Schubert ve špičkovém provedení nejlepšího slovenského tenoristy

(Pre)Krásna mlynárka Pavla Bršlíka

Interpretácia piesňovej literatúry nemá na Slovensku veľkú tradíciu. Len zopár spevákov sa jej venovalo (venuje?) systematicky, priestor na komorné muzicírovanie chýba(l) dlhodobo aj v Bratislave a medzinárodná spevácka súťaž, nesúca meno Mikuláša Schneidera-Trnavského, ktorá mala ako jedno z poslaní propagovať piesňovú tvorbu „slovenského Schuberta“, po dvoch výpadkoch z rytmu bienále sa zdá byť minulosťou.

V tejto chvíli však predsa len svitá istá nádej. Komornému vokálnemu muzicírovaniu v pripravovanom cykle otvára dvere Opera Slovenského národného divadla. A predovšetkým by som rád uveril, že novým impulzom k slovenskej „renesancii“ žánru sa stal piesňový večer tenoristu Pavla Bršlíka a klaviristu Róberta Pechanca. Silnejšiu inšpiráciu pre posilnenie potreby venovať sa piesňovej literatúre, ako bol stredajší večer v Malej sále Slovenskej filharmónie (usporiadateľom bola agentúra KAPOS concerts, ktorej patrí potlesk postojačky za dramaturgickú a interpretačnú voľbu), si vôbec neviem predstaviť.Jediným číslom oficiálnej časti programu sa stala Krásna mlynárka (Die schöne Müllerin), op. 25 D795, od Franza Schuberta na slová Wilhelma Müllera. Dvadsať piesní tvorí ucelený príbeh mlynárskeho tovariša, jeho ľúbostné vzplanutie a nasledovný neúspech, ústiaci do tragického konca. Romantická textová fabula, by sama o sebe – napriek autobiografickým črtám – mohla pôsobiť trocha banálne, keby nebolo tak úzkeho prepojenia slova s hudbou. Erotický motív je spätý s poéziou prírody, hlavný hrdina vedie dialóg s potokom, ktorý dostáva takmer ľudský rozmer. Je tovarišovým partnerom i spovedníkom, je zrkadlom jeho duševných stavov, očitým svedkom jeho životnej peripetie. Ďalším bezmennými, takmer imaginárnymi postavami sú mladá mlynárka a lovec. Vstupujú do deja zásadne, hýbu ním, hoci ich hlasy nezaznejú. Sú len v tovarišových akoby jednohlasných dialógoch.Schubertova Krásna mlynárka je jednou z najgeniálnejších skladieb svetovej vokálnej literatúry, aké kedy vznikli. Nečudo, že hoci je cyklus skomponovaný pre mužský hlas, vábi nielen všetky jeho druhy, ale nájdeme nahrávky aj v ženských interpretáciách. Osobne si – ešte z mladosti, konkrétne z roku 1976 – spomínam na bratislavské podanie Petra Schreiera, na iný schubertovský repertoár s Hermannom Preyom. No dosť pochybujem, či v ostatnom štvrťstoročí kompletný cyklus na našom významnejšom podujatí vôbec zaznel. V stredu sa dostal do tých najpovolanejších rúk. Pavol Bršlík sa popri opernej kariére, ktorú v obdivuhodne širokom repertoárovom zábere na popredných scénach rozvíja (rovnako na pôde mozartovskej, ako aj belcantovej, franúzskej a v dielach dvadsiateho storočia), intenzívne venuje komornému muzicírovaniu. Aj to je zreteľným svedectvom jeho mimoriadnej hudobnej inteligencie, schopnosti reflektovať najintímnejšie zákutia skladateľských výpovedí (také skrýva práve piesňová tvorba), otvárať vlastné emócie a zároveň dbať o vokálnu hygienu. Vždy platilo – a cení sa to dodnes univerzálne – že umelec venujúci sa komornej literatúre, ponúka jednu dimenziu navyše. Pre seba, pre poslucháča. Pavol Bršlík do tejto kategórie rozhodne, a už aj v medzinárodnom meradle, patrí.

