Peter Valentovič o novém košickém Rigolettovi a také o své práci ve Vídni

Linda Keprtová, 10.05.2013 12:00

Právě dnes večer má v košické opeře premiéru nové nastudování jednoho z nejhranějších a také nejoblíbenějších verdiovských titulů, Rigoletta. V titulní roli se představí Martin Bárta a Ludovic Kendi, Gildu alternují Marianna Hochelová, Michaela Várady a Petra Perla-Nôtová, Vévodou budou Peter Berger a Vincent Schirrmacher. Režie nové inscenace se ujal Peter Gábor, a to na scéně Davida Baziky a s kostýmy Kataríny Holkové, hudebním nastudováním byl pověřen Peter Valentovič, jeden z nejtalentovanějších slovenských dirigentů nastupující generace.
Dobrý den, pane dirigente, jak se vám daří?

Dobrý deň, ďakujem za opýtanie, darí sa celkom dobre, momentálne sa nemôžem sťažovať.

Právě dnes máte v košickém divadle operu nové inscenace Verdiho Rigoletta. Čím je vám blízká hudební řeč Verdiho?

Verdi vždy vedel očariť neuveriteľnými farbami v inštrumentácii a svojimi nezabudnuteľnými melódiami, ktorou rozhodne je aj “la donna e mobile“ z 3. dejstva, ktorú pozná, hádam, každý. Zaujímavosťou je, že keď sa pripravovala premiéra Rigoletta v Teatro La Fenice v Benátkach v roku 1851, bolo to len pár týždňov po tom, ako Verdi Rigoletta dopísal, musel vtedy slávny tenor Raffaele Mirate, ktorý prvý krát v histórii spieval rolu Vojvody, Verdimu prisahať, že si túto (vtedy ešte nikým nepoznanú) melódiu nebude pospevovať, alebo dokonca popiskovať inde ako na skúškach. To bolo kvôli autorským právam, aby to náhodou niekto neskopíroval. Verdi si bol svojím talentom písať melódie veľmi vedomý, a zrejme tušil, že takáto vydarená melódia sa dá veľmi ľahko zapamätať a môže sa znej stať veľký hit.

Rigoletto je na svoju dobu veľmi moderná opera, dokonca sám Verdi o nej tvrdil ako o „revolučnej“. Využíva netradičné farby v orchestri, ako napríklad napodobenie blesku flautou a pikolom, v partitúre špecifikuje kedy sa má blýskať, a dokonca aj presne určuje, na ktorých miestach má pršať, či hrmieť. Zakomponoval rýchle pasáže kontrabasov a violončel na búrku, extrémne nízke tóny kontrabasu, ktoré sa v tom čase málo využívali, ak vôbec, ktoré vyvolávajú strach Rigoletta z Monteronovho prekliatia. Typické motívy veľmi rýchlych šestnástinových nôt, ktoré sa vyskytujú vo viacerých scénach pôsobia ako kriminálna hudba do filmu plná napätia, veľmi zdôrazňujú dramatickosť celej opery. Hudobná reč Rigoletta je rôznorodá, pestrofarebná a kontrastná. Sú v nej krásne mužské zbory z nezabudnuteľnými melódiami ako je „zitti, zitti“ a zbor je tiež použitý bez slov spoza scény ako efekt nepriaznivého počasia. To bolo na tú dobu nevídané. Nie nadarmo sa z Rigoletta stala jedna z desiatich najhranejších opier na operných scénach na celom svete.

Je o vás známé, že tíhnete k hudbě české. Dokonce jste jako první uvedl na africkém kontinentu Dvořákovu Rusalku. Jakou cestou jste se k této tematice v Cape Town probojoval?

Rusalka bola vždy jedna s mojich najobľúbenejších opier. Nielen preto, že je v češtine, ale pretože je tak krásne napísaná a má očarujúci dej, ktorý osloví každé publikum. Rusalka je vo svete veľmi známa opera, takže ju nebolo treba nejak zvláštne predstavovať.

V Kapskom Meste som pri tejto príležitosti učil spievať černochov po česky. Tá hudba im bola blízka ale čeština veľmi nie! Predstavte si, že vy by ste sa mali naučiť naspamäť jeden text z nejakého afrického klanu v ich reči, keď nemáte ani najmenšie tušenie, čo tie slová znamenajú. To by asi každý na začiatku mal s tým menšie problémy. Ale nakoniec to bola veľmi úspešná produkcia. Pamätám si, ako sa Ježibabe páčilo vyslovovať s prehnanými spoluhláskami „čury mury fuk“ alebo „trp, trp!“ alebo Rusalke „stříbrný měsíčku”… To sa každý vždy pýta: „ a ako sa spieva veta alebo slabika bez samohlásky?“ Takže bolo to aj zábavne im vysvetľovať reč, ktorá im všetkým je veľmi vzdialená. Určite pomohlo pri vyberaní opery aj to, že sa Rusalka nikdy predtým na africkom kontinente nehrala a to bol vlastne ten hlavný dôvod ju africkému publiku predstaviť.

