Zlaté hlasy slovenské opery: Magdaléna Hajóssyová

Magdaléna Hajóssyová (nar. 25. júla 1946 v Bratislave) je natrvalo zapísaná do dejín Slovenského národného divadla a operného života, hoci väčšinu svojho umeleckého života prežila v Berlíne, resp. na zahraničných operných a koncertných pódiách. Nikdy však neprerušila kontakt s bratislavskou umeleckou scénou, odkiaľ naštartovala svoju medzinárodnú kariéru. Hosťovala často nielen v Opere SND, ale aj na koncertoch i nahrávkach Slovenskej filharmónie vo vydavateľstve OPUS. Od svojich speváckych začiatkov bola častým hosťom operných inscenácií Národného divadla v Prahe a sólistkou vokálno-inštrumentálnych diel, uvádzaných v Českej filharmónii. V Supraphone, Pantone, ale aj so zahraničnými vydavateľstvami  realizovala početné profilové platne, operné albumy a veľké koncertné diela.Magdaléna Hajóssyová bola na opernom javisku vynikajúcou predstaviteľkou koloratúrno-lyrického a mladodramatického odboru. Jej svietivý, striebristo znejúci, nosný soprán si zachoval pohyblivosť a sviežosť vďaka vynikajúcej vokálno-technickej príprave, zdravému hlasovému fondu a premyslenému výberu repertoáru. Schopnosť rýchleho štúdia, nesmierna koncentrovanosť na nové úlohy, ovládanie rolí vo viacerých jazykových verziách, obdivuhodná hudobná pamäť a všeobecná inteligencia jej umožnili naštudovať veľký operný a koncertný repertoár a rýchlo zaujať pozíciu prvoradej umelkyne Opery Slovenského národného divadla i Nemeckej štátnej opery v Berlíne.

Krátka bilancia mladosti
Spev študovala na Konzervatóriu v Bratislave v rokoch 1961-67 v triede prof. Márie Smutnej-Vlkovej a na Vysokej škole múzických umení v Bratislave u prof. Anny Hrušovskej. VŠMU absolvovala roku 1970 úlohou Paminy (v treťom ročníku VŠMU) a speváckym recitálom v roku 1971. Angažmán v Opere SND prijala ešte pred ukončením štúdia (1. 4 1971). V SND pôsobila ako sólistka do konca divadelnej sezóny 1978/79. Súbežne (od r. 1976) hosťovala v Deutsche Staatsoper Berlin (v bývalej NDR) – dnes Staatsoper Unter den Linden. Ešte ako hosť tohto operného domu účinkovala s jeho ensemblom ako Donna Elvíra v Mozartovej opere Don Giovanni na zájazde v Japonsku (roku 1977). V apríli 1978 prijala v Staatsoper trvalé angažmán. Od 1. 9. 1979 do 31. 8. 1989 bola – súbežne s opernou kariérou – na polovičný úväzok aj sólistkou Slovenskej fiharmónie v Bratislave. V Staatsoper Unter den Linden Berlin pôsobila do marca 2006 – tridsať rokov.

V pražskom Národnom divadle debutovala v roku 1972 úlohou Rusalky. Neskôr hosťovala v Moskve, Budapešti, Bukurešti, Sofii, Viedni, v bývalom Západnom Berlíne, Mníchove, Hamburgu, Kolíne n. Rýnom, v Madride, Kopenhagene, Bruseli, Paríži, v Las Palmas, New Yorku, Japonsku a i.
Návrat k slovenským začiatkom
V Opere SND sa okrem menších rolí  v prvej sezóne (Barbarina vo Figarovej svadbe, Frasquita v Carmen, Morena vo Svätoplukovi, Kate v Madame Butterfly) predstavila už do konca roku 1971 ako Marienka v Predanej neveste a Fiordiligi v Cosí fan tutte.