Schubertov cyklus mu mimoriadne sedí. Vie do neho vniesť krásnu mäkkú farbu hlasu, schopnosť na základe techniky narábať s odtieňmi výrazovými, dynamickými. Jeho lyrický tenor naberá v strednej a nižšej polohe tmavšiu farbu, výšky majú lesk v plnom tóne ale aj osobitné čaro pri zapojení voix mixte, keď hlas zaznie v plnohodnotnej kvalite a objeme, no vďaka hlavovej rezonancii nadľahčene, étericky. Nie je to pritom žiaden falzet. Púť mlynárskeho tovariša odštartovala pieseň Das Wandern, ktorú nepoňal až tak bezstarostne, ale akoby v predtuche ľúbostných komplikácií hneď v úvode anticipoval neskorší vývoj deja. Už v nej však dal vedieť, že vo svojom výrazovom registri vie vkusne zapojiť mezza voce, že jednotlivé strofy dokáže dynamicky veľmi citlivo odtieniť a stupňovať. V ďalších piesňach (Wohin?, Halt!) nesmierne citlivo reflektuje situácie: začína komunikovať s potôčikom, objavenie mlyna v ňom vyvoláva novú emóciu zvedavosti i nádeje. Pavol Bršlík postupne rozbaľuje ďalšie tromfy svojho nesmierne kultivovaného, citovo úprimného prejavu. Očarujúce je jeho legato, v rámci ktorého sa však nestratí žiadna hláska textu, každý detail, každý konsonant je absolútne čisto artikulovaný, je to akési neuveriteľné splynutie kvázi parlanda s viazanou frázou. V dynamike je schopný modelovať hudobnú myšlienku, pridávať na zvučnosti, vzápätí z nej uberať – a to všetko vďaka skvelej dychovej opore. Každý tón, každá fráza  je pritom v absolútnom súzvuku s klavírom. Róbert Pechanec nie je sprievodcom, je partnerom, spolutvorcom atmosféry.V štvrtej piesni (Dankgesang an der Bach) do deja vstupuje mladá mlynárka. V nasledujúcich (Am Feierabend, Der Neugierige, Ungedult) sa formuje jeho vzťah k nej. Živý záujem o dievča, potreba zaujať ju, vzrušujúci dialóg medzi tovarišom a majstrom (úžasná schopnosť tenoristu modulovať farbu hlasu, imitovať výpoveď postavy majstra) prerastá do zvedavosti a netrpezlivosti. Bršlíkove frázy chvíľu hladkajú v mäkko opojnej nehe, tečú navonok pokojným prúdom, no pod chvíľou sú prekrývané inými emóciami, pochybovačnými signálmi a zvýšeným tlkotom srdca. „O Bächlein meiner Liebe“ v piesni Der Neugierige znie v priam belcantovo náruživej línii. Morgengruss – to je už priama reč, „dobré ráno krásnej mlynárke“, no tá ostáva neopätovaná. Naratívna pieseň Tränenregen v podaní Pavla Bršlíka je už zamyslením sa nad nevydareným stretnutím, zrkadlom jeho momentálneho psychického rozpoloženia. Vokálne minuciózne prepracovaným s dôrazom na hĺbku a hlavne emóciu, farbenie a dynamiku každého slova.