Jak byste pojmenoval rozdíl mezi evropským a africkým interpretem a mezi evropským a africkým publikem?

No tak to publikum je iné. Môj prvý šok bol, keď som prišiel prvýkrát do Kapského Mesta. Bol som na jednom výchovnom koncerte pre školy, na ktorom spieval zbor z Cape Town Opera a bol som veľmi prekvapený, že deti počas koncertu začali vstávať a tlieskať počas spevu a tancovali o dušu, keď bol nejaký rezkejší rytmus, keď sa im niečo veľmi páčilo, kričali od radosti a mnohokrát aj prehlušili zbor, ktorý bol na scéne. Tak boli hluční. Samozrejme, že deti reagujú inak ako dospelí. Ale celkovo africké publikum dáva svoje pocity z predstavenia najavo oveľa silnejšie ako napríklad na Slovensku. U nás je publikum viac odmerané, aj keď sa ľuďom predstavenie veľmi páči, málokedy to publikum dá najavo inak ako tlieskaním, prípadne sa postavia a skandovane tlieskajú. Aj keď sú standing ovation po vynikajúcom opernom predstavení, niekedy ľudia ako keby sa hanbili u nás zakričať braaavooo, sú oveľa odmeranejší väčšinou. Vo viedenskej Staatsoper to je zase inak, tam je skoro až tradícia kričať (hlavne na premiérach) buuu alebo bravooo.

Africký interpret sa tiež odlišuje, že oni majú iné možnosti štúdia, ako máme my v Európe. Nie je tam toľko knižníc, kde človek môže nahliadnuť do manuskriptu a nemajú tam takú možnosť výberu navštíviť v jednom meste viac operných predstavení alebo koncertov ako napríklad vo Viedni a to sa na tej interpretácii odráža. Ale na druhej strane, keď sa zbor raz niečo naučí, síce to dlho trvá, ale vedia to potom na cely život a ťažko to zabudnú. Tým, že bol apartheid, tak nie všetci mali možnosť sa vzdelávať a tým pádom niektorí speváci nevedia čítať noty a nemajú také zázemie ako v Európe. Ale majú neuveriteľný zmysel a cit pre harmóniu, vedia improvizovane bez skúšky zharmonizovať piesne, lebo to vychádza z ich tradícii. Ale nakoniec na pódiu každý podá to maximum, čo len dokáže a to je krásne na interpretoch z akéhokoľvek kontinentu, že tá hudobná reč je bez hraníc a bez zábran, je veľmi medzinárodná a spája dokopy veľa národností.Vaše cesta poté vedla do Istanbulu, kde jste také působil jako dirigent. Které opery, v této části země, byly pro vás osobně nejatraktivnější.

V Turecku som po prvýkrát uviedol Pucciniho operu La rondine. To bola veľká historická udalosť pre nich. Veľmi atraktívna bola aj Berliozova verzia Gluckovej opery Orfeo a Eurydika. Ale tiež bolo veľmi zaujímavé dirigovať najhranejšiu operetu všetkých čias Lustige Witwe v turečtine. Na začiatku som sa musel veľmi sústrediť na ten text, a hlavne hovorené dialógy aby som ustrážil, aby som vedel, kde mám potom ďalej dirigovať, aby som sa nestratil v tom texte. Speváci ale niekedy aj improvizujú v dialógoch. O to to bolo pre mňa ťažšie. Ale postupom času som sa naučil aj po turecky, takže potom to už bolo jednoduchšie. V Ankare som videl krásnu tureckú operu miestneho skladateľa, ktorá vychádzala z ich tradičných ľudových motívov. To ma veľmi fascinovalo a bol to nezabudnuteľný zážitok. A tiež bolo veľmi atraktívne naštudovať Korngoldovu operu Die Tote Stadt.

Z Istanbulu jste se vrátil zpět do Vídně. Lákalo vás opět se přitulit k operní Evropě?

Ano. Veľmi. Vo Viedni som strávil dlhé roky štúdia na Univerzite, a s novými skúsenosťami, ktoré som získal inde, som bol pripravený okúsiť tú opernú Európu, na vyššej úrovni, ale aj oveľa vyššej konkurencii a väčšími možnosťami.

Nyní pracujete ve vídeňské Staatsoper, kde máte na starosti hudební nastudování českých a ruských oper. Můžete čtenářům prozradit, na kterých inscenacích se budete v nejbližší době podílet?

Na budúci rok budeme pripravovať Rusalku, Příhody lišky Bystroušky ako nové produkcie a znova budeme mať predstavenia Onegina a Borisa Godunova.

Nyní se vraťme k vaší aktuální povinnosti a tou je Rigoletto v Štátnom divadle Košice. Můžete nastínit, jaká bude košická inscenace této opery?

Bude veľmi zaujímavá. Myslím si, že sme dokázali spolu s režisérom Petrom Gáborom zjednotiť hudobnú a režijnú stránku a malo by to pôsobiť ako celok. Využívame točňu, s ktorou vznikajú veľmi pekné obrazy a nebudeme používať oponu. Viac sa bude dať dozvedieť po premiére z fotografii.

