Ztracený básník Verdiho vokálu. Tenor Bruno Prevedi

  1. 1
  2. 2
  3. 3
Tenori sú ako luxusné figúrky na šachovnici – majú rôzne postavenie a rôzne osudy. Hráčom, ktorý nimi hýbe, je ich vlastný hlas. Existujú kariéry, ktoré sú ako meteor – rýchlo vyletia a ešte rýchlejšie zhasnú. Iné fungujú presne opačne – po dlhej a poctivej príprave prídu hviezdne roky na scéne a zaslúžené vavríny, no opojenie nektárom slávy zavše spôsobí, že spevák jednoducho zabudne odísť. Tenor, ktorého si predstavíme v ďalšom pokračovaní nášho seriálu, stojí kdesi uprostred medzi týmito dvoma extrémami. Nikdy neprešiel sitom oficiálneho hudobného školstva a nevedel hrať na klavíri. Mal byť členom operného zboru. Jeho kariéra bola krátka, ale intenzívna. Obletel svet, no rodinné hniezdo bolo pre neho dôležitejšie, než zradné náručie divadelnej podkovy. Umelec – pôvodným povolaním automechanik – vlastnil temný, elegantný, fulminantný hlas ako stvorený pre veľké party vo Verdiho operách, ktorým poslucháčov vynášal do exosféry. Po vzášaní sa v oblakoch však neodvratne prišiel Ikarov pád. Zabudnutý tenor z Lombardie – Bruno Prevedi.
Tenor Bruno Prevedi bol výborným interpretom Verdiho postáv, zostal však v tieni svojich súčasníkov (zdroj archív autorky)


Stratený básnik Verdiho vokálu. Tenor Bruno Prevedi

Neďaleko Mantovy – dejiska Verdiho Rigoletta – leží mestečko Revere známe elegantným kniežacím palácom (Palazzo Ducale), ktorý na mieste niekdajšej stredovekej pevnosti nechal v 15. storočí vybudovať architekt a sochár Luca Fancelli, asistent slávneho renesančného sochára a architekta Filippa Brunelleschiho. Múry paláca vyzdobeného skvostnými korintskými hlavicami pre markíza Ludovica III. Gonzagu by mohli rozprávať o návšteve energického pápeža Pia II. v Revere v roku 1459. Pontifikus smeroval na cirkevný koncil do susednej Mantovy a jeho sprievod zavítal až k brehom Pádu, najdlhšieho riečneho veľtoku v Taliansku. Pod pápežskou tiarou sa skrývala učená hlava humanistu a básnika Enea Silvia Piccolominiho, ktorému nič ľudské nebolo cudzie.

Piccolomini si krátil čas písaním a jeho brko bolo veru poriadne ostré – v škandalóznej historickej práci o dejinách Čiech (Historia Bohemica) tento pápež z provincie Siena, zvyknutý na prchavé pozlátko talianskych dvorov, vykresľuje český národ v tých najtemnejších farbách. Aj to najostrejšie brko sa však jedného dňa zlomí a pikantné rozprávky po troch dňoch slávy akosi stratia príchuť. Cez pápežove mraky našťastie presvitá veľa slnka v podobe noblesných myšlienok typu „pravá urodzenosť sa rodí z cnosti“ alebo „každý sa väčšmi bojí cudzích chýb než vlastných“. Je cudzou chybou zavrhovať prorokov? Veru nie! Veď nechať zapadnúť prachom osobnosti, ktoré pridali na korunu našej kultúry nový diamant, je trestuhodné. Za tento neduh si však môžeme sami. Aj Revere, omráčené aurou renesancie a večne znepokojené blízkosťou susednej Mantovy, sníva svoj sen malého lombardského mesta a často zabúda na to, že v týchto končinách uzrel svetlo sveta virtuóz klasickej gitary Flavio Cucchi, ale aj výborný verdiovský tenor povojnovej éry, ktorého umenie neprávom zostalo v tieni titanov Carla Bergonziho a Franca Bonisolliho. Kraj, ktorý sa hrdí titulom rodiska veľkého lyrika Vergília, dal opernému svetu básnika verdiovského a pucciniovského vokálu Bruna Prevediho. Narodil sa počas vrcholiaceho adventu 21. decembra 1928.

