Opera PLUS - váš informační portál o opeře, baletu a vážné hudbě

    12.2.2012 15:30 Pavel Unger

Pokiaľ ma pamäť neklame, moje prvé živé stretnutie s tenoristom José Curom sa viaže k viedenskému semifinále prestížnej speváckej súťaže Operalia roku 1994. Placidom Domingom iniciované a dodnes prestížne podujatia zažívalo vtedy druhý ročník. Jedným z víťazov mexického finále sa stal 31-ročný dramatický tenor z Argentíny. Potom už kariéra Josého Curu prudko naberala na obrátkach.

Dnes patrí k najvyhľadávanejším interpretov prevažne veristických partov a titulnej roly Verdiho Otella. Práve v tejto postave Josého Curu hostila Opera Slovenského národného divadla v sobotu 11.februára. Tri dni pred predstavením sa na tlačovej konferencii doslova „otvoril“ prítomným novinárom a ich prostredníctvom verejnosti. Inteligentný, vtipný a priateľsky naladený umelec hodinu odpovedal na najrozmanitejšie otázky zo sféry profesionálneho i osobného života, rozobral svoju kariéru speváka, dirigenta, režiséra i záľubu vo výtvarnom kumšte. José Cura sa rozhovoril o Otellovi, ktorého vníma nielen ako drámu historickú, ale hlboko psychologickú, drámu o rasizme, zrade, manipulácii. Titulný part má v repertoári pätnásť rokov, kostým hrdinu obliekol zo dvestokrát v dvoch desiatkach produkcií. Účasť v inscenácii nevyberá podľa toho, či je tradičná, moderná, čierna či biela. Ak je k dispozícii dobrý režisér a obsadenie, dá sa všetko. Jednoducho, potrebuje koncepciu logicky zdôvodniť. José Cura sa dotkol aj témy postavenia spevákov na prelome storočí. Táto generácia nemala šťastie predchádzajúcich, postupne do príhodných úloh dozrievať. Niektorým sa to podarilo, iným nie a pod tlakom marketingu, vydavateľstiev, peňazí (trikrát zopakované), prišli sme o mnoho talentov. Na začiatku spevák nie je umelec. Podľa Curu je to talent a len dlhá kariéra umožní, aby sa talent pretvoril na umelca. On sám nemá problém, ak tvrdia, že nespieva ako Mario del Monaco či Placido Domingo. Je to len uhol pohľadu. Ale vo chvíli, keď vyjde na javisko a „Cura nespieva tak dobre ako Cura“, je čas zbaliť si kufre.S mimoriadnym zmyslom pre humor okorenil rušivé zvonenie mobilného telefónu jedného z novinárov. „Volá Verdi…haló, Giuseppe!“ pohotovo zareagoval. José Cura má ešte vysnívané úlohy a na otázku recenzenta portálu Operaplus, či je medzi nimi aj Richard Wagner, s úsmevom odvetil: „Mám sny, nemám nočné mory…“. Priznal, že wagnerovských ponúk mal veľa, no keďže nehovorí po nemecky a nedokázal by ich stvárniť na požadovanej úrovni, neprijal ich. „Staroba začína práve vtedy, keď sa skončia všetky sny“, dodal. 21.storočie podľa neho zabilo ducha renesancie, každý chce človeka onálepkovať. Nemá rád otázky typu čo ste – spevák, režisér, dirigent, maliar? Rovnako sa mu prieči tradované rozdelenie sveta na bloky. Je mu jedno, či na východ alebo západ (kde je stred, pýta sa?), ide tam, kde sa robí profesionálne divadlo. Prach javiska je pre Josého Curu „drogou“.

Ešte pred sobotným predstavením pridal Bratislavčanom neplánovaný bonus. V repríze Straussovho Netopiera vystúpil ako hosť na plese u Orlofského. A aký bol jeho Otello? Jedným slovom: strhujúci. Vlial do pomerne fádnej inscenácie, v ktorej ani jeden z troch dosiaľ vystupujúcich predstaviteľov titulnej roly neponúkol jej komplexné naplnenie, život, drámu, emócie. Prvé dve dejstvá pritom sprevádzala nadmiera napätých chvíľ, keď predstavy o nasadených tempách sa u Josého Curu a dirigenta Ondreja Lenárda často až diametrálne líšili. Už vstupné „Esultate!“ vypálil tenorista neporovnateľne rýchlejšie, než ho poníma Lenárd. Hlavné však bolo, že od prvého vstupu bolo cítiť, že na javisku je bojovník, morom a búrkami zocelený veliteľ. Autorita, schopná rázne zasiahnuť do aktuálnych konfliktov na Cypre, ale aj človek so všetkými ľudskými slabosťami. V prvom duete s Desdemonou „Già nella notte densa“ sa z objemného, bronzovo sfarbeného a potrebne „ťažkého“ hlasu stal emotívny milenec, ktorý tónom, nielen jeho farbou a dynamikou, ale hlavne citovým podmaľovaním vyjadruje radosť zo stretnutia s milovanou ženou. Dokonca presne dodržal aranžmán režiséra Josefa Průdka (spoznal sa s nim, keď minulé leto spolupracovali na Komediantoch na festivale v Českom Krumlove) a záver dvojspevu odspieval ležmo na chrbte.