V televíznom spracovaní Cikkerovho Bega Bajazida stvárnila Katku. V roku 1972 naštudovala titulnú postavu Rusalky v Dvořákovej rovnomennej opere. V roku 1973 úspešne uviedla na scénu SND veľkú postavu ženskej hrdinky Sophie de Courvoisier v premiérovom uvedení Cikkerovej opery Hra o láske a smrti. V r. 1974 naštudovala Leonoru v Beethovenovom Fideliovi, Cialu v opere gruzínskeho skladateľa Otara Taktakišviliho Tri životy, roku 1975 Margarétu v Gounodovom Faustovi a Donnu Elvíru v Donovi Giovannim, roku 1976 Adelu v Urbancovej opere Pani úsvitu, Kaťušu v Cikkerovom Vzkriesení, Mimi v Pucciniho Bohéme a v pražskom naštudovaní Dona Giovanniho Donnu Annu.

Kontakty s koncertným pódiom
Súčasne s opernou aktivitou študovala a uvádzala na domácej koncertnej scéne piesňové cykly E. Suchoňa, A. Moyzesa. A. Očenáša, D. Kardoša, Z. Mikulu, M. Nováka, premiérovala nové, hlasovo často mimoriadne náročné vokálne diela vtedajšej strednej generácie slovenských skladateľov: J. Hatríka, J. Beneša, M. Bázlika, T. Salvu… Z klasického koncertného repertoáru rozširovala ponuku od koncertných árií W. A. Mozarta cez Rekviem a Omšu c mol, sopránový part v 9. symfónii L. v. Beethovena, vokálne sóla vo veľkých koncertných dielach A. Dvořáka, R. Schumanna, J. Brahmsa, R. Wagnera, R. Straussa, A. Berga, O. Messiaena, B. Brittena a ďalších skladateľov (mnohé zaznamenala na LP vydavateľstva OPUS).

Pomerne skoro – od roku 1976 – najprv hosťovala a od roku 1977 sa stala sólistkou východoberlínskej opernej scény Unter den Linden (pričom ako jedna z prvých speváčok z „východu“ hosťovala v berlínskej Deutsche Oper), kde vynikla zvlášť v mozartovských úlohách: ako Fiordiligi v Cosí fan tutte (túto rolu po príchode do Berlína preštudovala zo slovenčiny do taliančiny i nemčiny), Pamina v Čarovnej flaute, Donna Elvíra a Donna Anna v Donovi Giovannim, Elektra v Mozartovej opere Idomeneo, Grófka vo Figarovej svadbe či Vitelia v opere Titus, ktorú naštudovala v Kolíne n. Rýnom.
Štýlové vybočenia
V Berlíne boli zaujímavé aj niektoré spevácke „výlety“ Magdalény Hajóssyovej do slovanského a romantického repertoáru (podľa vtedajších požiadaviek východonemeckej opernej scény vždy študované v nemčine). V roku 1977 tak premiérovala v Berlíne „nemeckú“ Rusalku,  roku 1978 Jaroslavnu v Kniežati Igorovi, roku 1980, potom roku 1989 Tatianu v Čajkovského Eugenovi Oneginovi.

Odklonom z klasického (čiastočne i slovanského) repertoáru Magdalény Hajóssyovej bola na východoberlínskej scéne tiež Margaréta vo Faustovi a Margaréte – roku 1977 (v SND ju naštudovala už roku 1975, pričom o desať rokov neskôr vyšiel vo vydavateľstve OPUS v Bratislave pozoruhodný operný album Faust, na ktorom pod taktovkou dirigenta Ondreja Lenárda naspievali hlavné roly v nahrávke tejto opery traja poprední mladí slovenskí sólisti: M. Hajóssyová, P. Dvorský a S. Kopčák). Iným vybočením z „nemecko-slovanského repertoáru“ Magdalény Hajóssyovej bola (oveľa neskôr – roku 1988) naštudovaná a na scéne Staatsoper Berlin uvedená Violetta vo Verdiho Traviate – zaspievaná bravúrne technicky i výrazovo, s oduševnením a lyrickou strunou v hre i speve.

Ocenenia
V Berlíne dostala Hajóssyová za Margarétu roku 1977 svoju prvú Cenu kritiky – tzv. Kritike Preis). Napriek priaznivým ohlasom kritiky, ktoré vyzdvihovali v slovanskom (i romantickom) repertoári expresívnosť výrazu a citu v speve slovenskej sopranistky, dominantou Magdalény Hajóssyovej v jej životnej speváckej kariére zostala však najmä nemecká operná a koncertná literatúra z obdobia baroka, klasicizmu, resp. 19. a začiatku 20. storočia. Predurčovala ju k tomu nielen jasná farba sopránu, jeho pohyblivosť, ale aj technická bravúra a bezproblémovosť vo zvládnutí špecifických štýlových požiadaviek na spomínaný repertoár, ako aj bystrá poučenosť v požiadavkách na mnohoročnú tradíciu v uvádzaní nemeckých opier, omší, oratórií a piesní.

