Danteho tercínami čosi ako čínština či kórejčina. Toto nie celkom elegantné vyjadrenie v sebe skrýva kus pravdy. Poukazuje na hlboké kultúrne, štylistické a psychologické hranice medzi národmi. Hranice však nutne nemusia znamenať obmedzenie – naopak, je to len identifikácia najvlastnejšieho priestoru našej mentality a nášho srdca.

Bruno Prevedi hral v talianskom opernom živote 2. polovice 20. storočia druhú ligu. Mario Del Monaco osedlal Pegasa, Prevedi (po niekoľkých vzletoch k oblakom, kde je – slovami Edity Gruberovej – vzduch veľmi riedky) radšej zostal nohami na zemi. Šťastie našiel v rodinnom kruhu – užíval si vnúčatká a medové lúče talianskeho slnka. Idylu zmarilo tenorove chabé zdravie. O slovo sa prihlásila Prevediho Achillova päta – žalúdočné problémy. Ťažkosti naberali na intenzite a terapia neprinášala očakávané výsledky. Dalo sa predvídať, že tenorova hviezda pomaly pohasne. Veď jeho priezvisko Prevedi pochádza zo slovesa prevedere – predvídať („tu prevedi“ znamená ty predvídaš).

Zlá predzvesť sa naplnila 8. januára 1988, kedy Bruno Prevedi upadol do kómy. O štyri dni naposledy vydýchol. Mal iba 59 rokov a Múzy na Olympe mu určite pripravili bohatú hostinu.