Zvláštny náboj dostal kvarteto v 2.dejtve. Otellov part, v tej chvíli nie dominantný, poňal ako vnútornú duševnú reflexiu, ako boj s protichodnými predstavami o Desdemoninej nevere. S mimoriadne citlivo vytvarovanými nuansami odhalil aj vzťah k Jagovi (výrazovo dokonalý Dalibor Jenis), akoby stále váhal či intrigám uveriť. Červa pochybnosti už vyhnať zo seba nedokázal. José Cura tieto motívy konania vyjadril v absolútnej súhre vokálnych a hereckých prostriedkov. Opäť sa síce neraz vymkol zo zažitých temp („recitatívne“ úseky poníma veľmi voľne, takmer ako hovorovo, akoby išlo o „recco recitatívy“), no na prospech brúsenia atmosféry danej chvíle to bol účinný ťah. Na druhej strane, José Cura je natoľko obozretný a skúsený, že vie, kde treba z držanej výšky radšej ukrojiť, kde frázu otvoriť a rozvinúť, aby bol efekt nespochybniteľný. Po prvýkrát v Lenárdovom hudobnom naštudovaní zaznelo „Ora e per sempre addio“ v tempe cabaletty, s nesmiernou výrazovou naliehavosťou, zaspievané oceľovo pevným a lesklým tónom.

Ak tempových nezhôd medzi hosťujúcim protagonistom a dirigentom bolo najmä v prvej polovici večera pomerne veľa, v partnerstve so sólistami ku kolíziám nedochádzalo. Cura bol voči Adriane Kohútkovej (Desdemona) mimoriadne empatický a s Daliborom Jenisom (Jago) si priam vychutnával vzájomné „dialógy“. Ťažko si predstaviť strhujúcejšie finále 2.dejstva „Si, per ciel marmoreo giuro!“, ako práve s Curom a Jenisom Hoci timbrovo sa oba hlasy až tak nelíšili.

Obrovskú škálu výrazových odtieňov odkrylo tretie dejstvo. Výbuchy hnevu, prejavy rozorvaného duševného stavu, pochybovania o okolí i o sebe, vypointoval José Cura v príkrych dynamických i farebných kontrastoch. Chvíľami bol dravcom, búrajúcim všetko čo sa mu dostane pod ruku. Monológ „Dio! mi potevi scagliar“ začal ako tiché zamyslenie, postupne sa však rozvinul do expresie a príchodom Jaga kulminoval v síce neveľmi držanom, no svietivom „Cielo! Oh gioia!“ S veľkou dávkou presvedčivosti vyspieval scénu s benátskym posolstvom, vlastné psychické zrútenie a iba neobratná réžia bránila, aby koniec tretieho dejstva (Jagovo triumfujúce „Ecco il Leone“), zapôsobil ešte mrazivejšie. V posednom akte zavŕšil svoj charizmatický prejav priam rituálnym lúčením sa s Desdemonou. Vzdal sa Průdkom navrhnutého odmotania šatky z hlavy a s pevnou vierou, pokojom v hlase a vedomím, že vie čo robí, skončil život milovanej ženy. „Niun mi tema“ – záverečný monológ bol intímnou výpoveďou o strastiach človeka, ktorý uveril a podľahol manipulátorovi. S veľkými licenciami vo voľbe temporytmu, ale aj s obrovským a vierohodným psychologickým ponorom, zavŕšil José Cura svojho prvého bratislavského Otella.
Publikum Curu uvítalo krátkym spontánnym potleskom (ešte pre Esultate!) a rozlúčilo sa s ním s dlhotrvajúcimi ováciami. Bol to večer v Opere SND rozhodne nadštandardný. Aj napriek tomu, že niektoré z menších postáv (najmä Cassio a Montano) neboli adekvátne obsadené. Bratislava v ostatných rokoch uvítala niekoľko zahraničných hviezd. Dosiaľ to bolo vďaka súkromných agentúram (recitály Juana Diega Flóreza a Cecilie Bartoli na pôde SND, resp. pod voľnou oblohou Ramóna Vargasa, Dmitrija Hvorostovského) a Bratislavským hudobným slávnostiam (Edita Gruberová a Pavol Bršlík v koncertnom uvedení Donizettiho Lucrezie Borgie), teraz po prvýkrát v „réžii“ prvej slovenskej scény. Kiežby sme podobných večerov zažili čo najviac.

Giuseppe Verdi:
Otello
Dirigent: Ondrej Lenárd
Réžia: Josef Průdek
Scéna: Milan Ferenčík
Kostýmy: Josef Jelínek
Zbormajster: Pavel Procházka
Orchester a zbor Opery Slovenského národného divadla
Premiéry 21. a 22.októbra 2011 Sála opery a baletu – nová budova SND Bratislava
(písané z reprízy 11.2.2012)

Otello – José Cura
Jago – Dalibor Jenis
Desdemona – Adriana Kohútková
Cassio – Oto Klein
Roderigo – Ivan Ožvát
Lodovico – Martin Malachovský
Montano – Mikuláš Doboš
Emilia – Denisa Šlepkovská
Un Araldo –  Daniel Hlásny

www.snd.sk

Vaše hodnocení této inscenace:

Související články

• Komedianti v Krumlově: La commedia non è finita!
• José Cura – ozdoba letošního Krumlova
• José Cura: Buďte bez starostí, odpovím upřímně