V ďalších piesňach sa opäť prechodne mení nálada. Chvíľkový jasot (Mein!), sebareflexia (Pause) už aj v dramatickejších tónoch, veštiacich zlom. Ešte nádherný hold „zelenej farbe“, mlynárkinej obľúbenej, no už je na obzore sok v láske (Der Jäger). Vzrušujúca nálada sa do Bršlíkovho podania premieta v záchvevoch výrazu, v dynamickom vlnení a rýchlom pulze, kde opäť každé slovo je dokonale artikulované a napriek tomu, pieseň tečie v plynulom legate. Dráma – aj v hlase, mužne pevnom, sýtom, ale aj citovo zraniteľnom v kresbe psychiky hrdinu – postupne kulminuje. Vracia sa k rozhovorom s potokom, zápasia v ňom pesimistické myšlienky, v hre je lovec aj hrob. Die böse Farbe – to je už v dramatickom a tragédiu očakávanom napätí skomponované číslo a Pavol Bršlík doňho vkladá adekvátny akcent, farbí tón sýtejšie, rytmicky a obzvlášť dynamicky naliehavejšie. Je to dramatický monológ, umelcom prenesený v hraničnom duševnom stave. Nesmierne uveriteľný kulminačný bod. Skepsa, smútok a hlboká intímna spoveď, s vyklenutou dramatickou gradáciou, to je zasa Bršlíkom nastavené zrkadlo piesni Trockne Blumen.Posledná dvojica piesní (Der Müller und der Bach a Das Baches Wiegenlied) je najskôr končiacim sa a dojímavo smutným dialógom medzi duševne zraneným tovarišom a súcitiacim potokom. Pokračuje v rezignácii, oddaní sa osudu a končí uspávankou. Človek a príroda splynuli v tichej a definitívnej harmónii. Všetko sa končí. Pavol Bršlík dovádza drámu do finále. Drámu, v ktorej ponúkol toľko farieb, dynamických a nuáns, toľko vzruchov a chvení vo výraze, že ťažko ich ešte podrobnejšie verbalizovať. K tomuto neopakovateľnému výsledku však nedospel sám. Klavír je v Krásnej mlynárke ľudskému hlasu rovnocenným partnerom. Takým bol aj klavírny virtuóz Róbert Pechanec. S Pavlom Bršlíkom spolupracuje pravidelne, sleduje teda jeho dych a emočné stavy spoza klaviatúry bez toho, aby na to vonkajškovo upozorňoval. O Krásnu mlynárku sa teda podelili obaja. Pechancov „potok“ menil nálady tak, ako velil Schubertov dialóg s tovarišom. Radoval sa s ním, nádejal sa v úspešný vzťah, trápil sa, smútil, zomieral – a to všetko znelo v klavírnom parte, jeho kontrastnej dynamike, perlivej rytmike a emocionalite. Nebol to klavírny sprievod, bolo to vyvážené umelecké partnerstvo. Bola to rovnocenná služba Schubertovmu (opakujem!) geniálnemu opusu.

„Po mlynárke sa nezvykne pridávať“, odkázal najskôr skandujúcemu publiku Pavol Bršlík. Predsa však domáce prostredie ho inšpirovalo k ukážkam z odkazu „slovenského Schuberta“. Precítená pieseň Povedz mi dievčatko od Mikuláša Schneidera-Trnavského bola prvou a do istej miery aj definitívnou bodkou za vzácne kultivovaným večerom. Tou druhou mala byť pieseň Keby som bol vtáčkom. Stala sa však akousi obmenou iného Franza Schuberta. Nie piesňového, ale Symfónie h mol „Nedokončenej“. Pavla Bršlíka totiž položili na lopatky emócie. Nedokončil ju. Bolo to nesmierne ľudské a krásne. Nehrané, nefalšované, úprimné. Veď takým aj on je!Hodnotenie autora recenzie: 100 %

Veľké slovenské hlasy
Pavol Bršlík (tenor)
Róbert Pechanec (klavír)
5. novembera 2014 Malá sála Slovenskej filharmónie Bratislava

program:
Franz Schubert: Die schöne Müllerin (Krásna mlynárka)
prídavky:
Mikuláš Schneider-Trnavský: Povedz mi dievčatko
Mikuláš Schneider-Trnavský: Keby som bol vtáčkom

www.kapos.sk

Foto Milan Krupčík