Druhú Cenu kritiky – vychádzajúc z týchto predpokladov – dostala Magdaléna Hajóssyová za rolu Elektry v Mozartovej opere Idomeneo (roku 1981) a tretiu Cenu kritiky za Weberovu Euryanthu (roku 1986) a Ifigéniu v Aulide od Ch. W. Glucka (1987).

Ďalšie méty a úspechy
Umelkyňa postupne naštudovala v Berlíne (a v ďalších operných domoch) aj mimoriadne náročné sopránové party v operách R. Straussa (Arabella v rovnomennej opernej komédii, grófka Madeleine v hudobnej konverzačke Capriccio, Maršalka v Straussovom Gavalierovi s ružou) a špecificky obtiažne party v dielach R. Wagnera (Eva vo Wagnerových Majstroch spevákoch norimberských, Elsa von Brabant v Lohengrinovi, Alžbeta v Tannhäuserovi), s kladným ohlasom bola prijatá jej Alcina v Händlovej rovnomennej opere (r. 1985). Na scéne Nemeckej štátnej opery v Berlíne bola dlhé roky žiadaná jej dievčensky pôvabná Agáta v Čarostrelcovi od C. M. v. Webera. Nemalé vokálne požiadavky si vyžadovala ďalšia Weberova postava – Euryanthe, hlavná hrdinka rovnomennej opery nemeckého romantického skladateľa (roku 1986), uvedenej pri príležitosti osláv 40. výročia znovuotvorenia Nemeckej štátnej opery v Berlíne. O rok neskôr (1987) stvárnila v Berlíne Iigéniu v Gluckovej opere Ifigénia v Aulide, v diele, poznačenom úsilím skladateľa o reformu starej barokovej opery.

Hosťovania
Na vrchole kariéry Magdaléna Hajóssyová najčastejšie hosťovala s Mozartovými úlohami Donny Elvíry a Donny Anny z Dona Giovanniho v Prahe, Západnom Berlíne, v New York City Opera, v Las Palmas na Kanárskych ostrovoch, vo viedenskej Štátnej opere a i. Celkove účinkovala v trinástich inscenáciách Dona Giovanniho! Donnu Elvíru nahrala aj na album Supraphonu pod taktovkou Libora Peška (v roku 1982)v tzv. pražskej verzii opery. Za Donnu Annu – s prihliadnutím na vynikajúce výkony v ďalších postavách Mozartových opier – jej prezident ČSSR roku 1988 udelil Štátnu cenu.

Na koncertnom pódiu spievala v Mexico – City, na pódiu La Scaly v Miláne, v Accademii di Santa Cecilia v Ríme, v Salzburgu, vo Viedni, Budapešti, Tokiu a  iných európskych i zámorských hudobných centrách. Spolupracovala s mnohými významnými dirigentmi svetového mena. Nahrala viac ako 30 gramoplatní z operného a veľkého koncertného repertoáru. Viaceré z nich sú sólové. Počas kariéry vystúpila cca na 1 400 operných a koncertných večeroch v rôznych divadlách a koncertných pódiách. Uchvacujúca bilancia, ktorá skrýva nielen kvantitu, ale najmä kvalitu, ohlas a požiadavky na túto nezabudnuteľnú slovenskú sopranistku so strieborným hlasom.

Umelecký a ľudský profil Magdalény Hajóssyovej podčiarkujú aj iné vzácne vlastnosti, s ktorými ešte pred rokom 1989 vyšla v ústrety handicapovaným či ináč postihnutým deťom a nezištne podporila mnohé humanitné aktivity. Magdaléna Hajóssyová dnes žije a pôsobí v Prahe i Berlíne, kde od roku 1990 učí spev na Katedre spevu a opernej réžie Hudobnej akadémie múzických umení a od roku 1991 aj na berlínskej Vysokej škole Hansa Eislera.
Foto: archív M. Hajóssyovej, archiv autorky, internetové zdroje