Jedného dňa sa vo dverách mantovskej učebne skladateľa a hudobného vedca Alberta Soresinu objavil mladík s barytónovým hlasom a s vášnivou iskrou v očiach. „È ingolato,“ skonštatoval pedagóg, pretože Prevediho hlas bol ešte posadený kdesi v krku (la gola v taliančine znamená hrdlo, termín pochádza z latinského gula), hoci dokázal bez problémov zaplniť každý kút Soresinovej triedy. Soresina, ktorý sa vyžíval v komponovaní rôznych klavírnych a komorných kusov, sa mladého Bruna Prevediho ujal a vštepil mu solídne základy belcantovej techniky. Prevedi dovtedy spieval iba naturálne, imitoval melódie z filmov „bielych telefónov“ a  jeho vrcholným číslom bola neapolská canzonetta Fenesta che lucive pripisovaná Bellinimu (skladbu vydal v Paríži narodený neapolský muzikológ a editor Guillaume-Louis Cottrau v roku 1842). Prevedi bol synom jednoduchých roľníkov a spolu s bratom Giorgom strávil detstvo v údolí rieky Pád. Otec budúceho tenora kočoval z miesta na miesto takmer ako cirkusant či dedinský trubadúr. Ani mladý Bruno nemal šťastie na vzdelanie. Po ukončení základnej školy sa živil ako výrobca bicyklov a mechanik v automobilke a sotva pomyslel na spevácke remeslo. Kde kvitne krása, tam je aj bieda.

Medzníkom v Prevediho ceste za operou bolo stretnutie s Vittorem Venezianim, ktorý od roku 1921 pôsobil ako dirigent zboru La Scaly a zároveň viedol školu pre zboristov. Maestro Veneziani si všimol chlapcov talent a dával mu lekcie. Neprešlo veľa času, a odysea sa chýlila ku koncu. Na letnom predstavení Leoncavallových Komediantov v auguste 1958 stáli na javisku milánskeho Teatro Nuovo dvaja barytonisti – rolu Silvia stvárňoval Ottavio Garaventa, kostým Tonia si obliekol sotva tridsaťročný Bruno Prevedi. Obaja sa neskôr stali plodnými ratolesťami životodarného viniča talianskych tenorov. O rok neskôr po debute v role Tonia Bruna Prevedi konečne objavuje silu svojho tenorového potenciálu. Za zmenou Prevediho vokálneho registra stojí dnes kompletne zabudnutý modenský tenore lirico Vladimiro Badiali, predchodca Pavarottiho, ktorý vychoval Giacoma Aragalla a Giuseppe Giacominiho a v dvojdekáde 1930 – 1950 naštudoval takmer všetky kľúčové party lyrického fachu (oslňoval najmä ako Almaviva v Rossiniho Barbierovi zo Sevilly).

Vladimiro Badiali ukázal Prevedimu správnu cestu. Z priemerného barytonistu sa stal sľubný tenor (zdroj archív autorky)

Badiali naštudoval s Prevedim jeho prvý tenorový part – Mascagniho veristického Turidda, s ktorým novopečený tenorový „konvertita“ zažiaril na scéne Teatra Nuovo, pre neho už známej. V novej „mutácii“ sa Bruno Prevedi etabloval rýchlo – galériu prvých tenorových úloh automechanika z Revere rozšíril Pinkerton, Loris Ipanov v Giordanovej Fedore, Alfredo z Traviaty a Maurizio v Cileovej Adriane Lecouvreur. Bruno Prevedi, ktorý mal ešte stále status zamestnanca automobilky Fiat, sa po potulkách menšími talianskymi scénami konečne dočkal väčšieho sústa v podobe zahraničnej „hosťovačky“ – s Verdiho Macduffom v Macbethovi sa dostal do Švajčiarska, v Belgicku si zaspieval v Tosce a objavuje sa ako sľubný talent v katalánskej Barcelone. To sme už na prahu roka 1963, ktorý bude mať pre Bruna Prevediho význam ruptúry.

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Související články


Napsat komentář