Se kterou operní postavou byste rád zašel na horkou kávu?

No, to sa nedá takto narýchlo povedať… Určite s Elektrou keby sa dalo, ale tá skôr kávu by asi nepila, alebo s Liškou Bystrouškou, ale ta by tiež asi preferovala niečo iné ako kávu.. Alebo s Grófkou z Pikovej Dámy, možno by som sa pri tej káve od nej dozvedel niečo viac o budúcom živote.. Alebo by som sa nechal očariť prítomnosťou Rusalky, ak by nebola práve nemá, či si nechal poklebetiť o živote so životaskúseným Hansom Sachsom. Možno by som sa radšej stretol s „nevymyslenými“ postavami, ako boli Wagner, Mozart, Verdi, Richard Strauss alebo Puccini. Alebo čo by bolo ešte zaujímavejšie, ísť na kávu so Sirom Johnom Falstaffom a Grófom Almaviva. S obidvoma naraz. Možno by si oni si vedeli dobre pokecať a ja by som im len načúval… alebo so Salome a Rosalindou… Veď keď opery sú nadčasové, môžu sa adaptovať do ktoréhokoľvek storočia, ako sa to dá vidieť v rôznych dnešných operných inscenáciách, prečo by sme nemohli zorganizovať jedno stretnutie na káve niekde v Taliansku s Traviatou, Tatjanou a Tristanom. Možno by prišla aj Izolda a zobrala by so sebou aj niekoho iného, kto by sa rad porozprával pri dobrej kávičke.Vaším velkým koníčkem je také četba, a to nejen partitur. Ke které literární formě či ke kterému literárnímu stylu se nejvíce přikláníte?

Je pravda, že veľakrát čítam diela, ktoré inšpirovali skladateľov napísať operu, aby som sa snažil hlbšie pochopiť dielo a jednotlivé postavy, ale aj ako to skladateľ upravil a čo použil vo svojej opere. Veľmi zaujímavé bolo porovnať Dostojevského Zápisky z mŕtveho domu s Janáčkovou poslednou operou. Keď veľmi dobre poznáte operu a potom si čítate knihu, z ktorej autor vychádzal, ukáže sa, ktoré vety autora oslovili, čo vynechal a tak ďalej. To si myslím, že je veľmi zaujímavé. Takisto ako porovnávať rozličné verzie opier, ktoré boli dokomponované autorom po prvom uvedení. Slávne príklady sú Ariadne auf Naxos, Tannhäuser, alebo aj opery ktoré sám skladateľ napísal v iných rečiach. Don Carlos, alebo I Vespri Siciliani. Ale odbočil som. Sci-fi žáner mám rád, alebo drámy a historické romány.

A otázka na závěr. Zcela jistě máte mnoho operních lásek. Které z nich však nejvíce patří vaše objetí?

No tá otázka je, či operných lások po hudobnej alebo charakterovej stránke postavy. Ale v každom prípade Jenúfa je jedna z nich! Jedna z mojich obľúbených postáv je tiež Norina. Ale zase je to nefér k ostatným postavám… To je ako odpovedať na otázku, „kto je váš obľúbený hudobný skladateľ“… Na to sa odpovedať nedá. V každom období sa nájdu operné postavy, ktoré nadchnú alebo si ich človek veľmi obľúbi.. A nemôže to byť len jedna.

Na záver by som chcel povedať môj obľúbený citát, ktorý možno trochu s touto otázkou súvisí :

„Das beste in der Musik steht nicht in den Noten.“
(To najlepšie v hudbe nie je napísané v notách.)
Gustav Mahler.

Děkuji za rozhovor!
Vizitka:
Peter Valentovič (1980), rodák z Bratislavy, kde absolvoval štúdia na Konzervatóriu, sa zdokonaľoval na Universität für Musik und darstellende Kunst vo Viedni a neskôr na Conservatoire National Superiéur de musique et de danse v Paríži. Prvú operu dirigoval ako 21-ročný na viedenskej hudobnej univerzite. Vo Viedni získal aj špeciálne štipendium Viktora Bunzla za výnimočné umelecké nadanie. V Rakúsku bol napríklad hlavným korepetítorom v Klosterneuburgu pri štúdiu Predanej nevesty a v Gars am Kamp pri štúdiu opery Tosca. Počas štúdia v Paríži pôsobil ako korepetítor v Opéra Bastille a v Théâtre du Châtelet (kde spolupracoval aj s dirigentom Johnom Elliotom Gardinerom). Od roku 2004 bol angažovaný ako hlavný zbormajster a dirigent v Kapskom meste v Južnej Afrike, kde okrem iného uviedol po prvý raz na africkom kontinente Rusalku. Peter Valentovič pôsobil v Štátnej opere v Istanbule, dirigoval vo Švédsku, Francúzsku a ďalších krajinách.